Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska

Cueva Muchimuk a Cueva Colibri

Obrovská jaskyňa Cueva Muchimuk vo Venezuele
(Ako bola objavená a preskúmaná.)

Branislav Šmída

 

    Je 26. januára 2009 a pod plató Churí v zložení Guľa, Stankovič, Vlček, Schlögl, Chorvát Bakšić a moja persóna práve bádame novoobjavenú tepujskú jaskyňu Cueva Colibri.
    Vo dvojici s Vilom Guľom mapujeme západný segment Kolibríka, kde sa „zlievajú" dve mohutné subparalelné galérie. Tie na juhu náhle končia, akoby useknutím – strmo, skoro až kolmo stúpajúcim vysypaniskom balvanov, naskladaných ako schodišťe katedrály. Perleťovo lesknúcich sa bielych fľakov siníc tu akosi pribudlo... aj prievan rapídne nabral na obrátkach... isto je tu niekde blízo ku povrchu. Vyberám sa na výzvedy, do toho „kameňolomu"... Vyúsťuje do mohutného portálu, so šírkou cez 100 metrov, ktorý je privalený... blokmi ako domy! Do pralesa v rozlámanej depresii sa však vyšplhať dá. Tróni tu akási veža. Ku protiľahlým stenám to odhadujem najviac ak na 70 metrov...
    „Dobre. Tu chodba Kolibríka zanikla, prepadom plafónu... ale čo naproti? Mala by tam, podľa logiky miestneho silikátového krasu, zas pokračovať. V nezmenenom... či vari ešte väčšom profile? bude to tam cez zával priechodné? preskúma to raz niekto, ak nie my teraz...?" kladiem si v duchu podobné otázky. Neuveriteľne ma to pokúša, zatraverzovať tam... ale ako mám, sám, a navyše bez mačety, pokoriť tú bezhraničnú zmäť lian a ako múr pevnú hradbu kalichov rastlín brocchínií, naplnených až po okraj riedkym slizom, visiac to všetko vo vzduchu... „Červiačik ľudský-mrňavý, vitaj, no keď túžiš riskovať – načisto Ťa pohltím!" cítiť zo sladkastého oparu desivé vysmievanie sa džungle.
    Musel som sa vrátiť... Vilo by ma už NIKDY nemusel nájsť.

dzungle

Autor príspevku v kolapse s džungľou a vstupom do budúcej obrovskej jaskyne Muchimuk - tá sa ukrýva zatiaľ niekde v zmäti blokov za jeho chrbtom. Foto: M. Griflík.

 

    V tých okamihoch sa v daných miestach dnešná jaskyňa Muchimuk (čítaj ako: mučimuk) takpovediac už rysovala... Komu by napadlo, že už o 4 mesiace sa, zhodou okolností, ocitneme v týchto tak nedostupných končinách znovu?
    Vráťme sa však ešte na chvíľu k našej januárovej výprave 2009. Tá mala prekomplikovaný počiatok, totiž: známy santa-elenský pilot Raúl s nami, napriek jeho vycibreným skúsenostiam, odmietol pristáť na drobnej polici v severnej stene Churí. Zdôvodnil to tým, že sme vraj – priťažkí. Aké podlúdne však bolo jeho chovanie! to vysvitlo až neskôr: chcel zinkasovať ako zákazku aj nás, aj Talianov, o ktorých sme zistili, že sa ako „paparazzi" chystajú onedlho vyraziť do nami už rozpracovaných terénov na hore... a zaujímavé miesto, ktoré sme mu naším letom nechtiac prezradili, sa rozhodol ušetriť pre nich. Našich partnerov, Venezuelčanov Brewera-Caríasa a Mayorala tento jeho „manéver" rozhorčil až natoľko – že hneď odleteli domov! Na severe sme totiž mali zo vzduchu vytipovaný rozmerný portál, takzvanú Cueva Eladio, kde by stačilo len dosadnúť, a pohodlne vkráčať dnu... A teraz z toho nemalo byť zrazu nič!
    My ostatní sme sa s tým ale úplne nevyrovnali, a sever hory sme sa pokúsili zdolať – pešo, až od Brewerovej jaskyne! Našťastie, trasu sme už vizuálne ako-tak poznali, najmä z roku 2005, kedy sme v trojke Šmída, Griflík a Barabáš bádali priepasť Sima Noroeste, a Kapucian, Majerčák a Javier M. zase prvoskúmali jaskyňu Cueva Cañon Verde. Mesetu sme vtedy prekrižovali naprieč. Jej zradnosť spočíva najmä v plytkých, čľapkavých močarinách s endemickými čimantáceami, kde každý krok, najmä ak máte závaž na pleciach, znamená slušné fyzické útrapy – ako keby ste sa borili hlbokým mokrým snehom.

plató

Keď sa na stolových horách nedostanete niekde helikoptérou - môžte to prípadne skúsiť po vlastných. :-) Samozrejme, nie vždy to pôjde... Naša túra na sever planiny Churí v januári 2007, v ústrety budúcej jaskyni Colibri, bola možná vlastne len preto, že Braňo si dobre zapamätal trasy z prechodu planinou dva roky predtým s Griflíkom a Barabášom. Podarilo sa nám tak obísť najväčšie trhliny, oproti ktorým je čľapkanica v podobných bažinách prechádzkou ružovou záhradou... Foto: J. Stankovič.

 

vilo skáče

Niektoré trhliny na prístupovej "ceste" smerom k jaskyni Cueva Colibri sa jednoducho obísť nijako nedali... Museli sme ich preskočiť. Zásada takéhoto skákania je - odraziť sa s istotou - a z miesta! (nerozbiehať sa...) Okraje trhlín sú totiž klzké od siníc - takže žiadne zaváhanie! ;-) Chorvátska jaskyniarka Anna Bakšić práve pri tejto trhline zle skočila, a len šťastím ju na druhej strane zachytil pri balanse jej manžel... Trhlina je hlboká prinajmenej 150 m. Lano pri trhline je skôr len na ilúziu, nik sa ním príliš neistil. Pieskovec je totiž zvetraný, takže kotvenia sa dali vytiahnuť prstami! Práve túto trhlinu sme si v noci Braňo a Lukáš naspäť do tábora preskočiť netrúfli... a tak sme prenocovali s veľkou nevôľou :-) a bez ničoho, len tak, v najbližšej bahnovej jame, vystlanej pichľavými sukulentnými rastlinami... a pod jedinou izofóliou. Moc dobre sme sa samozrejme nevyspali... :-) prirovnať sa to dá: ľahnúť si v trenírkach a tielku v jesennom daždi na okraj asfaltovej cesty a ležať tam, 10 hodín... Na snímke preskakuje trhlinu Vilo Guľa. Foto: B. Šmída.


    Táto niekoľkodňová túra napokon predčila všetky očakávania! 23. januára 2009 sme po hodinách pochodu dosiahli okraje obrovskej preliačiny, ktorú z leteckých snímok voláme Sima Norte–Noroeste. Po obvode má aspoň 300 x 150 m a zjav ako 5 moravských Macôch dohromady. Pridŕžajúc sa vratkej flóry jej hrán, evidujem dolu naproti – je to ale prinajmenej 100 metrov hlboko, aj veľké stromy pralesa vyzerajú odtiaľto len ako bezvýznamný mach! – črtať sa poriadny portál! Šírka aspoň 40 metrov... „Jaskyňaáá!" zvolávam ostatných ako pominutý, „nechajte všetko tak, a poďte hneď sem!"
    Toho dňa sme sa k portálu ešte neprebojovali. S Lukášom Vlčekom nás vo dvojke, klčujúc vo vegetácii dna depresie strmý chodník a naťahujúc fixy, prekvapil náhly dážď, a búrlivé vodopády zo stien sme nocou preliezli len so šťastím... Keďže sme si už ale na povrchu netrúfali preskákať ani klzké trhliny, a prikvačila nás hmla, radšej sme núdzovo zabivakovali. (Premočení, pod jedinou izofóliu... v akejsi bahnovej jame, vystlanej kriačinami.) Nuž, noc to nebola z tých príjemných, hlavne, bola dosť dlhá, aj studená... ale bez väčšej ujmy sme to prežili. Portál bol dosiahnutý až na ďalší deň, trojicou Darko Bakšić, Jaro Stankovič a Vilo Guľa. Za ním je ozrutná chodba a chlapi sa v nej zastavili po asi 300 metroch pri stupni s vodopádom. V ďalších dvoch dňoch, 25. a 26. januára 2009 sme potom spravili jednu prekrásnu kontinuálnu akciu, pri ktorej bola jaskyňa preskúmaná a zmapovaná. Dali sme jej meno – Cueva Colibri. Počas týchto dvoch, tak nesmierne intenzívnych dní, kedy sme v jaskyni aj nocovali, sa nám otvorilo 4,6 km jej chodieb, všetko mohutné tunely, končiace 5 portálmi – priamo v severných útesoch masívu! Sú tu tiež atraktívne bočné prítoky, s riečkami a desiatkami pitoreskných stĺpov. No a jedným z dôležitých momentov bolo, že práve Kolibrík sa mala stať už onedlho prístupovou trasou do Muchimuku...

vstup colibri

Z hrany planiny sa zdal byť 50 metrov široký portál na dohodenie kameňom... V skutočnosti nám ale trvalo 1,5 dňa (!) kým sme sa k nemu hroznou džungľou na dne 120 m hlbokého kolapsu veľkého asi ako ako 5x Macôch dohromady, konečne prepracovali... Dolu v "jame" sme si na niektorých miestach ťahali za sebou tiež fixy, pričom miestna flóra nás výdatne a rada "zásobovala" šťavami a slizom. :-) Na snímke sa dolu do priepasti spúšťa plne nabalený chorvátsky jaskyniar Darko Bakšić. Foto: B. Šmída.

 

gigakolaps

No a pohľad z opačnej strany, už od portálu Cueva Colibri. V žltom krúžku figúrka niektorého z našich prieskumníkov. Foto: B. Šmída.

 

bicaque

Provizórny bivak, z ktorého sme v januári 2009 preskúmali komplet trakt nami novoobjavenej jaskyne Cueva Colibri. Foto: B. Šmída.

 

stĺpy

 Cueva Colibri i Cueva Muchimuk sú miestami priam "vyplnené" robustnými pieskovcovými stĺpami. Foto: B. Šmída.

 

vrchvato

Autor príspevku až tak žiariaci spokojnosťou s výsledkami. :-) Na januárovej akcii 2009 na Churí sa nám nielenže podarilo nájsť novú obrovskú jaskyňu - Colibri - ale prejsť jej vnútrom (!) teda jaskyňou až do severných, skoro kilometer vysokých stien hory, kde sa nám otvorila úchvatná scenéria na protiľahlý masív Chimantá. Stálo to za to. Foto: J. Schlogl. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

    29. máj 2009. Severná rampa Churí. Plošina, na ktorú nás tentoraz bez problémov zniesol aj komplet s táborom náš dobrý priateľ a pilot Ben Williams. Akcia, ktorá mala byť satisfakciou za neúspešný úvod januárového projektu, pomaly končí. Zajtra sa vraciame do civilizácie. Zexplorovali a zdokumentovali sme tu za pár dní síce jednu jaskyňu, je aj celkom priestranná a jej aktuálna dĺžka vychádza na 1,7 km, ale príliš nás to vnútorne neuspokojuje... V jaskyni už boli na hlavnom ťahu stopy Talianov, a hoci v nej nachádzame peknú novú bočnú riečnu vetvu (a moraváci Marek Audy s Rišom Boudom tiež asi 400-metrové závalové pokračovanie, ktoré je už skoro na dosah konca nimi v 2007-om objavenej jaskyne Cueva de las Arañas), ten pravý jaskyniarsky glanc zatiaľ akcia postrádala...

    S Marcelom Griflíkom „hodíme" teda ešte jeden pokus: vyberáme sa do juhozápadného cípu Kolibríka, kde ma v januári čakal Vilo Guľa. Vo dvojici, zdá sa, kaňon azda aj prekonáme. (Je to aj o pocitoch: fyzická prítomnosť spoluprieskumníka, pri toľkých nebezpečiach, a kumulácii neistoty, práve ona vám dáva silu napredovať.) Vegetácii, ako sa do nej noríme, sa v prítmí dna depresie až tak nedarí, a horizontálnu dĺžku trasy naberáme aj cez všakovaké polo-jaskynky, volajme ich džungľové „skratky". Ako však dosiahneme opačnú stranu griety, skalný podklad akoby sa rozmrskol – všade len samé škáry a hlboké rozsadliny. Nemáme však lano. Čo spraviť?
    Skúšam sa rozporom („napnutého svalstva trupu") pretisnúť cez jednu vertikálnu škáru. Ide to, len, neprepadnúť váhou tela príliš hlboko... Nasleduje pretískanie sa cez labilnú hromadu blokov, tam nižšie to dakde vedie... nezavadím o dačo? Trojtonové kremence by zaiskrili... a zaraz by bolo po návratovej trase! Napokon sa vyrysuje akýsi celistvejší kaňon, dlhý zopár desiatok metrov. Šmýka sa tam... ale kričím hore na Marcela, aby mal strpenia, že to asi zvládnem, a pozriem, čo je na jeho konci. „Zapracuj na tom!" počujem ho.
    Dno kaňoníku prudko klesá, je v ňom čoraz zimšie... Prievan? Áno, ako sa profil trhliny zužuje, je ho cítiť viac, a viac... pri konci škáry už mohutne nasáva. (Ako v dýzach!) „Hmm... no dobre... ale doteraz sme si tu chodili po obrovských jaskyniach, a halách, ako tie najväčšie metrá... a teraz? Čo má zač znamenať toto puklinové pseudojaskyniarstvo... nebyť prievanu, doma by som do podobného závališťa jakživ nevliezol!" prichádza mi na um.
    Kaňoník ma dovedie ponad akýsi komín... Diera je to lákavá, no hlboká aspoň zo 10 metrov. Na voľné lezenie je príliš symetricky oválna, aj priširoká, tak do 2 metrov... „Dolu radšej osud nepokúšaj!" vynára sa mi nepríjemná a príliš boľavá autopsia z Čachtickej jaskyne z 1995-ho, „bez ujmy to nezrozporuješ!" Pri návrate však narážam na akúsi rozsadlinu – neotektoniku; vyzerá celkom ako rozštep hadieho jazyka. Prievan tuším nasáva aj tam. „Pozrieť to? či nepozrieť...?" dilemujem sám so sebou. „A potom budem zase celou nocou na to myslieť, že som predsa-len mal, no nie!?" Nasúkam sa teda pomedzi škeriace sa práchnivé bloky... Je tu šachta, hlboká aspoň 15 metrov. Dolu sa rozširuje do zvonu... „Tak, toto už bez lana vôbec nezleziem! Ale... ako hrozne tu fúka! tu niečo nehrá!" myslím si...
    Náruč Muchimuku ma vtedy teda ešte úplne neprijala, ale VEĽKÚ JASKYŇU už bolo cítiť...

braňo v nástupe do much

Braňo vo svojej typickej "tepujskej" jaskyniarskej výzbroji: overal tu nie je potrebný, zbytočne nasaje šťavami z džungľových rastlín. Ale lepšie termoprádlo je celkom super - v horskom pralese je aj cez deň premočene a teda chladivo. Akurát že sa podoblečenie dosť rýchlo pošklbe... Pod prilbou sa človek tiež zbytočne potí a jaskyne sú velikánske, práve hlavou sa o plafón zavadí teda málokedy. Svetlo: stačí aj obyčajná Tikka od Petzla. Opäť: jaskyne sú príliš veľké :-) aby v nich bolo čosi poriadne dovidieť aj s akýmkoľvek iným silným svetlom, čiže je potrebné najmä si svietiť pod nohy a neprekopŕcnuť sa na šmykľavom závale... Rukavice sú fajn, aspoň vás neuhryzne ktorýsi škorpión alebo stonôžka. Na chrbte ruksačik s rezervným jedlom: občas sa stáva, že človek pre dážď nemôže vyliezť z priepasti... a zostane v nej (alebo! pri nej nocovať. :-) Toto je záber, keď autor príspevku vôbec ako prvý človek vlieza kolapsom, akýmisi trhlinami so silným prievanom - do útrob budúceho Muchimuku. Fotí ho kolega Marcel Griflík.

 

    Do tábora sme s Marcelom toho dňa dorazili ešte za šera. „Novú lokalitu by bolo zahodno overiť!" tvrdíme. „Zostaňme vari ešte jeden deň, aj keď by to mal byť vabank!" presvedčujeme.
    Osadenstvo bejskempu prijíma výzvu rozpačito... Nášmu šéf-kuchárovi Javierovi by to nabúralo nábeh ďalšej plánovanej akcie s turistami na inú horu, jeho pomocník Igor sa už tešil domov na ženušku, a Indiáni vôbec nechápu, prečo ešte zotrvávať na hore... Nadšením pre vec však prekypuje Federico (a to je dobre... lebo práve on je mecenášom našej výpravy), vzíde z neho len: „O.k. Zaplatím to! Zostaneme." Nasleduje ťažká porada s lídrom akcie, Charlesom, chápeme, existujú aj veci za, aj proti... ak by v nasledujúcich dňoch padli hmly a začali dažde, veď, monzún aj tak už dosť mešká, helikoptéra zdola nevzlietne, a prikvačí nás to tu hoci aj na týždeň (a prepadnú tiež letenky)... Fyzicky už majú toho tiež všetci tak-akurátne. Česi sa prikláňajú k riešeniu zostať... a aj Paľo Barabáš je za, veď, pre hľadáčik jeho kamery sa črtá, zdá sa, aspoň podľa nášho horúceho prejavu, poriadne dobrodružstvo v priamom prenose, a to tejto expedícii zatiaľ chýbalo.
    Víťazí najmä zvedavosť. Telefonát po satelite do Santa Eleny de Uairén, a – zostávame!

marcel dumajúci

Zábery z kempu, ako sme si ho usporiadali na expe na Churí v máji 2009. Dolu popri obrovskom balvane je poľná kuchyňa, hore na skale Braňov a Marcelov stan - jednoducho najlepšie miesto, ktoré nezaplaví počas dažďa trvalo mláka vody - aj keď vás samozrejme môže počas búrky zmárniť blesk. ;-) Iní preferovali skôr "krytejšie" stanové pozície, uprostred spodného bahniska s rastlinami... Na fotke kolegovia Česi aj s Barabášom sa už napchávajú, len Marcel Griflík dumá na "vyhliadkovej" táborníckej skale, čo nás čaká za prieskum v čerstvo, len včera nami novoobjavenom Muchimuku. Vie, že do tábora tak skoro neprídeme... tak podvedome asi odpočíva? :-) Foto: B. Šmída.

 

    30. máj 2009. K vysnenej potenciálnej „jaskyni" vyrážame prakticky všetci, okrem Javiera. Aj Charles, ktorý má natiahnuté triesla, a do Kolibríka si preto zatiaľ cez náročnú džungľu z tábora netrúfol. Pridáva sa tiež jeden z Indiánov, Leonardo... síce vzrastom maličký, ale pevne stavaný, s priamym pohľadom i empatiou pre jemnú iróniu: je poznať, že je vo svojom svete osobnosťou... Ako by to bolo, aby nešiel aj on, náčelník dolu z osady Yunek, a nebol pri tom, keď sa dá vytušiť čosi mimoriadne, a ešte k tomu temer doma za humnom!? :-)
    V prechodovej džungli medzi Kolibríkom a „novou" lokalitou však zisťujeme, že niektorí z partie si nevzali lezecké pomôcky...! Prečo? Vari tu bola nedôvera v náš objaviteľský inštinkt? Ale, každý si je aj dosť závažným spôsobom strojcom vlastného šťastia, vraví sa.
    Včerajším finálnym stupňom sa spúšťam opäť ako prvý. Na koniec kaňoníku si beriem ďalšiu 40-ku lano. Nie je tam kde príliš kotviť... ale prichádza už aj Marcel, tak lano zafixujeme v škáre o zaklinený blok. Azda nepraskne (alebo sa nerozsype), lezca dolu by inak udržať mal.
    Zlanenie dolu... zvon šachty sa rozšíril do akejsi dvorany. Pristávam, a drobnou čelovečkou ociachujem tmu predo mnou... „Marcel...? Je tu asi PORIADNA! jaskynisko... idem sa pozrieť dajakých sto metrov vpred... či aj pokračuje... dobreé?", revem z celého hrdla hore na priateľa. „Dobreé... ale počkaj ma, potom... pod lanom!" začujem len.
    Srdce mi búši až v spánkoch a rozšírili sa mi zreničky. Adrenalín sa v takýchto neopakovateľných momentoch vyburcuje... Lebo už tu to vyzerá na poriadnu tepujskú chodbu! Zliezam suťovým kužeľom, potom traverz po rímse so sypkým zvetraným pieskovcom a šampiňónovými speleotémami... Chodba naberá na šírku aspoň 40 m.
„Toto už veru tak skoro neskončí...!" zvažujem, veď... nado mnou nie sú v tejto zóne už žiadne kaňony, ani poruchy, ktoré formujú v podzemí závaly... len kilometre plochej mesety!
    Vraciam sa pod lano a vyčkám na Marcela. Sme na prahu "Štartovnej čiary" (= je to príma, odolať náhlemu pokušeniu, nerozbehnúť sa voľnou chodbou sám, ale vyčkať radšej na dobrého kamaráta... aby ste ďalej prebádali pokračovanie novej jaskyne spoločne. Speleológia je takto o to čarovnejšia.) Ako potom vkráčame do útrob hory, z diaľav počuť šum... Žeby sútok? A naozaj... Bočná riečka dimenzie jaskyne len naväčšuje, pasáž má šírku vari 60 metrov! Pôjdeme najprv dolu riekou... stále to tam valí!
    Po niekoľko sto metroch sa však zľava pripája – ešte mohutnejší prítok! Čelovky nám už skoro ani neobsiahnu okraje obludnej chodby, ktorá má na šírku vari aj 100 metrov!!
    „Môžem si niečo nazvať?" dotazuje sa zrazu nesmelo Marcel... „Nech sa táto-tu sála s prekrásnou pieskovou plážou, volá po mojej žene... ako Playa de Denisa."
    „Dobre, dohodnuté, práve som Ti to zacertifikoval!" odpovedám mu s plnou vážnosťou. „A zával na konci tejto hlavnej chodby by sa mohol volať kľudne aj Welther's Original..." smejeme sa hneď na to, cmúľajúc známe chutné karamelky... (Ako len pestro, neopakovateľne, a niekedy bezprostredne, vznikajú názvy rôznych jaskýň, a ich častí, že? :-)
    Pochvíľou nás však zastavujú závaly. Riečka tu bifurkuje... Cez bloky nasáva niekde do škár prievan... no preliezť sa nedá. Marcel to skúša aj hore v rozsiahlom závalovom dóme pred tým, ani tam však cesta ďalej nevedie.
    Vybudujeme prvoobjaviteľského mužíka, a začíname mapovať. Pekne od konca smerom k východu. Robota plynie od ruky: 30- či aj 60-metrové polygóny, to veru nenatiahnete v každej jaskyni len tak! Podchvíľou sú tu už aj Česi... „Kde ste zanechali Venezuelcov?" pýtam sa nedočkavosťou Marka Audyho. „Neměli na to, odvolal jsem je – a poslal zpět do tábora!" odpovedá.
    Rozmýšľam nad konsekvenciami... Tí chlapi stáli priam na prahu VEĽKÉHO objavu... a zrazu pri ňom nebudú! Sklamaniu v ich tvárach sa po návrate zrejme nevyhneme... Spust po lane by asi zvládli... ak by im chalani požičali vercajg, a dodali tiež trochu metodickej rovnováhy. Príde mi to zrazu aj ľúto. Na druhej strane, viem, že pri prieskume by sme už nemohli nikoho príliš vyčkávať... Ani rozptyľovať sa. Vzhľadom na parametre tejto giga-diery, mi je už teraz jasné, že vracať do tábora sa budeme až nocou... A to už bude musieť každý hľadieť, viac na svoju vlastnú bezpečnosť, ako pomáhať druhému... Veľké prieskumné formácie jednoducho nikdy nie sú tým najoptimálnejším riešením. Dúfam len, že Venezuelčania, Indián, a s nimi Paľo Barabáš, ktorý sa necítil dobre, a po celý čas prestupu Kolibríkom nosil ochranné rúško (proti prachu zo siníc), na ceste späť nepoblúdia...
    Delíme sa na dve dvojky: Marek s Richardom začnú na hlavnom ťahu fotografovať, a my dvaja s Marcelom sa vyberáme do obrovského tunela ponad posledný riečny prítok, proti prúdu. Zarovno s fyzickým postupom mapujeme. Táto chodba tiež nemá konca-kraja! Je široká aj 30 či 40 m, a zrazu – rozsiahle jazero! Na dĺžku má vari 60 m, chvíľu veru trvá, kým ho obídeme... „Bude sa volať... Lago Bibiana! Marcel, certifikuješ mi to...?" tvárim sa ako potmehúd.
    Tých jazier tam napokon bolo – hneď niekoľko desiatok! Galéria s množstvom odbočiek napokon skončila prekvapujúco sifónom. „Tu sme príšerne ďaleko...," naznačujem s úctivou bázňou Marcelovi. Cestou späť rozbiehame vymapovávanie spojok a bočných galérií. Je ich bezpočet! Kto by si však pomyslel, že paralelkami tu nazývame len kde-aké plazivky, poriadne by sa mýlil: všade regulárne chodbiská, široké aj 10 či 20 metrov, a vysoké od 3 do 5 m. Za jedným podzemným kaňonom vstúpime do neskutočnej čierňavy... Zameriavame... približne 150 x 70 metrov! „Tak toto-tu by sa mohlo volať Gran Galería de Gregor, po mojom veľkom-malom synakovi... dohodnuté!" pokračuje Marcel v našej objaviteľskej hantýrke.
Vymapovávaním, odbočiek, postupom vždy po ľavej ruke za sebou, sme sa postupne prepracovali – opäť na hlavnú galériu. Fajn! aspoň bude možné vyniesť uzavretý polygónový okruh, a merania sa tým len spresnia. Niť z tela topofilu sa na hlavnom ťahu odvíja ako besná, až to hučí... to sú neskutočné zámery. Minuli sme už dve špulky po 1000 metrov, a nasadzujem tretiu... v zápisníku máme už cez 70 ťahov.
    V prvom dómovitom rozšírení hlavnej galérie jaskyne sa mi marí, že v tme záhybu kontúra steny mizne, a mohlo by to smerovať kdesi mimo... „Počkaj ma tu, Marcel, idem to tam rekognoskovať... vrátim sa, dúfam... o takých... takých 15 minút... dobre!?" fixujem si spoluprieskumníka, a už aj sa strmhlav šarpem hore piesčitým svahom.
    :-) ... a nakoniec sa z toho vykľuli dobré 2 hodiny! Najprv tam bola len plochá nízka chodbička, a na jej dne aerosólom cementované kôrky, s ostrými výstupkami. (Úplne som si na nich potrhal drahé trekové nohavice! viseli mi z nich už len cáry. Ale, ako sa dá zastaviť, v takýchto momentoch, túžba po prieniku!?) Po 50 metroch drobnejších útrap som však načapoval mohutnú chodbu, s parametrami hlavných ťahov Colibri. Áha...! takže "la paralella". Na hodinkovom Suunto kalibrujem kompas, a rýchlou chôdzou potom zamierim smer juh... Čas je neúprosný! Dôležitejšie je však, nikde tu netresnúť. Chodba je nesmierne starobylá, všade praveké pavučiny, skelety škorpiónov, tiež konglomeráty, čohosi (čudného bieleho... bolo to kedysi živé??), čo sme ešte v podzemí tunajších hôr nikdy nevideli. Kus z toho si vopchám aj do vrecka, azda sa mi to nerozmrví... lebo je treba sa už v chodbe čoraz viac zohýbať, a preliezať závalmi... Na konci akoby definitíva: preliezť ďalej sa už blomi nedá... Alebo... predsa len...
    Nikdy nehovor – nikdy, vraví jedna overená zásada. Azda to tu ešte niekto, tento „koniec" jaskyne, preskúma raz dôkladnejšie.
    Obraciam sa. „Táto chodba mi zjavne pripomína Smrť!" behajú mi po rozume čudesné myšlienky. Ježí sa mi z toho pokožka... Vari z toľkej osamotenosti? No aj identifikovať nástup do objavnej plazivky bude rébusom! Po odtlačkoch mojich vlastných čižiem musím priebežne až detektívne pátrať... tak sú miestami nezreteľné. Potom sa úplne vytratia... Zrejme som to už hore prúdom prešvihol, veď toto tu ani nespoznávam... chodba má žlť, nádych, ako keby sa sem vylial celý Jang-c'-t'iang... Za sieňovitým profilom aspoň 20 x 8 m láka ponad stupňom voľné pokračovanie... ale nesmiem to už prehnať! Stačilo! Pot, od vypätia, sústredenia, i obavy z návratu zároveň, sa už zo mňa leje cícerkom...
    Otvor do plazivky som nakoniec predsa-len identifikoval, a vrátil sa k Marcelovi... Ten mi strašlivo vynadal, že „... to čo bolo toto za 15 minút?!" Všetko však svoj význam a poriadok má: teraz zas môžme spriadať hypotézy o pokračovaní jaskyne. Rýchlo si zaznamenávam do zápisníka zapamätané hodnoty azimutov, a tiež obrysy zdolanej galérie. Pri toľkých nových a silných vnemoch, by mi to vyfučalo z hlavy už po pár nasledujúcich minútach.
    Na hlavnom ťahu sa stretávame s Marekom a Rišom. Ešte fotografujú. O našu pomoc príliš záujem nejavia... tak sa s Marcelom vraciame porobiť pár vlastných snímok k Lago Bibiana. Na hlavnom ťahu by už bolo zbytočné fotiť, v zadnej časti jaskyne sa vznáša hmla z použitých magnéziových náložiek.
    Akcia sa chýli k záveru. Je ku polnoci, a nám sa od únavy, niekoľkohodinového duševného napretia, aj od slabnúcich čeloviek, zatvárajú už oči... Začíname zívať. Potiahneme preto ešte pár chýbajúcich polygónov na hlavnej galérii, posledné zákresy, a už sme zase pri lane.
    Vlhká džungľa vonku už kypí životom, je ju poriadne počuť! no pre nás je teraz vykúpením. Myslíme na scénu Barabášovho filmu „... jedy siníc bývajú zákerné..." tak rýchlo z týchto dier už von! Nasledujúca logistická dvojhodinovka, pralesom, Kolibríkom, a potom znovu potme hustou vegetáciou na útesoch, sa nám už javí len ako prechádzka ružovým sadom...
    A v tábore? Počkalo nás tam v hrnci chutné mäso z veľkého pralesného hlodavca, ktorého kúpil pilot Ben dolu od Indiánov. (Len ktovie, či nemalo červíkov...:-) lenže na to sme vtedy vôbec nepomysleli.)
To bol zas krásny, veľkolepý objav!

 

    Jaskyňu Cueva Muchimuk pokladáme za asi najhodnotnejší postup slovenských, českých a venezuelských jaskyniarov na stolovej hore Churí od roku 2004, kedy sme tu prebádali trakt gigantickej Brewerovej jaskyne. Cueva Muchimuk si však s touto svojou "staršou sestrou" v rozľahlosti veru ani príliš nezadá! Jaskyňa je dnes dlhá 3,2 km, ale samozrejme, všetky jej možnosti sme nevyčerpali. Jej najčarovnejšou časťou je pasáž kompaktných chodieb okolo posledného prítoku, kde je v slede za sebou rozmiestnených (za najnižšieho vodného stavu) niekoľko desiatok (!) väčších jazier i menších zdrží, s fantasticky krvavočervenou vodou, nazvaná ako Galería con 100 Lagos. Spolu s jaskyňou Colibri tvorí Muchimuk jeden spoločný jaskynný systém (nazývajme ho ďalej Muchimuk-Colibri) s dĺžkou 8 km. Cueva Muchimuk je 2. najmohutnejšou kvarcitovou jaskyňou na Zemi, a spolu s Colibri v uvedenej kategórii tiež 2. najdlhšou.

mapa1

 

Túto nádhernú prieskumnícku mapu jaskýň Cueva Muchimuk a Cueva Colibri, spojených do jedného systému dlhého 8 km, nám opublikovali aj v známych speleologických magazínoch, ako americkom NSS News či francúzskej Spelunce. Skompletizoval ju Braňo Šmída, autorom nákresov veľkej časti jaskyne Colibri je tiež kolega, známy chorvátsky jaskyniar Darko Bakšić.

 

 frat

Takto vyzerá stav prieskumu jaskýň na plató Churí-tepui (Venezuela). V partii slovenských, venezuelských, českých a chorvátskych prieskumníkov sme tu prebádali celkovo 28,5 km nových priestorov, zvyčajne v podobe mohutných až enormných jaskýň. Najmohutnejšie z nich sú (červenou) Brewerova jaskyňa, spojená s inou jaskyňou Cueva del Diablo (žltá - objavenou v r. 2005 štvoricou Šmída, Griflík, Barabáš a Kapucian) do spoločného jask.komplexu dlhého 7,3 km, a potom Cueva Muchimuk (spojená s Cuevou Colibri do 8 km dlhého komplexu) = čiže spolu 15,3 km. Nutno však doplniť, že z Brewerovej jaskyne sa do Muchimuku (ani opačne) skrz nepriechodné závaly - fyzicky prejsť nedá. Úplne v popredí (modrou farbou) je zobrazený trakt 3 km dlhej jaskyne Cueva Juliana, ktorú jej objaviteľ, autor tohto príspevku, nazval podľa svojej tak obľúbenej, druhorodenej dcérky Julianky. Autor obrázku: B. Šmída.

 

mapa3

 

Rezy jaskyňami na Churí-tepui. Z tohto obrázku sa zdajú byť "ako keby malinkaté" :-) no ide v skutočnosti - o OBROVSKÉ tunely, kde z jednej strany chodby pomaly nedosvietite na jej opačný kraj, šírky bežne 40, 50, či aj 80 metrov... Autor obrázku: B. Šmída. Obrázok bol publikovaný v množstve speleologických časopisov (NSS News, Spelunca, poľské Jaskinie) - vrátane nášho Spravodaju SSS.

 

akopán

 Pohľad zospodu od riečky pri indiánskej osade Yunek na Akopán-tepui, susedský masív Churí-tepui, ktorý sa ukrýva viac vpravo. Práve v ňom sme v rokoch 2004 až 2009 objavovali obrovské kvarcitové jaskyne. Foto: B. Šmída.

 

zrovnání

Názorné grafické porovnanie troch naozaj rozsiahlych jaskýň. Schémku zostavil: B. Šmída.