Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

Cueva Juliana, 2. časť

 

CUEVA JULIANA

Jaskyňa v ďalekej Venezuele nazvaná po slovenskom dievčatku

Branislav Šmída

2. časť

 

Za akých vcelku napínavých či časovo limitovaných okolností sme v roku 2007 našli a prvoprebádali novú významnú kvarcitovú jaskyňu Cueva Juliana na hore Churí-tepui vo Venezuele, aj prečo sme ju nazvali po dcérke jedného z dvoch objaviteľov, sa môžete dočítať tu. Pokračovanie v nej bolo zreteľné - minimálne tromi voľne priestupnými kanálmi - v ktorých Braňo nedokráčal vtedy do konca... Na ďalšej (takmer 40 dňovej!) výprave, v januári-februári 2009, sme jej prvú polovicu (asi 17 dní) venovali opäť hore Churí. (Objavili sme vtedy novú obriu jaskyňu Cueva Colibri.) No a ako by to bolo, aby sme sa od portálu Brewerovej jaskyne, kde sme založili base-camp, nepokúsili ku vchodu jaskyne Juliana aspoň priblížiť... Tentoraz peškom - bez helikoptéry - pretože náš priateľ Ben medzičasom helikoptérové podnikanie vo Venezuele ukončil (a vrátil sa to robiť na Floridu) - takže tak oddaným a skúseným pilotom sme tentoraz nedisponovali. Tiež stroj, ktorým sme vytransportovali na plató všetku osádku i materiál, bol väčší, cca pre 6 ľudí plus pilot, a teda ťažie manévrovateľný, a nedalo sa dosť dobre počítať, že jeho pilot bude chcieť riskovať pristávaním doslova niekde "v poraste džungle": terén v okolí Juliany je silno zarastený, divoko rozbrádzený. Niekoľkí nadšení explorátori z nášho týmu sme sa teda rozhodli, že aspoň teda "skúsime", nájsť a húštinami tepuy presekať nejaký prístupový chodníček, dole prúdom vyvieračky Brewerového systému - čo bolo odtiaľ vzdušnou čiarou asi 1 km. To na prvý pohľad nie je veľa - ale tepujská džungľa je hustá a miestami nepriechodná ako "múr" - a myšlienkovým vabankom tiež bolo, či nás na pochode nezastavia trhliny - ktoré ani neobídeme, ani nepreskočíme... A tak už v deň či dva po pristátí na Churí a zakempovaní, sme štvorica Braňo Šmída, Erik Kapucian, Lukáš Vlček a Vilo Guľa, intenzívne naindulonovali dlane proti pľuzgierom a nabrúsili mačety - a poďho "raziť trasu zeleninou"! :-)

500

Taká správna "ekipa" to bola :-) veľmi vitálna - dobre namiešaná čo sa týka skúseností, profesií, vedy, jaskyniarstva, ľudských duší, národov, sily, rozumu - a aj veselá a pohodová! Účastníci slovensko-chorvátskej speleoexpedišn na Churí-tepui v januári 2009, sprava vôkol stola ťahúň výpravy Branislav Šmída, zoológ Tomáš Derka, jaskyniar Erik Kapucian a nad ním paleontológ Ján Schlogl, skúsená chorvátska jaskyniarka a záchranárka Ana Bakšić, vedľa nej náš silák Viliam Guľa, opretý o stôl geochemik Tomáš Lánczos, ďalší z ťahúňov akcie Lukáš Vlček, geológ docent Roman Aubrecht a v červenom tričku najbližšie známy a mimoriadne skúsený chorvátsky jaskyniar Darko Bakšić, veľa sme s ním pobádali aj vo Velebite. Foto: Jaro Stankovič.

 

vedúci

Každá speleovýprava na stolovky sa nevyhnutne začína pod nimi, v savane, v relatívne najbližšej autami alebo lietadlom (Cessnou, povedzme) dostupnej indiánskej osade. Tuná na obrázku, bezprostredne pred odletom na Churí-tepui v roku 2009, distingvovaný pán vo flísovej bunde je Charles Brewer-Carías, v červenom Braňo Šmída (drží v ruke šulec s leteckými fotkami masívu - popri lete sa budú hľadať veľké portály a zaznačovať sa ich pozícia gps do fotiek), za ním Javier Mesa, jaskyniar, tepujský logistik, náš kamarát a zároveň kuchár viacerých našich akcií. V helikoptére to práve štartuje jej majiteľ, ostrieľaný pilot pán Raúl Carías. Vonku po asi dvoch dňoch dažďov sa konečne roztrhali mraky, a tak sme ešte v ten deň navečer šiesti aj s prvými potravinami sa premiestnili na horu...



výhľad

Žltá zalomená šípka na fotke ukazuje našu trasu, kadiaľ sme sa museli prepracovať džungľou, blokoviskami a trhlinami, od vchodu Brewerovej jaskyne - až ku jaskyni Cueva Juliana. Ono sa to nezdá, je to asi len 1 km - no v podobných podmienkach to znamenalo priam - mačetovú makačku! :-) Trvalo nám celý plný deň, kým sme sa dostali počas "1. prieraznej akcie" do asi 2/3 šípky (smerom dolu). Foto. J. Stankovič, na snímke sú Bakšićovci, ktorí boli vyslaní na jaskyniarske skusy na protiľahlé plató - zalesnenú zníženú časť v strede fotky voláme ako central valley of Churí.

 

Najprv sme tie mačety ale mali predsa len pekne založené v tulcoch v batohoch... pretože ani nie že sekať porast - ale museli sme nájsť vôbec, ten správny smer! Od vchodu Brewerovej jaskyne totiž spadajú najprv obrovské blokovištia (čo je vlastne prepad plafónov postupne zanikajúcej jaskyne, v zmysle pekných blokdiagramov napr. Kunského apod.) - s kamenivom, ako menšie činžiaky alebo aspoň rodinné domy! V nich sa nedá "kamenivo" obliezať vrchom, miestami to jednoducho nejde, nie sú ani škáry, alebo je kameň klzký - bolo treba sa začať tlačiť Do Zeme. Začali sme teda vliezať do trhlín, rozoklaných balvaníšť, polo-jaskýň - mnohé z nich, 50 či 80 m dlhé, by sa u nás alebo v českých pieskovcoch za regulárne jaskyne určite považovali! Čoraz viac sme sa tak ocitali v TME a POD terénom - ako nad ním... Predsa len, suťová zóna ale napokon skončila (asi po 200 či 300 metroch krkolomných preliezačiek), a objavil sa - LES. Les v tepujskom ponímaní nie je žiadnou technickou zábavkou - ide o hrubé, pokrivené haluzivo stromčekov až kríkov (rod Bonnetia), vysokých miestami len 3 či 4 metre, ale miestami i serióznych 15 m... V takomto poraste nie je vôbec vidieť, čo je ďalej, navyše je to všetko posprepletané zmäťou lian, mäsožravých rastlín s kalichmi vysokými i meter a plnými slizu... Mačetovať sa to dá - ale miestami skôr ako "chodník" budujete vpred akýsi TUNEL, v tom poraste! Ale keďže sme boli na mačetovanie štyria, v celkom dobrej kondícii - a zo štyria vedci v pozadí idúci za nami už presekaným chodníčkom nás vcelku miestami aj "povzbudzovali" k výkonu :-) - za pár hodín TVRDEJ PRÁCE sme sa nakoniec premačetovali - na akési močaristé čistinky - a potom k voľnému riečisku, vytekajúcemu z Brewerovej jaskyne. To už sme šípili, že k jaskyni Cueva Juliana sa asi dostaneme... lebo reliéf sa "porastne" čoraz viacej otváral. No zastavila nás ešte burácajúca rieka z jaskyne, ktorú sme nevedeli dosť dobre "prebrodiť". Tých pár metrov (ako na obrázku), veď to by niekto aj prebehol - si poviete. No nedalo sa. Reálne. Tok tu má veľmi klzké, siničné dno, a kto si čítal našu monografiu o Roraime (špeciálny Spravodaj SSS č. 2 / 2003), na str. 152, kto ju máte, sa môžete dozvedieť, ako nás bezmocných doslova odniesla jedna vcelku plytká rieka, v ktorej sme si len chceli polabužiť a okúpať sa, a ako sme sa v nej skoro utopili a pozabíjali... Tentoraz sa riskovať "brod" potokom tiež nikomu nechcelo - mali sme pred sebou ešte plno kvalitných prieskumníckych dní - tak načo "pokúšať tigra"! :-) Hrozilo tiež, že ak sa ktorémusi z nás pošmyknú v potoku nohy, a prudká bystrina ho vezme nekoordinovane dolu prúdom - skočí potom najprv asi 15 m kaskádu, a potom ešte ďalších minimálne 30 m dolu najväčším vodopádom... Rieka mala tentoraz príliš silný prúd - ale vedeli sme, že stačí vyčkať niekoľko dní - ako naprší, tak aj uschne - a pomery v rieke sa možno zlepšia. A medzičasom môžeme predsa objavovať inde. Ku portálu jaskyne Juliana sme sa teda v ten deň ešte neprepracovali - no trasa bola vytýčená - a vedeli sme, že sa sem počas expedície ešte vrátime.

polojaskyniská

"Túra" započala zdolávaním všakovakých polo-jaskýň. Bez problémov sa to zväčša dalo, dokonca aj vzpriamený a s ruksakom na chrbte - ale až po prekonaní tohto BLUDISKA sme nabrali väčšiu istotu, že ku jaskyni Cueva Juliana sa, možno - predsa len premačetujeme. :-)

 

pralesnerky

Vilo Guľa, poriadne nabalený lanami, na "chodníčkoch" popod Brewerovou jaskyňou - z džungle tu jej divokosť až tak dýcha, každým cólom! Foto: B. Šmída.

 

erino v akcii

Nebojácny výskumník Erik Kapucian práve - pokúša osud! :-) V preklade: na trase ku jaskyni Cueva Juliana sme museli prekonávať aj také nástrahy, ako povedzme zohnutý stromokrík, preložený ponad hlbokú trhlinu... ktorú ani nebolo pod vegetáciou vidieť! Pád či neželaný "skok" do masy kalichov mäsožravých Brocchínií by v tomto prípade nedopadol dobre - visiaca "húština" človeka neudrží, a prepadne sa do škáry - v tomto prípade by dopadol o 15 či 20 metrov hlbšie na skalnú podlahu. Foto: B. Šmída.

 

 schlogl pri rieke

Celé bludisko trasy od Brewerovej jaskyne až ku Cueva Juliana je popretkávané džungľou s anastomizujúcimi potokmi, ktoré predstavujú rozvetvenie hlavnej rieky pomedzi blokovištia ako baráky. Ale aspoň sme neboli na našej (pere-)púti smädní... :-) Foto: B. Šmída.

 

jula1

Na povrch sa derie nejaká tropická pralesná papraď... Podobných pitoreskných rastlín je na trase ku Cueva Juliana bezpočet! (vás však zaujíma ohľadne "botaniky" :-) skôr to, či sa vám mačeta po pár hodinách sekania chodníka úplne neotupí...) Foto: B. Šmída.

 

porada dvoch lidrov

Premačetovanie "chodníka" ku jaskyni Cueva Juliana nám dalo zabrať... Na snímke Braňo Šmída a Lukáš Vlček, po pár hodinách mačetovania, konečne sa ocitnuvší na prvej voľnej bažinatej lúčine... Tie "bakule" čo rastú zo zeme, sú rastliny rodu Chimantacea - nevyskytujú sa nikde inde na zemi, rastú výhradne len na masíve Chimantá.

 

 lansczos sti

 "To nepre.....!" :-) My vedci máme, svojbytný zmysel pre humor a vzťah ku neškodným kanadským žartíkom... Tá riečka sa nedala v tých momentoch nie že ......., bolo nebezpečné pokúšať sa ju prebrodiť! (akčný "trik" je samozrejme urobený za pomoci injekčnej striekačky k odberu a analýze vody) Foto: B. Šmída.

 

vodopada

Ukĺznuť v potoku, by možno znamenalo počas našej pešej "prvotúry" ku jaskyni Juliana - spraviť si následne nechcený RAFT :-) dvomi prahmi v riečisku nižšie... Druhý stupeň má 30 m výšku - takže nik sme radšej šťastenu nepokúšali. Foto: B. Šmída.

 

 kaskadas

... už o pár dní na to, však povrchová rieka takmer úplne vyschla! (pozri na porovnanie záber vyššie) Foto: J. Stankovič.

 

holani

... kto by odolal, sa za pekného počka na tepuy okúpať... Na fotografii ten-samý potok, ktorého riavu sme nemohli pár dní predtým ani len prebrodiť! (foto vyššie). Traja jaskyniarski Ťahúni, speleovýpravy 2009 na Churí... ženské, môžete hádať komu patria ktoré chrbtové svaly: na snímke Braňo Š., Vilo G. a Lukáš V. ;-)

 

zlaniačik

Prvý menší zlaňák ku 30-metrovému skoku s vodopádom. Foto: B. Šmída.

 

Tak sa aj stalo, 18. januára 2009, kedy sme sa do jaskyne po "vysekanom chodníčku" vybrali opäť - v trojici Braňo Šmída, silný a nebojácny Vilo Guľa a opäť aj Lukáš Vlček, hoci mu bolo z niečoho akurát poriadne špatne. (Erik Kapucian už s nami nemohol - v inej jaskyni Cueva del Diablo si pri prieskume silno narazil pri páde alebo možno aj zlomil rebrá... a tak už len táboril a hojil sa v kempe portálu Brewerky.)

Až ku vodopádu z roku 2007 sme sa dostali tentoraz úplne bez problémov - v ten deň rieka z Brewerky skoro vôbec netiekla (!), koryto riečiska bolo skoro suché - len slzilo. Rýchlo sme teda natiahli štandy aj oboma prahmi, a posunuli sa do Juliany. Náš sprievodný tým, manželia Bakšićovci s Jarom Stankovičom, sa potom vybrali, pretraverzovať na opačnú stranu centrálneho valley of Churí, kde som im vytipoval vhodné jaskyňonosné terény.

V Juliane sme sa pomerne rýchlo presunuli až k záverovým miestam jaskyne a cestou všeličo pofotili. Dobre tentoraz vybavení svetlami a v overaloch, sa jaskyňa samozrejme bádala, mapovala i prolongovala vpred efektívnejšie než pred dvomi rokmi - poznali sme už navyše jej hlavný ťah. Za možno dve hodinky sme popri "výskumníckej prácičke" a dokumentácii dorazili až k posledným bodom z roku 2007 - a pokračovali chodbami ďalej. Dve sa napojili na podzemný polootvorený kaňon, ale jedna pokračovala 200 m ďalej, priam RÚROVITO - až napokon - skončila!!! V úžine! No so silným prievanom...

Hmm.. Nikdy by som si nepomyslel, že v tepujskom podzemí - plnom obrovitých tunelov - budeme niekedy regulárne KOPAŤ! No tu sa zdalo, že by to malo význam - dalo sa totiž predpokladať, až "zájdeme" traktom jaskyne už mimo trhlinovíšť, pod ploché kvarcitové platá - ona tak ľahko už neskončí. Nebude mať prečo, nebudú žiadne závaly...

Toľko teória. :-) No prax vyžadovala - vziať do ruky poriadne kladivo, sekáče - a pokúsiť sa kremenec a priechod v ňom rozšíriť. Vypriadli sme teda zo zásob poriadnejšie geologické kladivko so špicom na jednom konci, dokonca aj modifikovaný plochý sekáčik sme si z čohosi vyštrajchali - a pustili sa do rozširovania užiny. Sprvu bola šikmá - dalo sa tu odlupovať kremenec po doskách - len hrozilo občas, že vás privalí 50 kg-doska horniny... :-) Zo zátačky úžiny sme sa po pár metroch potom prepracovali do nízkej plochej chodbičky, kde sa dalo ryť v geochemicky mierne navetralej podlahe. Nešlo to príliš rýchlo, ale zabrali sme (viď obr.) a postupovali. Miesto sa podarilo spriechodniť - a ďalej sme Julianou pokračovali už len voľne, stovky metrov chodbami... Jaskyňa sa ďalej rozvetvuje, do niekoľkých fragmentov, a mali sme čo občas robiť (!) aby sme v tej spleti nezablúdili. Kládli sme na zem veru poriadnych smerových "mužíkov" - priam kopcovitých, obrích! :-) Lukášovi bolo veľmi zle, tak sa rozhodol nás vyčkať kdesi na polceste - ďalej do labyrintu sme teda pokračovali už len dvaja, Braňo s Vilom. Vilo bol na takejto expedícii aj v podobných nesmierne "rozvetvených" jaskyniach, priam labyrintoch - po prvý raz v živote. Teda ani som sa na neho príliš nehneval, keď mi po pár hodinách postupu a mapovačky zahlásil: "Šmidke, ja mám obavu, že my sa odtiaľto už NIKDY nevymotáme..." :-) Ja som vedel, že predsa len vymotáme - podľa mužíkov, ošúchancov na stenách, stôp občas v bahníčku - ale tiež podľa prievanu, genetickej "dolnoprúdovej" logiky jaskyne - ako aj podľa vytváranej mapy. (Spätne, kto ste to skúšali...) Nakázal som mu teda, aby ma pri jednom mužíku vyčkal, a že sa ešte vyberiem do dvoch-či troch odbočiek, z hlavného ťahu... Mohol som sa pritom s istotou spoľahnúť, že ma "POČKÁ" :-) zrejme bez mojich skúseností, by z tohto labyrintu ozaj sám na povrch nevyblúdil... No a od toho bodu som teda ešte zašiel aspoň ďalší 1 kilometer ďalšimi chodbami, pekne to všetko samozrejme namapoval do zápisníka a zakreslil... Vilo ma pri "poslednom" bode, čo sme sa videli - naozaj počkal :-) len mu už bola zima, v jaskyni sme sa miestami aj ponamáčali (po brucho) v jazerných priehlbinách... Von sme však "vyblúdili" pomerne rýchlym tempom, možno za hodinu, hodinu aj pol.

Čas nám samozrejme pri prieskume "utiekol" - na týchto horách o šiestej (je to predsa blízko rovníka) PADNE TMA ako v rohu - no a vyčkal si nás teda nie ne-očakávaný kamarát-NÁVRAT NOČNOU DŽUNGĽOU. Do tábora. Trafiť sme tušili, že asi trafíme - z mačetami vyklčovaného "chodníčka" sa v džungli príliš uhnúť nedá  - alebo to hneď zistíte :-) keď sa netrafíte. Najviac sme sa obávali ale blokovíšť tesne pod táborom, v noci tie bludiská polo-jaskýň vyzerajú úplne inak. Ale aj tam sme to nakoniec nejako "vymaturovali". Hlboko v noci nás v tábore v portáli Brewerovej jaskyne vyčkal dohasínajúci ohník, plné hrnce akejsi rezancovej dobroty vyčarovanej zo zásob naším kuchárom Javierom, a intenzívny požehnaný chrapot zo stanov našich expedičných súputníkov...

úženie

V jaskyni Cueva Juliana nás po pár sto nových metroch od posledného dosiahnutého bodu v roku 2007 zastavila o dva roky na to, v 2009om, seriózna a vážne sa tváriaca úžina... Akí by sme to však boli jaskyňoši, keby sme si s ňou nevedeli poradiť? :-) Foto: B. Šmída.

 

úžinykopačka

... s CHUŤOU a nezdolnou energiou sme sa do úžiny v Cueva Juliana pustili... Na snímke Vilo Guľa geologickým kladivom "spriechodňuje" druhý, plochší úsek úžiny, vysoký spočiatku len asi 20 cm... Na dne, to nie je bahno, ale seriózny, skoro 2 miliardy rokov starý kvarcit. Bol samozrejme trošku jaskynne-zvetraný, takže dal sa - kopať - špecificky: kladivom. :-) Nik z nás by si nepomyslel, že v tepujských jaskyniach budeme niekedy kopať... No tu sa to vyplatilo, prievan naznačoval možnosti - a za úžinami sa nám jaskynka odmenila takmer 2 kilometrami nových labyrintových chodieb. Foto: B. Šmída.

 

jula2

Za úžinami sú v Cueva Juliana slušné labyrinty a kompaktné tunelíky - pripadali sme tu navlas ako v slovenských vápencových jaskyniach! (tiež takéto chodby - nerozdrvené a s celistvými profilmi, tak NA ČLOVEKA - sa omnoho ľahšie mapovali a najmä vykresľovali, v porovnaní s monštruóznymi, zrakom neobsiahnuteľnými tunelmi Brewerky, jaskyne del Diablo, alebo Colibri). Foto: B. Šmída.

 

jula3

Jaskynné "hríby" (formácia Champignones) v Cueva Juliana dosahujú rozmery, že ich takmer neobčiahnete! "Ležia" zvyčajne pri zemi - často sotva s dlážkou spojené alebo aj váľajúce sa voľne - teda na rozdiel od iných miestnych jaskýň, kde zvyčajne tvoria závesy po stenách okolo toku. Foto: B. Šmída.

 

 jula4

Autor článku pod morfologicky inými, paleo-biospeleotémami v Cueva Juliana. Ich vysušením a kontrakciami vznikajú akési fraktálne siete, ktorých trhlinky sú vyhojené. Vznik trochu podobný bahenným prasklinám... Lenže v tomto prípade ide o horninu, ktorá bola predtým živým substrátom.

 

jula5

Obrazec fraktálnej geometrie trhlín, v pôvodných stropných biospeleotémach. Foto: B. Šmída. (Podobný obrázok sme zverejnili aj na zadnej obálke ktoréhosi čísla Spravodaju SSS.)

 

 jula7

V jaskyni Cueva Juliana sme náhodne naďabili aj na poriadne exotické tvory: v tomto prípade ide o larvy pošvatiek (Plecoptera), ktoré sa tu však vyvíjajú v ekologicky ojedinelých podmienkach - larvy vo váčikoch nežijú vo vode (ako je to u 99,9 percenta ich príbuzných), ale sú kolmo "prilepené", otvorom váčiku (a možno aj končatinami?) ku stenám pieskovca - v miestach, kde o potoku či riečke v jaskyni ani chýru, ani slychu! Možno pôjde o úplne novú čeľaď pošvatiek. K ďalšiemu výskumu sme tieto mini-tvoríky (váčik má asi tak 3 mm dĺžky) poskytli našim kolegom, hydrobiológom z Katedry ekológie na Prírodovedeckej fakulte UK. Pracovne sme ich nazvali zatiaľ ako - Babetkus martani (čiže: marťanské bábätko :-) a tento krásny názov vymyslel vtedy asi 10-ročný syn nášho kamaráta a známeho jaskyniara a malakozoológa doktora Joža Grega, s ktorým sme tieto živočíchy predbežne poobzerali, pod binokulárom. Foto: B. Šmída.

 

jula6

Jemným bahníčkom Lukášom na stene jaskyne namaľovaná drobná stopa po slovenskom prvovýskume v jaskyni Cueva Juliana - hneď vedľa je šípka, ktorýmže smerom treba vyjsť z jaskyne vonká. Oba "nápisy" sú plne ekologické - zrejme ich zo steny zmyl už najbližší vodný príval jaskyňou. (V tom spočívala aj značná rizikovosť prieskumu jaskyne Cueva Juliana - ak by silno zapršalo, sú tu úseky, zaplavované v celom profile - a tak hrozilo aj že ak by nás to práve tam niekde chytilo a zapanikárili by sme - utopili by sme sa doslova v plazivke! Zrejme by sme sa ale skôr "stiahli" do trhliny jaskyne a tam vyčkali, kým voda ustúpi...)

 

jula8

Nočný návrat džungľou, od jaskyne Cueva Juliana, k bejskempu v Brewerovej jaskyni. Zo snímky je vidno, že húštinami presekaný "chodník" mal ráz skôr akéhosi vegetačného TUNELA. Samozrejme, nočná džungľa je aj na tepuy plná štípajúcich a do očí a úst neodbytne snažiacich sa vojsť komárov, sú tu hady, plno pavúkov... stále vám niečo drobné padá poza krk :-) a občas aj uštipne. Dobré je preto ani nevyzliekať sa z mokrého overalu, a nechať si na rukách gumené rukavice. Foto: B. Šmída.

 

jula9

Autor príspevku a tato malej Julianky, po ktorej bude naveky pomenovaná novoobjavená jaskyňa na hore Churí ako Cueva Juliana. Dcérkam môžete dať či venovať rôzne "statky". Spoločne strávený čas, auto, kryštály Swarovski alebo značkové oblečenie, dobré školy, výlet, krásnu knihu či smartfón pod vianočný stromček - avšak pomenovanie novej a vcelku významnej jaskyne, to každé dievča určite hockedy nedostane. 

 

Jaskyňa Cueva Juliana dosiahla dĺžku 3 km a stala sa jednou z najdlhších v kremencoch na svete. Význam jej nálezu a existencie spočíva v tom, že nik dovtedy nepredpokladal, že pomerne rozsiahle jaskyne sú v tepuy-masívoch vyvinuté ešte aj POD generálne "krasovatejúcou" úrovňou miestnych proterozoických pieskovcov (kvarcitov), čiže niekoľko desiatok metrov nižšie, v horizontoch napríklad aj pod Brewerovou jaskyňou, del Diablo apod. Cueva Juliana má tiež trochu odlišný morfologický charakter, než nad ňou "nadložné" megatunely. V jej tesnej periférii leží tiež ďalšia nami preskúmaná jasky-/polo-jaskynná lokalita, Cueva Yanna (1 km) a spolu tvoria pravdepodobne jednotný genetický systém. V ďalších dňoch expedície 2009 sme potom podnikli pozoruhodný výskumnícky 6-dňový trek na sever hory a objavili novú obrovskú jaskyňu Cueva Colibri.

Táto naša v poradí už 6. jaskyniarska expedícia na stolovky vo Venezuele, bola mimoriadne úspešná - objavili sme počas nej v slovensko-chorvátskom týme viac okolo 10 km nových priestorov... a to sme ešte netušili, že o pár mesiacov sa v týchto končinách ocitneme opäť, a objavíme mohutnú jaskyňu Cueva Muchimuk - a spoznáme tým pádom kompletne CELÚ sústavu tunelov, pretínajúcich horu Churí, od výverov Brewerovej jaskyne, až po jej "paleoponory", odrezané v tisíc metrov vysokých stenách severných hrán masívu...

 

pozn.: 1. časť o objavení jaskyne Cueva Juliana si môžete prečítať tu.

Prihlásenie