Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

Cueva Juliana

 

CUEVA JULIANA

Jaskyňa v ďalekej Venezuele nazvaná po slovenskom dievčatku

Branislav Šmída

1. časť

 

Na jaskyniarstve je skvelé i to, že keď už niečo v tom podzemí objavíte - máte plný nárok nové priestory, či už chodbu, sieň, alebo dokonca i celú jaskyňu, pomenovať. Fantázii sa medze v tomto prípade nekladú a tak potom vznikne aj plno čarovných alebo ľúbozvučných, zaujímavých, či niekedy aj zvláštnych alebo dokonca tiež veselých a netradičných :-) pomenovaní, pre nové jaskynné lokality alebo ich smerodajné, podstatné časti, alebo body. No a samozrejme, neraz si pritom spomenieme tiež na svojich blízkych, príbuzných alebo rodinných príslušníkov, či už sú to najčastejšie manželky, alebo aj deti. Je v tom tiež kus satisfakcie a vďaky, pretože manželky sa o nás dobre postarajú a prajú nám, aby sme do jaskýň chodili, neraz pribalia na akciu aj obložený chlebík či fašírky v alobale, navaria skoro ráno čaj alebo kávu do termosky, a ako len radi sa napokon k nim priplichtíme, do tepla, keď sa z akcie prinavrátime...! ;) No a deťúrence? Ten čas, čo trávime nekonečné víkendy niekde v chladivej jaskyni alebo s krompáčom a kladivom zaháňajúc sa v sondážnom výkope, by sme rovnako dobre mohli venovať im: či prechádzkou v prírode, spoločným naháňaním lopty, návštevou kina, výpomoci s účením alebo úlohami, alebo len tak sa s nimi blázniť a kočkovať. Takže aj ony si zaslúžia. Musel by som teraz podrobnejšie nazrieť do pútavo napísanej knižky od Marcela Lalkoviča - Ján Majko: Životné osudy jaskyniara (2011), ako tomu presne bolo s názvami niektorých jaskýň napr. v Slovenskom krase. Je však vcelku známe, že jedna z legiend slovenskej jaskyniarčiny, objaviteľ Ján Majko, nazval dve (vzájomne voči sebe neďaleké a isto geneticky aj súvisiace) jaskyne na Silickej planine ako - Milada a Matilda, a dokonca aj objavný ponor Milady, bol nazvaný po - Helene. Komu presne venoval, pomenovania daných jaskýň a ponoru, aj prečo, si môžete v uvedenej publikácii prečítať sami. Milá tradícia využitia mien blízkych určite nezanikne. Aj my sme napríklad vo Velebite nazývali mnohé novoobjavené priepasti alebo ich hlbočizné šachty po manželkách, dcérkach, priateľkách, dokonca aj nejakej-tej babičke... Šachty Adriána, Ester, Jarmila, Zuzana, Lenka, Olinka, Marianna a už si ďalej hneď ani nespomeniem... ale predstavte si že aj taká Xantipa sa v tom "výbere" vyskytla! :-)

V ďalekej Venezuele, v odlúčení od blízkych na tak nedostupných stolových horách Tepuy, sme si tiež v niektorých momentoch uvedomovali, že nie sme na tomto svete sami - a ako je to dobre, že máme blízkych, rodiny, milovaných, potomstvo - aj oni všetci nám dodávajú potom silu, pôsobiť neraz v extrémnych výskumníckych pomeroch - ale tiež zastaviť sa, neriskovať, keď už hrozí naozaj akútne riziko. Sú teda aj akousi záchrannou myšlienkovou brzdou, no dodávajú nám ako vnútornej integrity, sily a odvahy, tiež rozvahu, konať tak, aby sa nové jaskyne stali preskúmanými, ale aby sme sa aj živí a zdraví prinavrátili - domov - kto vie a uvedomuje si, čo značí tento pojem, vždy sa rád vypraví, na nejakú zaujímavú expedíciu - ale ako rád sa tiež VŽDY vracia DOMOV, a teší sa!

 

No a tak som si jednu novoobjavenú jaskyňu vo Venezuele - je veľmi zaujímavá a môjmu srdcu akosi bližšia - a dnešnou dĺžkou 3 km patrí k jedným z najdlhších v danej špecifickej kategórii (kremence) na svete! - pomenoval po svojej druhorodenej a milovanej dcérke Julianke, ako Cueva Juliana.

 

500

Po tomto milom malom slovenskom dievčatku, Julianke, sme na hore Churí-tepui pomenovali jednu z najdlhších kvarcitových jaskýň sveta ako: Cueva Juliana (3 km). Foto: autor príspevku.

 

A aký je objavný príbeh, tejto lokality?

Niekedy pred akciu na Churí-tepui v roku 2005 mi poslal náš venezuelský priateľ Charles zaujímavú fotografiu, ktorú nafotil z helikoptéry, obhliadajúc si rok predtým reliéf planiny okolo vchodu, ním a spol. neskôr objavenej, tak monštruóznej jaskyne. Je na nej akési pod-plató pod vstupným portálom Cueva Charles Brewer, približne 1 km2 široká pláň, po ktorej tečie povrchová rieka - a tá náhle spadne napokon 30 m vysokým skalným prahom (niekedy s búrlivým vodopádom, inokedy však úplne bez!) kolmo do hlbokého a tiahleho tzv. centrálneho valley planiny Churí.

cascada

Tzv. pod-pľacka (1 km2) pod portálom Brewerovej jaskyne. "Prejsť" tých 800 m či možno 1 km od vchodu jaskyne až k oblasti vodopádu - nie je vôbec žiadna sranda - a takmer celú trasu (okrem pár močaristých lúčin) sme museli premačetovať! cez džungľoidné húštiny pevné ako steny... A najprv bolo treba nájsť (prvých asi 200 m pod Brewerovou jaskyňou), tú správnu trasu, pomedzi obrovské balvaništia a zarastené trhliny... Občas sa tam ide dokonca cez "polojaskyne", dlhé 50 či 100 m! Originálna helikptérová fotografia Brewera-Caríasa z jedného z vôbec prvých obletov planiny.

 

Sprvu nás zaujímalo, kam sa vytratí tok z jaskyne Cueva Charles Brewer, ktorý sa na uvedenej pod-pláni tiahne, meandrujúc v širokých oblúkoch ako seriózna rieka, o prietoku min. 300 l/sec. ale v maximách aj viac kubíkov/sec. - a údolie predstavuje vlastne pôvodnú, zaniknutú jaskyňu (!) - ale pod prahom s vodopádom/bez neho, všetka voda zmizne.

V tom období sme ešte nechápali celkom dobre genetické súvislosti miestneho skrasovatenia, jaskynných úrovní, ani kríženia povrchových tokov a tých (neraz priamo pod nimi!) v podzemí. "Silno nás však ťahalo", objasniť túto záhadu... Ako som teda "nalietaval" spolu s Charlesom, Paľom Barabášom a naším pilotom Benom aj ponad uvedené miesta - vyhľadávali sme z vrtuľníku väčšie "jaskyňonosné" portály - miesto som si pomerne dobre a z výšky len niekoľko desiatok metrov počas jednej-či dvoch vyžiadaných otáčok so strojom u Bena - ale žiadnu vodu a už vôbec nie rieku som z rozbitej "depresie" pod vyššie uvedeným skalným prahom, nikam odtekať nevidel. Central-valley of Churí sa zdalo minimálne niekoľko sto metrov ďalej odtiaľto na juh úplne suché... Na začiatku expedície 2005, hneď v jej prvý deň, som sem vyslal "na skusy" divočinou tepuy oťukaného jaskyniara a kamaráta Marcela Griflíka a s ním skúseného Zdenka Hochmutha, ale džungľa, ohromné blokoviská, trhliny medzi nimi a do toho "masy vegetácie, bez dna", ich zastavili; pravdaže, v ten deň sme mali na starosti najmä vybudovanie base-campu, takže nešlo o prioritu, skôr o pokus - či džungľa tým smerom pustí, či bude priechodná, a či ňou dvojica nájde nejakú normálnu trasu.

Záhada "zmiznutej rieky" z Brewerovej jaskyne nám potom nedávala spávať asi dva roky...

V roku 2007 sme sa ale na ďalšej výprave k problematike predsa len dostali. Požiadal som Charlesa, aby na úplný záver expedície na planine Churí - keď už bude s ostatnými vrtuľníkom zas odlietať dolu do civilizácie - ma na pár hodín v medzičase medzi prvým ranným letom a tým posledným - kým padne tma (celý helikoptérový retransport bolo treba absolvovať za jediný deň, a hore nás bolo 16, aj s matrošom) - vysadil "výsadkovo" na pár hodín - ku prahu s vodopádom. Navliekol som si na seba sedačku, vzal jednu 100ku lano, zo dve dobré svetlá, meráky a rovnako sa vybavil aj ku mne pridajúci, pre "napínavo vyzerajúcu EKŠN" rovnako nadšený Lukáš Vlček. Ani sme si nebrali overaly - ja som mal len maskáčové nohavice a krátke tričko - povedali sme si, že ak niečo nájdeme - preskúmať to budeme musieť, vzhľadom k limitovanému času (trri či štyri hodiny najviac) - prakticky letkom-BEHOM! :-)

Kým Ben Williams aj so svojou mašinkou priletel, bok už skoro obed a tak sa nám potrebný výskumný čas opäť skrátil - ale Ben tam kde som ho požiadal, s nami zaletel, a vysadil nás dvoch - na takej malej plošinke, takmer veži - že v prvom momente po výsadku som si pomyslel - chyba lávky, žiadne jaskynenie - odtiaľto sa vôbec nikam nedostaneme!

Cestu pod prah som však napokon našiel. Najprv sme sa pustili bokom do širokého záverového koryta rieky a odtiaľ krajom prahu - 30 m spust pod neho. Prebiť sa cez džungľu tu nebolo až tak zložité, nebezpečie hrozilo skôr z pošmyknutia sa na klzkom dne riečiska, porastenom slizkými sinicami... Keď sme sa už obaja spustili pod prah, a nafotili zopár pekných snímkov, nakázal som Lukášovi, aby ma počkal pod vodopádom - že sa vyberiem preskúmať okolie. Pomedzi obrovské klzké balvany som sa postupne teda začal "predierať" smerom na západ, do centrálneho valley planiny... som tak zvyknutý... no ale trošku hrôza postup! namôjveru som nevedel, ako a kade sa odtiaľ vrátim - a Ben by v tom reliéfe a džungli ku mne s helikoptérou pristáť nemohol! A potom čo... :-) Tok z vyvieračky Brewerovej jaskyne ani ten z (vtedy aktívneho) vodopádu som nenašiel - jednoducho sa STRATILA! (a dodnes nevieme, ako je to s miestnou hydrografiou, či rieka ďalej tečie len pomedzi obrovské bloky a mimikricky "ukrytá", alebo sa naozaj niekde ponára...) Po hodine, hodine aj pol, sa mi napokon podarilo vymotať z džungle i blokovísk späť k Lukášovi, ten sa zatiaľ fajnovo po expedícii vo vodopáde osprchoval a evidentne si užíval, momentiek, z posledného dňa náročnej expedície...

ide sa dolu

Autor príspevku sa spúšťa popri vodopáde k budúcej Cueve Juliana...

 

 zlaniak

Zlaniak a výlez prahom ku jaskyni Juliana. Foto: V. Guľa.

 

atmosfére

Pravá nefalšovaná "tropická" atmosféra pod vodopádom blízko jaskyne Juliana. Foto: B. Šmída.

 

Už keď som sa pomaly išiel zavesiť žumarmi na špagát, že začnem liezť hore nad vodopád... nedalo mi, predsa len ešte nezazrieť trošku "poza roh", to jest na opačnú stranu, ako som šiel predtým "dolu prúdom". Zdalo sa mi, že tam prah skaliska nad nami akoby uhýbal, do previsu, a do tiahlej zátačky. Nešlo mi síce do hlavy, akoby tu potenciálna jaskyňa mohla mať vergenciu - rovno oproti Brewerovej? - ale načo toľko rozmýšľať - treba niekedy viac konať. Vybral som sa teda opäť do "húštin"...

Po niekoľkých desiatkach metrov... som užasnutý hľadel - do portálu úplne novučičkej jaskyne! Letmo som začal liezť pod jej previs, sprvu som uvažoval... no dobre chlapče, bude to len akési tiahle riečne podhĺbenie... Ale začali sa ukazovať už aj prvé speleotémy, Champignones (známe "penicilínové" gule či hríby, lopty), ležiace tuná netradične najmä na zemi, bolo tiež cítiť silnú (jaskynnú vlhkosť), a aj portál, dlhý možno 80 m, čoraz viacej uhýbal do TMY... Napokon sa objavila drobná riečka a ukázala sa jasná, kompaktná chodba do masívu - hoci sprvu sa ňou bolo viac treba plaziť, a kolenačky, ako vzpriamená chodba. Medzitým som zaevidoval, že sa ku mne presunul i Lukáš, ako som neprichádzal späť... Bolo jasné, že jaskyňa už BUDE - ale tiež že nemáme príliš času, ju prebádať. A tak sme sa "traktom" jaskyne začali do nej dovnútra urýchlene presúvať... Po niekoľkých desiatok m "kolenačiek" sa už chodba jaskynky rozšírila, na aspoň pár metrov, a dalo sa aj kráčať. Objavili sa tiež prvé drobné kaskádky. Hneď na to sa ale chodba silno v profile "rozplaštila" (na možno 15 či 20 m šírky) a samozrejme logicky k tomu znížila - až na plazivkovito. Tiež "riečisko" v skalnom dne, takmer bez sedimentov a piesku, sa rozlialo do širokého úseku pár metrov - takže sme sa začali plaziť - rovno v plytkej vode, jazierkach, a mláčkach. Kalužiach. V jaskyni bolo príjemne teplúčko, rovnako pri pohybe - aj pri drobne "stresovom" pomyslení, či už Ben všetku osádku z hory neodviezol, a teraz nervózne podupkáva mokasínou na plyne jeho mašiny - že aby už mohol "vyzdvihnúť" konečne aj nás dvoch! :-) Ale postupovali sme, stále ešte ďalej hlbšie do jaskyne... hoci čas priam kváril. Lukáš sa v širokej chodbe vytratili viac kdesi vpravo, do meandrov, zdalo sa nám akoby sa tam hlavná pasáž rozvetvovala... Stratili sme kontakt, ja som sa presúval viac naľavo, popri stenách - a orientačne som jaskyňu, aspoň hodinkami Suunto a na nich kompasom, mapoval.

Napokon ma z plaziviek vypľulo do akéhosi tiahleho dómu - do ktorého zvrchu spadalo cez trhlinu svetlo! (Len asi o 50 m vyššie...) Aha, tak stále sme kdesi ešte pod pod-pľackou 1km2, a nie sme pod vyššími etážami planiny - to by musela byť trhlina hlboká aspoň 100, či 150 metrov. No už tu mala jaskyňa dĺžku aspoň 800 m či 1 km, a stále ešte pokračovala...

Na jej koniec som nedošiel... Z trhlinového dómu sa chodba ďalej "roztrojila" na 3 rúrovité výbežky, všetky pokračovali. Pribudlo tiež rapídne biospeleotém, v jednom zúženom profile som zacítil tiež jasný chladivý prievan.... No bolo treba sa už vrátiť, von, potom ešte vyliezť vodopádom hore na pod-plató. Prieskum som teda uzavrel, s tým - že sa sem možno ešte niekedy vrátime? (to -vtedy- naozaj nebolo tak jednoznačné...)

Hore sme to "stihli" tak-akurát - sotva sme si vyzliekli mokré veci, a trošku si ich posušili na zapadajúcom slniečku, zaburácala nám nad hlavami Benova helikoptére, opäť akčný "násadok" do nej, a ta het, do civilizácie, do Chivatónu.

 

Cueva Juliana bola objavená a po prvý raz preskúmaná 13. februára 2007 dvojicou Branislav Šmída a Lukáš Vlček.

 

400

Originálne prieskumnícke zábery z "prvovýsadku" pod vodopádom a z čerstvo nami vtedy v roku 2007 novoobjavenej jaskyne, ktorú sme pomenovali ako: Cueva Juliana. Je plná hríbovitých biospeleotém! Prieskumník Braňo Šmída v optimálnej tepuy-speleologickej výstroji, krátke tričko, bez rukavíc (vtedy chýbali...), maskáče (dostali počas tej jedinej akcie, zabrať... ako vidíte na obrázku, na kolenách :-). Sedačku nebolo času vyzliekať - ešte by nám bola "ušla" helikoptéra! :-) Odfotil: Lukáš Vlček.

 

 vchod do Juliany

Vchod do jaskyne Cueva Juliana. Na snímke sú naši kolegovia, chorvátski jaskyniari Ana (vľavo) a Darko Bakšić, skúmali sme s nimi po viac rokov i vo Velebite a radi sme ich prizvali, ako dlhoročných priateľov, aj k výskumom do Venezuely. Foto: J. Stankovič.

 

tri tri

Pozícia 3 km dlhej jaskyne Cueva Juliana na plošine Churí-tepui vo Venezuele. Dohromady sme na tomto plató objavili 28,5 km jaskynných priestorov, v podobe niekoľkých enormných alebo tiahlych jaskýň. Autor obrázku: Branislav Šmída. Aerofoto reliéfu: Ch. Brewer-Carías.

 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Ešte pár záberov, z našej úspešnej a napriek tomu veľmi veselej výpravy na planine Churí-tepui v roku 2007:

 

lietadielko

Na takomto rýchlom lietadielku pána Alberta Tovara, jedného zo spriaznených subvencorov našich akcií, nás z Caracasu previezli troch z partie rovno pod masív naši dobrí venezuelskí kamaráti.

 

500

Geológovia dr. Tásler a dr. Šmída si užívajú zriedkavej pohody letu privátnym strojom...

 

to the vedre

 ... ktorého komfort nám zabezpečil caracaský kamarát a správny MAN Federico Mayoral. Ďakujeme, priateľu!

 

tábor zvrchu raz 

Bejskemp na hore Churí v roku 2007, zabezpečené sme mali absolútne všetok komfort: jedlo, whiskey, stolíky aj stoličky, dvoch (!) kuchárov... Na snímke stojaci Zolo Ágh, vedľa neho vpravo chorvátski jaskyniari Robert Dado a Mladen Kuhta, vľavo dvaja naši vedci, Janči Schlogl a Tomáš Lánczos. Foto: B. Šmída.

 

tábor zvrchu

Pri tomto zábere (bejskemp expedície 2007 na Churí) sa nás mnohí pýtajú - to prečo máte tie stany tak ďaleko od seba? Nuž a odpoveď? Na zábere - keďže svieti slniečko - to vyzerá priam krajinkovo a veľmi útulne. No keď na tepujských horách poriadne zaprší (a prší tu skoro stále alebo zväčša), celé takéto nádherné okolie pokryje VODA - v podobe kaluží, mlák, jazierok až menších tečúcich potôčikov! Odhalený skalný povrch plató je teda plne zavodnený a voda sa samozrejme kumuluje aj v bažinatých porastoch sukulentných a tvrdolistých, pichľavých rastlín navôkol - na nich stan nepostavíte ani za sucha. Jediné (prevenčne) vhodné miesta na zatáborenie sú potom akési drobné skalné vyvýšeninky (doslova bubny) - na ktorých voda toľko nestojí :-) - alebo aký bude stav zistíte až po prvom väčšom lejaku... Takýchto miest samozrejme nikdy nie je dostatok, takže stany sa večne behom expedície lokalizačne presúvajú... Alebo to môžete nechať tak - no ráno, po daždi, sa budete prevaľovať v stane v 10 cm vysokom jazere... :-) Problém takýchto povrchových táborov na tepuy je - že občas sa horami preženie i búrka - a nikdy nie je ani vysoko, ani ďaleko, takže vietor vtedy bičuje, hromy burácajú, blesky šľahajú... Vtedy zostáva len tŕpnuť - a dúfať. :-) Ďalší "postranný" problém takýchto táborov je, že ak sa idete v noci vymočiť, v hmle nie je nikdy dobre poodísť príliš ďaleko od stanu - pretože sa už nebudete musieť vedieť vrátiť... a môžete poblúdiac napokon skončiť v nejakej trhline... Foto: B. Šmída.

 

verde

Jednou z jaskýň, ktorú sme počas expedície na Churí-tepui v roku 2007 opätovne bádali a predĺžili (vo štvorici B. Šmída, J. Schlogl, L. Vlček a F. Mayoral), rovnako sme ju zmapovali, bola - mohutná Cueva Caňon Verde (1,2 km). Dva roky predtým (2005) ju lokalizovala a jej hlavným ťahom prestúpila iná naša prieskumnícka trojka, v zložení E. Kapucian, M. Majerčák a J. Mesa. Foto z jej semiaktívneho, mladšieho hl. ťahu (za sucha): B. Šmída.

 

vedre2

Jaskyňa Cueva Caňon Verde je "preťatá" na hlavnom ťahu niekoľkými obrovskými portálmi ako aj vysokánskymi trhlinami (tzv. grietami). Tá na obrázku má na výšku prinajmenej 80 metrov. Foto: B. Šmída.

 

verde3

Autor príspevku pri pitoresknom pieskovcovom stĺporadí v Cueva Caňon Verde.

 

ben williamsi

Množstvo jaskýň v masíve Churí-tepui sme dokázali vyhľadať len za pomoci "nadhľadu" z helikoptéry, Ben Williams, vynikajúci pilot a majiteľ fy. v Santa Elena de Uiarén, rokmi sa z neho stal tiež náš priateľ a nadšený podporovateľ (pôvodom Američan, vzal si za manželku fešnú juhoameričanku), sa nás potom ku nájdeným portálom vždy pokúšal vysadiť čo najbližšie. Ben, vďaka!

 

v cempe

Silná partička expedície 2007 na Churí, vpredu čupiaci zľava Igor Elorsa, Braňo Šmída a filmár v hnedom pulóvri, ktorého meno si nepamätáme, stredný rad zľava stoja herpetológ Cesar Barrio, Lukáš Vlček, Erik Kapucian, geológ Tomáš Lánczos, v bielej košeli Charles Brewer-Carías, vedľa Federico Mayoral a napokon úplne vpravo chorvátsky jaskyniar Robert Dado, horný rad zľava ďalší kamarát z Chorvátska Mladen Kuhta, geológ Roman Aubrecht a v bielom tričku paleontológ Janko Schlogl.

 

v bare

Kde inde ako - v bare :-) by sme mali ukončiť peknú a úspešnú výpravu, čo poviete... Čulé poexpedičné "povídání" medzinárodnej grupičky jaskyniarov a vedcov, v jednom z podnikov v mestečku Santa Elena de Uiarén (pri brazílskych hraniciach), zľava doktor Schlogl, doktor Kuhta, doktor Šmída, doktor Lánczos, jaskyniar Dado a docent Aubrecht.

 

pozn.: pokračovanie príbehu (2. časť) o objavovaní jaskyne Cueva Juliana v roku 2009 nájdete tu.

Prihlásenie