Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska

Ako bola objavená jaskyňa Mesačný tieň

Jaskyňu Mesačný tieň objavili Branislav Šmída a Igor Pap dňa 26. júna 2004.

Nižšie sa môžete zahĺbiť do textu nášho prvoobjaviteľského článku, ktorý vyšiel ako vôbec PRVÁ publikácia o Mesačnom tieni. Článok bol uverejnený v Spravodaji Slovenskej speleologickej spoločnosti č. 3 / 2004. V ňom nájdete všetky rozhodujúce momenty a okolnosti, ktoré viedli k objavu tak významnej jaskyne. Môžete si prekliknúť aj na originál článku, vo forme ako vyšiel v Spravodaji.

citácia:

Šmída, B. et al. (2004): Mesačný tieň - nový jaskynný systém Vysokých Tatier. Spravodaj SSS, 35, 3, Prešov, s. 3-17.

 

MESAČNÝ TIEŇ
– nový jaskynný systém Vysokých Tatier

Branislav Šmída – Igor Pap – Erik Kapucian
Speleoklub Univerzity Komenského Bratislava

    Těžiště objevů hlubokých jeskyní se přesunulo z planin Slovenského krasu do pohoří severního Slovenska a úsilí speleologů se konečně začalo zaměřovat na nadějné a dosud opomíjené krasové horské masívy, jejichž geologická stavba slibuje objevy podzemních systémů s velkým výškovým rozpětím. Vždyť kolorační pokusy zde dokázaly podzemní vodní cesty, hluboké 700–1000 metrů. Proto také jeskyňáři se skialpinistickou výstrojí dnes stoupají vysoko do zasněžených hor, aby na hřebenech vyhledávali nadějná místa výparů z podzemí.
Ať už to bude v Malé Fatře, Západních, Belanských nebo Nízkých Tatrách, je jisté, že zanedlouho dojde k objevu jeskyně hlubší než 500 metrů. Mohl bych vyjmenovat několik masívů na Slovensku, v nichž jsou takové podzemní systémy nepochybně vyvinuty. (Petr Hipman, Speleofórum '89)

Pár slov na úvod
    Kras Vysokých a Belianskych Tatier bádame s menšími či väčšími prestávkami prakticky už od počiatku deväťdesiatych rokov. Nejeden predĺžený víkend sme tu trávili v podzemí najmä v sezónach 1991–1994. Spoločne s bratislavskými a plaveckými jaskyniarmi sme vtedy v dnešnom systéme Čiernohorských jaskýň objavovali stovky metrov pokračovaní. Štverajúc sa ku vchodom v masíve Úplaz nad Javorovou dolinou, neraz, ako bolo treba v strmej stráni nabrať dychu, naskytala sa nám malebná panoráma protiľahlých končiarov.
    Čnie sa tam majestátny (ako tretina Belaniek rozľahlý), stavbou komplikovaný, no v speleologickej obci vychýrený masív, zvaný Široká (2210 m n.m.). Jeho hrebeňovú časť prekrývajú kryštalinické granitoidy, v podobe známeho geologického fenoménu – ležatej vrásy Širokej (Andrusov, 1950). Svahy a doliny sú však už budované kvalitnými triasovými a jurskými vápencami (na ploche viac ako 8 km2), s typickým vysokohorským skrasovatením. Jeho odvodnenie výdatnými vyvieračkami siaha hlboko k bázam dolín, s prevýšením hydrologických systémov okolo 600 m (Pavlarčík, 1984). Teda, ako raz trefne poznamenal jeden z našich kolegov – jaskyniarsky Eden (pozemská rajská záhrada).
    V jednom z čarokrásnych zákutí tohto veľkolepého masívu, v Spišmichalovej doline, sme dňa 26. júna 2004 objavili vo dvojici Igor Pap a Braňo Šmída nenápadný vchod do rozsiahlej jaskyne, pomenovanej ako Mesačný tieň. Jej systém má v tomto momente rozsah 2,5 km preskúmaných chodieb a hĺbku –142 m.

História a súčasný stav prieskumu Širokej
    Vynára sa otázka: Prečo bola v tomto priam mýtickom, neraz pri debatách speleológov z rôznych strán rozoberanom masíve objavená väčšia jaskyňa až nami, a až teraz? Isteže, niektoré z argumentov sú objektívnymi, no závažnú roľu zohrali aj umelé, notoricky známe prekážky. Pretože prvé jaskyne (Suchá, Mokrá diera a Kostolík) boli stadiaľto popísané už pred viac ako 120 (!) rokmi (Roth, 1882).
    Priekopníkmi v poznávaní komplexu Širokej sú Poliaci: ich expedície v rokoch 1955 a 1958 objavili viacero menších priepastí v kare Svišťoviek (2070 m n.m.), no napr. aj Tesnú jaskyňu pod stenou Košiaru (1870 m n.m.)... ako prví tiež exaktne popísali Ľadovú jaskyňu v Spišmichalovej doline, spomínanú v starej poľskej literatúre (Kowalski, 1957, 1960). Inou hodnotnou akciou boli nie tak dávne výjazdy Wojciecha W. Wiśniewskeho (v roku 1988), ktorý tu sám alebo spolu s jedným či dvoma kolegami našiel (a nielen na Širokej!) celú plejádu nových menších či aj väčších jaskýň (napr. vo svahoch Košiaru Lodovu Kozicy, dlhú 125 m) a trhlín, a tiež niekoľko perspektívnych miest.
    Zo strany slovenských výskumníkov sú mimoriadne cenné odborné štúdie geológa RNDr. Stana Pavlarčíka. Ten ešte ako poslucháč prírodných vied spracoval v roku 1976 diplomovú prácu, publikovanú v sumarizujúcej forme v zborníku Slovenský kras 22 (1984). V nej uvádza z územia niektoré ďalšie menšie jaskyne, no aj závrty, ponory, a tiež výsledky stopovacích skúšok, dokazujúcich rôzne smery podzemného odvodnenia. (Inšpiratívnym je aj jeho ďalší príspevok v kongresovom vydaní Spravodaja SSS 1–2/1986.)
    Praktický prieskum Širokej (tzn. sondážne aktivity) žiaľ, a na prekvapenie, vzhľadom ku vyzývajúcim možnostiam, nedosahoval objavu-potrebnú frekvenciu, či intenzitu. Ako sa dozvedáme z publikovaných výročných správ v Spravodaji SSS, jaskyniari z OS Spišská Belá sondovali napr. počas sezón 1999 a 2003 sporadicky v Prievanovej jaskyni (Svišťová dolinka), s niekoľkometrovými postupmi. Do tejto oblasti ale sporadicky zavítali aj iní jaskyniari, ktorí sa pohybovali rokmi v okolitých masívoch. Ústnym podaním sa traduje objav J. Šmolla (deväťdesiate roky), nejaká menšia priepasť, snáď v masíve Svišťoviek; inú zaujímavú lokalitu tu našiel aj prvý z autorov tohto príspevku (v roku 1994?). Čerstvého dáta je prepojenie Tesnej jaskyne s Medveďou dierou (Pap, 2004).
    Zo strany od údolí (v Mokrej diere) sa pokúšali o rozriešenie komplikovanej hydrológie speleopotápači. Povestný J. Kucharovič tu v sifóne dosiahol v roku 1982 uvádzaných 195 m (po mnoho rokov išlo o najdlhší kontinuálny ponor v slovenských sifónoch), neskoršie (1989) sa tu zanárali aj Z. Hochmuth a V. Ďurček. Istý progres v tejto pozoruhodnej výverovej lokalite dosiahla partia Poliakov okolo W. Boleka. Možno najďalej, zatiaľ bez vynorenia, v akýchsi veľmi plochých, no ešte plávatelných škárach, –4 m pod nulou (osobné informácie), sa dostala skupina pod vedením popredného technického potápača J. Gliviaka (2002). Pre úplnosť treba spomenúť aj zmapovanie Suchej diery bratislavskými jaskyniarmi a jej prepojenie s Mokrou dierou.

Špecifiká výskumu
    Pominúc osobné pohnútky (napr. v minulosti vyhlásené poľovné revíry pohlavárov, či iné), v perspektívnej Širokej sa neskúmalo (resp. lepšie povedané nekopalo) viac a systematickejšie asi najmä preto, lebo – je to dosť ĎALEKO a najmä VYSOKO.
    Zdá sa preto nevyhnutnosťou hore v kopci zabivakovať, čo znamená vziať so sebou aj výbavu na takýto tábor, a o to viac materiálu zase nesiete na pleciach... a to už ani nehovoriac o záťaži speleologickou výbavou, či náradím. Ak k tomu prirátame nie vždy práve priaznivé počasie (búrky, lejaky), ktoré vie vyšťaviť aj tých najodolnejších... či relatívne kratšiu prieskumnú sezónu, ako inde (odkedy prestanú padať lavíny, a dokedy zas nenapadne viac snehu), na serióznejšiu, cieľavedomú prolongáciu nezostáva vôbec času nazvyš.
    Druhým špecifikom, ktoré sme museli zvládnuť (aby malo vôbec zmysel za daných pomerov nejaké aktivity rozbiehať), bolo vyriešiť – ZDROJ ENERGIE. Len kladivkami či sekáčom by sme želanú efektivitu nijakovsky nedosiahli. Na zdolanie úžin, meandrov či hrozných závalov v horských jaskyniach predsa len treba vŕtať diery a naplniť ich poriadnymi patrónami. Akumulátorové vŕtačky dnes ešte stále nedosahujú potrebný výkon. My sme toto špecifikum vyriešili tak, že sme si hore na kopec (to boli ale útrapy!) so sebou vyniesli – benzínovú elektrocentrálu (600 W / 20 kg, bez paliva).

Prípravy
    Igor má Tatry v malíčku. Preliezol ich durch: ako jeden zo špičky lezeckej avantgardy (od r. 1979), čo tu zrazu zdolávala technické cesty voľne, v klasifikácii o celé 3 stupne vyššie... 50 prvovýstupov (aj 9–), cca 620 výstupov, akcie s Vladom Tatarkom, či inými esami tatranských stien... on je tu jednoducho doma. Bolo len otázkou času, kedy ho zvábia aj vápencové končiare, a neskôr ich rozderavené vnútro... My s Erikom sme mali okúzľujúcu atmosféru dolín Širokej zafixovanú v hlavách ešte z mladíckych liet, kedy sme si tam aj tri či štyri razy vybehli (tiež v zime). Ako nás teda priazeň osudu spojila dohromady na Stratenom potoku pod Muránskou planinou, v trojici nadšených explorátorov, cítili sme vnútorne, že je ten pravý čas, naplniť si vnútorný, rokmi stále presúvaný sľub, že krasu Tatier sa v jedno leto povenujeme poriadnejšie. Dve-tri akcie do roka dovtedy, to bolo sakramentsky málo... Aj Igorove telefonáty boli čoraz neoblomnejšie: „Čo toľko otáľaš! Vieš aké je nad Tatrami exkluzívne počasie? Modrá obloha, ani obláčika... už tri dni! Kedy už zmákneš tie mapy z Venezuely? Radšej vyriešme rébus Širokej! Pôjdem tam aj bez Teba... uvidíš!"
    Igor zjari zavítal na schôdzku jaskyniarov v Spišskej Belej, oboznámiť ich o jeho prepojení Tesnej s Medveďou, a oni mu, okrem iného, priamo odporučili, aby sa, keď už javí o to tak živý interes, povenoval konkrétne napr. Spišmichalovej doline, tam že žiadne záujmy nemajú.
    Ja sa priznávam, sprvu som aj váhal...V čom bude ten háčik, že tam doteraz žiadna poriadna diera nejestvuje!? Sú v Belankách aj jasnejšie možnosti, to určite, ale... Mátala ma tiež jedna čiernobiela fotografia z monografie prof. Lukniša (1973): hrebeň Úplazok, dolomitické vežičky... ani názov blízkej doliny Rozpadliny neznel práve optimisticky... Zahryzli sme sa do problematiky, zohnali solídnejšie mapy, staré poľské články, pouvažovali nad geológiou a... úsudok sa vyvíjal. Začali sme spriadať hypotézy, podívali sa na vec aj zo psychologického aspektu: zdrvujúci výšľap, sprísnená ochrana... a ako len málo ľudí pozná tie skvostné vápencové rázsochy, zvierajúce Spišmichalovu dolinu! V širšom povedomí akoby ani nejestvovali... Poskromne lokalít na veľkú rozlohu... Nakoniec, ani sám Wiśniewski sa tu príliš nezdržal. Z jeho publikovaných správ (1990, 1992) sa dozvedáme, že dňa 15.7. 1988 v Spišmichalovej doline našiel, pozrel, alebo orientačne preskúmal 11 nikde dovtedy neuvádzaných menších jaskyniek a szczelin (trhlín). Teda vlastne jednodňová akcia! Na podobne prevýšený reliéf dosť málo času... Ešte sme sa dočítali, že v Spišmichalovej doline bola účastníkmi JT v Belianskych Tatrách v roku 1981 nájdená Závrtová jaskyňa (s firnom), ale to bolo tak všetko. Terra incognita!
    Slovo dalo slovo, koncom júna 2004 sme si konečne vyhradili čas a vyrazili do kopca.

Ako sme objavili jaskyňu
    V deň nájdenia vchodu Mesačného tieňa bolo sychravo a mrholilo. Kým sme sa vyterigali hore do Spišmichalovej doliny, naše telá, zaťažené ruksačiskami ako hrom, obdržali svoje... Cez kosodrevinu, rúbaniská, poblúdenie v hmle... prístupové chodníčky akoby sa nám schválne vyhýbali... Niektoré Wiśniewskeho lokality sme v tej pľušti našli, iné nie... K večeru sa počasie umúdrilo, spoza mračnej opony vykuklo dokonca zapadajúce slniečko. V tom čase sme už dosiahli záverový kar, rovnejšiu plošinku vo výške cez 1700 m n.m. Šikmo vo svahu Horvátskeho vrchu (1902 m n.m.), ktorý tvorí pravú obrubu doliny, nás upútala evidentná (gravitačná?) jazva, tiahnuca sa až po hrebeň. (Ide najskôr o Wiśniewskym uvádzané lokality č. 13–15, Wielka Lodowa Szczelina, Horwacka Szczelina Niźna a Wyźnia, ktoré pracovne nazývame ako systém Weget = Wiśniewskeho gravitačné trhliny; najväčšia nami nameraná hĺbka –23 m.) Kým sa zotmie, poďme reku pozrieť, o čo kráča, ešte to stihneme!
    Grupu kosovky sme obišli po mokrej suti blokového úšustu, prah s klzkou trávou na príkrom svahu zase pre istotu nadchádzali. A tu zrazu, celkom nečakane, skoro sme tam vhupli – malá prepadlina! Vhodené kamenie... prvý odhad hĺbky niečo cez 20 m. Ešte v živých spomienkach na mamutie priestory z venezuelských kvarcitov, konštatujem, že normálka. Zato Igor... no mali ste ho vidieť! Od rozrušenia a zvedavosti, kým vlezie dnu, ani nemohol poriadne usnúť... Jedno sme ale vedeli obaja, s dokonalou istotou: nikto pred nami, ani Wiśniewski, takúto lokalitu a v tejto pozícii nespomína. Teda – objav!
    Na druhý deň sme sa zrána rozdelili. Ja som vybehol do ľavého svahu trógu, vápencového hrebeňa vybiehajúceho zo Zámkov (2010 m n.m.), Igor sa spustil do novoobjavenej priepasti. Na obed zraz v tábore. Môj výsledok bol neuspokojivý: len tektonické rozsadliny a blbodiery. Igor vraví: „Treba sa Ti pozrieť do tej priepasti! Paráda: nižšie sa to slušne rozšíri, steny sú ohladené. Na dne je štrbina, preliezť sa nedá, vidieť len kúsok, ale – fúka tam prievan... Musíš to vidieť, zhodnotiť! Mali by sme tam udrieť!"
    Do priepasti sme teda zlanili ešte raz. Cez rozbitú skulinu skutočne vanulo, ale prievan to zase bohvieako prenikavý nebol... a iba s kutáčom sme tu zatiaľ príliš šancí nemali. Povyhadzovali sme teda zo sondy pár kameňov a zišli dolu do doliny.

    Do boja s úžinami sme sa pustili (I. Pap, B. Šmída, E. Kapucian) až na trojdňovke 24.–26. 7. 2004. Najmä vďaka výnimočnej Igorovej rozširovacej technike na čelbe, priam ekvilibristike, a centrále na povrchu, práca odsýpala a prvá z úžin za necelý deň padla. Pod otvorenou studničkou potom začínal náznak meandra, no ten sa hneď zmenšil do ďalšej plazivkovitej škáry. Tu sme museli najprv „obsekať" manipulačný nástup, a hneď nato povolať špecialistu: Erika. Nech skúsi dieru prekonať a z náprotivnej strany trošku podhĺbiť. (Pretože on má morál aj na také džúry, kde my sotva „nazrieme" gumovou čižmou...)
    Aj to sa podarilo! Nasledovalo opäť pár metrov meandra... už si predstavujeme, čo bude asi ďalej... ale... znovu akýsi lomák! Rituál strieľania sa opakuje, maká sa, čo to dá, síl je ešte dosť, no v jednom momente sa zlomí odpaľovák...
    Erik s Igorom ústup k povrchu. Som na rade. Maximálne sústredený, ako v spomalenom filme, podliezam hrozivo vyvesený blok a ďalšou úžinou sa tískam artisticky dolu hlavou do pokračovania... Nasledovali ešte dve úžiny, z toho jedna dosť „blbá": prepchal som sa ňou – sotva na výdych! Zostalo mi skoro až nevoľno, ako som sa zaškripol... ale tá škodoradosť, ako tu bude ešte len Igor, s jeho vytrénovaným hrudným košom, zajtra ochkať a nadávať! (Na druhej strane, niet lepšieho „uzáveru", či dalo by sa povedať speleologického „sita", čo tu príroda vymyslela – aby do jaskyne úplne zbytočne nezostupovali tí, čo na to nemajú...)
    Vyklopil som sa konečne do nízkej horizontálnej úrovne... obhliadam sa, „stopujem", čerinky po stenách... áha, vodička prúdila na JZ... no všade ohromný zával. Tak, posedávam už len, a kadiaľ teraz? Prievaník sa kdesi záhadne vytratil... Čo ma osviežilo, boli ako päsť veľké valúny kremenca. V prístupovom meandri som si všimol pritom iba jemnú frakciu bridličiek... Prepadli sem obliaky azda niekde spoza blokov?
    V posledný deň tejto akcie sme jaskyňu s Igorom zamerali (–52 m hĺbky). Hrabúc sa v dnových závaloch, ani po tomto zostupe sme nezostali múdrejšími... Jednoznačná alternatíva pokračovania sa nerysovala. Hora odolala aj po druhý raz.

    K zásadnému prielomu v postupe došlo až potom, čo našu zohratú trojicu podporili na ďalšej mini-expedícii členovia Speleoklubu Šariš (presnejšie povedané: tri jaskyniarky a jeden muž).
    Dňa 20. augusta 2004 poobede sme po namáhavom výstupe mali chuť vliezť do zeme iba traja: Igor, ja a Gabika Majerníčková. Zahryzli sme sa do 6.úžiny medzi blokmi, za ktorými predsa len akoby sa črtala nejaká drobná kaverna. Štuchajúc pajsrom do závalu nad hlavami, ktorý hrozí zrútením... no niet lepšej adrenalínovej zábavky! Uvoľnil sa otvor, cez ktorý sme vyslali na skusy z nás najútlejšiu Gabiku. (Ale hneď sme to oľutovali... ak ju to tam, žieňa jemné, nebodaj pridlávi, skúsených obitých vlčiakov nás zaraz všetci verejne odsúdia...!). Gabika ale zvládla úlohu bravúrne – sťaby had sa prešuchla do sienky sotva na vzpriamenie. Rozšírila potom priechod od nej aj pre nás. Tu však v chaose blokov celá logika pokračovania skončila. Čo teraz! Koniec nádejam?
    Pri dne sienky som síce ešte vykutral slabý prievan, aj sme sa tam cez suť prehrabali, ale viedlo to len do niekoľkometrovej oválnej chodbičky... na konci znovu zával. Tam už ani nebolo kam odkladať eventuálne ťažený materiál.
    Zúfali sme... keď tu zrazu Gabča navrhla, aby sme vari skúsili ten malý komínik (7.úžinu) nad hlavami. Hľadeli sme s Igorom na dieru-periskop, stúpala tam trošku para... ale inak veru nič moc. Slziaci stenový jarček, hore bolo pomedzi kamenie vidieť tak 3 či 4 metre... boli sme skeptickí: najskôr to pôjde len do nejakého prítokového komína, či náznaku meandra, predpokladali sme. No z jaskyne sme chceli vyjsť s čistým štítom, že sme nezavrhli ani túto poslednú šancu...
    Ako sa o chvíľu ukázalo, Gabikina účasť na tejto akcii, jej názor na vec, absolútne ničím nezaťažený pohľad, speleologickými poučkami, konvenciami, názormi o perspektívnosti... to bol ten pravý zlomový okamih! My „znalci" sme už pomaly balili na ústup...
    Pustili sme sa teda s vervou do úžiny. Táto dala zabrať viac než hodinu... Gabča, učupená pod výčnelkom, podobnú divočinu tak skoro asi nezažije... Kamene priam fŕkali! Zistili sme, že veľké bloky, ktoré neprepadnú zvrchu cez úžinu, nejdú patrónami vôbec odstreliť (odpaľovák pružil, nešiel zaraziť až na doraz). A tak sme do toho na striedačku s Igorom ako šialení búšili, vyviklávali to, podpačovali... a čochvíľou sa nám za odmenu vyvalila na prilby hromada kameniva... Ešteže Erik bol spoľahlivý – každú štvrťhodinu, presne, ako sme boli dohodnutí, zapol na 5 minút centrálu, a tak sme si vždy stihli predvŕtať niekoľko dier.
    Keď už bol komínik aspoň na prelezenie Gabikou, vytlačili sme ju hore. Poznáte to sami, chvíľka napätia, vyšplhala sa po akomsi suťovom svahu... Hneď nato padla tá najtriviálnejšia otázka skutočných speleológov: „Čo tam je!?"
    Gabikina reakcia však bola akási neurčitá: „... priestranné je to... idem sa kus pozrieť... je tu tma, ani poriadne nevidím... šírka aj 30 m(?)..."
    Popod fúzy už aj trošku s Igorom vtipkujeme, že tak delene 10... ale čože!? Dievčina sa za okamih kdesi vytratila... „Haló, tak čo tam je?" súrime. Odpoveď nič... a pekných pár minút! Fíha!
    Ako najatí už znovu trieskame do úžiny...

    Skutočnosť bola nakoniec „väčšia", než sme si dokázali predstaviť... Gabika nepreháňala! Dostali sme sa do rozmerného dómu, odkiaľ valila kdesi dolu veľká rozlámaná galéria... Fantázia! Náhlivo sme chodbou zišli prvých asi 200 m, a zrazu bolo nad nebo jasné, že – brána do jaskyne sa otvorila! A ešte k tomu do VEĽKEJ jaskyne!
    Hneď na ďalší deň sme sa vybrali do jaskyne šiesti. Nebolo sa pomaly už treba ani prikrčiť... stačilo kráčať, liezť... a aj tak sme nedokázali zdolať všetky chodby a priestory, ktoré sa zrazu núkali! Tina a Peťo pod Erikovým velením vyrazili napred, my s Igorom a Gabikou sme za nimi rovno mapovali. Prvá trojka preskúmala možno 700 či 800 m traktu, my sme zvládli namerať niečo cez pol kilometra... V postupe vpred hlavnou galériou nás zastavili dva priepasťové stupne... do boku sa rozostúpili dómy, meandre, komíny...
    Eufória, radostné pokrikovanie, rozjímanie: teda asi takto nejako sa cítil Milan Štéc so svojimi dvomi priateľmi, keď prenikali prvými stovkami metrov v Mŕtvych netopieroch... či Vlado Košel a jeho synovec Jaro Volek, keď sa prekopali do systému Stratenskej...!

    V nasledujúce ráno nás z tábora vyhnal mrazivý, neľútostne bičujúci lejak... Akoby nám hora Široká naznačila: „Objav vám patrí, vybojovali ste si ho. Ale nateraz vám stačilo! Dosť, a practe sa odtiaľto, smrteľní červiaci!!"

Morfológia priestorov
    Vstupná šachta – začína drobným obdĺžnikovým otvorom (0,8 x 1,5 m), po pár metroch sa v nej zlanuje ponad obrovskou zaklinenou platňou (terasou). Profil priepasti, hlbokej 25 m, sa dolu elipsovito rozšíri na 3 x 8 m. Tesne nad 1.úžinou je stiesnený nález do bočného, vcelku priestranného komína (s kremencovým štrkom – pôvodný ponor?). Prielez sem sme si všimli až počas štvrtej z akcií v jaskyni – hoci dostať sa tam dalo asi už aj v deň objavu!
    Skľučujúci meander – výstižné pomenovanie získal podľa toho, ako sa väčšina zo skúmajúcich vždy „náramne teší" na jeho opätovné zdolanie smerom k povrchu... Meander je inak mimo úžin široký priemerne 1 m, s výškou aj 3–4 m a sú v ňom stupne okolo 2 m vysoké. Je to problematická časť jaskyne, ktorú „silnejší" či „mohutní" jaskyniari (alebo ľudia bez skúseností) vôbec neprekonajú! Dokonca aj obratní jaskyniari boli radi, keď im znalci terénu poradili, ako sa kde natočiť, či kde preliezať nohami napred. Zostávajú tu dve kritické miesta: lomák (3.úžina), kde už dlhší čas „čaká na svoju chvíľu" natrhnutý kus plafónu, a 5.úžina, ktorá sa prekonáva specialissimo (treba vidieť).
    dóm Šariš – na počesť prešovských jaskyniarok. Rozľahlá chodbovitá sieň, dlhá asi 30 m a široká od 10 do 15 m, s výškou asi 12 m. Voda sem v istej fáze pritekala od JZ. V dóme je mohutný, perspektívny, zatiaľ nezdolaný komín (zopár výškových metrov, až k prvej rampe, doň riskantne voľne naliezol E. Kapucian).
    galéria Pino 10 – alebo tiež Hlavná chodba („hlavný ťah"). Príkro, niekde až stupňovito klesajúca veľká chodba, so šírkou priemerne 6–10 m a výškou 8–12 m, dosahuje na dĺžku 325 m. Spád chodby má prevýšenie 90 m. Pred poslednou tretinou sa chodba znižuje na krátkom úseku do profilu asi 1 x 4 m. Inak je všade priestranná a umožňuje chôdzu (ako na vysokohorskej túre). Ako prvý zdolal galériu E. Kapucian, bez použitia kúska lana. Jedno exponované miesto je tesne pred spodnou tretinou chodby, traverz po extrémne rozbitej sutinóznej rímse, ktorá má tendenciu zosýpať sa. (Vybudovali sme tu traverz.) Chodba bola pomenovaná na počesť aktuálnych 10-tych narodenín Igorovej mladšej dcéry.
    jama SIŽP – riskantný bod: rozlámaný stupeň nad závalovou jamou, kde jeden z prieskumníkov padol dolu. Úsek treba prekonávať pomaly, neskákať. Jama bola pomenovaná podľa priateľskej pomoci jednej inštitúcie (vysvetlenie radšej až o nejaký čas).
    Južná vetva – nástup do nej našiel I. Pap z boku galérie Pino 10 (v „tme" veľkých chodieb sme ho dovtedy bez povšimnutia obchádzali). Ide o spleť pôvodne prítokových sifónov. Po zmapovaní časti chodieb (400 m) sa v nich už začíname trochu orientovať. Dajú sa tu vyčleniť minimálne 3 výškové úrovne. Najspodnejšia je nízka, do 2 m, ale široká niekde 6–8 m. Strednú tvorí závaliskový kaňon s výškou až 6–8 m a široký hoci aj 2–3 m. Najvrchnejšiu genetickú etáž tvoria stúpajúce/klesajúce chodbičky na človeka a niekde plazivky. Vetva zasahuje hodne na juh, temer pod hranu záverovej plošiny Spišmichalovej doliny. (Stále je to však ešte pár desiatok metrov pod povrchom.) Pri poslednej z akcií tu E. Kapucian vyliezol, mierne pritom hazardujúc, do výbežku, kde je možný ďalší postup (za prievanom).
    Lukulské hody – hneď na jej začiatku (z Južnej vetvy) je tu jeden mimoriadne nebezpečný podlez, kde hrozí pri najmenšom zavadení stropný odtrh viac než tonového(!) bloku. Kto to tam nepozná, nech tam radšej nelezie... Chodba bola nazvaná podľa výdatného varenia a jedenia, ktorými sme – zaháňali nechuť do práce v strašlivej zime! (niektorí si tu však dokázali napriek tomu pospať...)
    spojka I.P.B.Š. – aj objavitelia jaskyne si chceli nazvať niečo po sebe... B. Šmída sa tu počas prvoprieskumu dostal až k balkónu 8 m nad zemou, ktorý ústil do „obrovskej neznámej galérie, niekde v diaľave akoby so šumom vody"... Ako sme neskôr zistili, išlo len o okno do galérie Pino 10. Škoda.
    meander Kameňolom – priestranný meander, vysoký 3–7 m a široký 0,5–4 m. Sú tu dve miesta, kde je potrebné preštrikovať sa cez opadané bloky. Meander je pocitovo dosť depresívny: hornina sa lúpe, všetko je ostré, nič poriadne nedrží... Počas prieskumu sme dva razy dokonca začuli samovoľné rútenie! V meandri sú dva skoky, kde sme použili už aj lano.
    sieň Juliana – o voľačo prívetivejšia bledo-sivá sieň, nazvaná podľa Braňovej práve narodenej druhej dcéry.
    Červená galéria – vývojovo je takmer analogická s Pino 10, len je o niečo menšia (plochšia). Jej šírka dosahuje 7–10 m a rovnako aj tu vystupujú v suti dna bordové bridlice. V strednej časti je predel: tak veľkým odtrh, že vytvára až dojem dvoch samostatných chodieb. Je tu niekoľko odbočení, vyzná sa v nich však zatiaľ iba Erik Kapucian.
    dóm Varhany – priestranná kaverna asi 20 x 15 m, s výškou okolo 15 m. Zatiaľ najmohutnejší priestor jaskyne, akási križovatka „všetkého". Ako sme dóm objavovali, otvárali sa nám ústa od úžasu, či to nebude ďalej náhodou Stratenská...
    priepasť Čučoriedka – grandiózna, 35 m hlboká šachta, so šírkou 8–10 m. Nájdená a preskúmaná bola dňa 3. 9. 2004 E. Kapucianom a J. Ondruškom. Pri jej dne je menší labyrint chodieb. Názov obdržala podľa toho, ako sa Erik s chuťou napchával pri tábore čučoriedkami, a zrazu zistil, že papká aj nejaké iné tmavé bobuľky... ktoré vôbec nie sú čučoriedkami! (Obišlo sa to len drobnými problémami.)
    chodba Kremenných vajec – chodbu pôvodne nazval ne-geológ, volala sa ako chodba Žulových vajec. Obrie žulové „vajce" (obliak) sme tu nakoniec videli ale len jedno, zatiaľ čo kremencové „vajcia" výrazne dominujú. Tento názov sa nám extra páči, sme naň pyšní.
    Bukovský meander – našiel ho dňa 26. 8. 2004 M. Hačo. Ide o sympatický, 1–1,5 m široký kľukatiaci sa meander, ústiaci do dómu Petra, čo je vlastne neotektonické rozšírenie (Peťa, fešná Igorova priateľka, si predsa tiež zaslúži mať vlastný dóm...).
    sieň Dubnica – na konci dómu Petra je kaverna so zarútenou priepasťou a trhlinovým výklenkom. M. Griflík s M. Hačom tvrdili, že v ňom určite nič nie je... Chyba! Pri rekognoskácii tohto miesta nazreli do výklenku o čosi lepšie J. Ondruška s E. Kapucianom, odvalili pár blokov – a nová sieň bola na svete! Je tu slušný komín na vylezenie.
    sieň s vodou – asi jediné miesto v doteraz známych častiach jaskyne, kde sa dá VŽDY nabrať z plytkých priehlbiniek dna voda (na pitie, varenie a do karbidiek).
    Hassanova sieň – dómovité rozšírenie na spodnom konci Červenej galérie (20 x 15 x 12 m). Sieň bola pomenovaná podľa čierneho psiska Hassana, ktorý nocou nebojácne odháňa medvede z parkoviska v Lysej Poľane. Pes je ale verný výhradne svojmu pánovi Jozefovi. K ostatným zostáva nedôverčivý a kľudne vás pohryzie.
    Zajacov fígeľ – orientačne náročné partie: etážovitý labyrint trhlinových, nebezpečne blokmi privalených meandrov a menších erozívnych úrovní. Na koncových bodoch nasávajú niekde do neznámeho pokračovania silné prievany, ale bude tu treba cieľavedomejšie zasondovať. Celý úsek je zatiaľ nezmapovaný a tiež sa tu zatiaľ málokto vyzná.

Genéza jaskyne
    V trojrozmernom labyrinte jaskyne Mesačný tieň sa zložito prepája päť charakteristických chodbových makrotvarov:
    1. Veľké šikmé galérie. Vergencia k SV. Bývalé hlavné vtokové tepny, azda z ľadovcových splazov v záverovom kare doliny. (Podobné galérie so strmým úklonom sú napr. aj v Kamenných očiach či v jaskyni Pod úplazom.) Formovali sa na sklone vrstiev, najskôr z primárneho meandra (napr. Pino 10 z dnes fragmentu meandra Anička), a to opakovanou dotáciou ponorných vôd, možno až náhlych prívalov. Voda nestíhala nižšie v menších kanáloch odtekať a hladiny mohli potom v galériách sifonálne nastúpať relatívne až desiatky metrov. Poukazujú na to veľké vírové zahĺbenia v stenách. Jemný ílovitý nános (najjemnejšia frakcia náplavu, neseného v emulzii), neraz pokrývajúci bloky dna, zase dokazuje, že k rúteniu chodieb muselo dochádzať už počas ich aktívnej funkcie. Konsolidovaný stav medzi dotáciou prítoku a odtokom mohol vyvolávať stabilizáciu hladín v určitých výškach a horizontálne prúdenia na rozhraní vadózno-freatickej zóny, ktoré formovali
    2. Trubicovité chodby. Vergencia pôvodného odvodňovania na Z až ZSZ. Sú v nich vyvinuté ukážkové laterálne korytá. Ich steny sú čisté, drobno, no súmerne facetované. Chodby sú priame alebo sa kľukatia, a sledujú nie sklony, ale smery vrstiev. Ako sa ich korozívna báza presúvala čoraz nižšie, dochádzalo tu k vadóznemu zarezávaniu sa a nakoniec až k prepadom dna a vytvarovaniu zrútených jaskynných kaňonov (napr. 2.úroveň Južnej vetvy). Voda so zbytkovou kapacitou nakoniec vytvorila už len
    3. Meandre. Majú všesmernú orientáciu a vypĺňa ich len zbytok náplavu, alebo náhodné väčšie obliaky, prepadnuté sem z vyššia.
    4. Oválne, pôvodne freatické labyrinty. Staré sifóny, bez sedimentov alebo len s náplavom jemného piesku či dokonca blata. Pôjde asi o primárne kanály, vekovo azda najstaršie.
    5. Dómy a siene. Niektoré z nich vznikli na križovaní vyššie uvedených chodieb, iné ich subsidenciou (poklesávaním niveau a rútením). Špeciálne u dómu Varhany možno vidieť polygenetický vývoj z pôvodne horizontálnej trubicovitej chodby (zreteľný zárez s čerinami v pristropovej etáži). Na stene tohto dómu sú aj pulzačné záplavové žľaby.

    Na prvý pohľad prekvapujúcou je v jaskyni absencia väčších priepastí a šácht. Pozoruhodný je ale najmä absolútny nepomer medzi hustotou voľných dutín v bloku s jaskyňou, a tým, čo vidíme v bralách pravej časti Spišmichalovej doliny – prakticky v nich niet jedinej štandardnej korozívnej jaskyne(!), ktorá by bola reliktom podobného systému. Silné skrasovatenie akoby sa zatiaľ týkalo len „skrytej" časti masívu, poniže výškovej úrovne dna doliny.

Geologické a tektonické pomery
    Jaskyňa Mesačný tieň by mala byť (podľa geologickej mapy) vyvinutá v jurských organogénnych vápencoch (doger–malm). Tomu by nasvedčovala aj terénna rampa okolo vchodu, tvorená (len?) týmito vápencami. Avšak situácia bude komplikovanejšia. Úvodná šachta jaskyne je v kvalitných tmavosivých vápencoch. Skľučujúci meander však preráža súvrstvie máličko dolomitizovaného vápenca, na povrchu so žltkavou patinou. Spodné priestory jaskyne, najmä veľké galérie sú vytvorené v tmavosivom až hnedkavom vápenci (mikrite), ktorý akoby javil príslušnosť k jurským fáciám. Inde, napr. v chodbe Lukulské hody, sme zase pozorovali prejavy dolomitizácie, ktoré bývajú prejavom gutensteinu.
    Nejasnú vekovú príslušnosť majú polohy bridlíc až ílovcov, zelenkavých, no hlavne bordovej farby (niekoľko rytmov po 5–10 cm, prestriedaných karbonátom), ktoré sú evidentné poniže jamy SIŽP. Pôvodne sme si mysleli, že ide už o nekrasové podložie... Niektoré priestory jaskyne sú ale prerezané hlbšie pod túto úroveň. Polohy „bridlíc" silno vplývajú na udržanie šikmej úrovne hlavných galérií.
    Jaskyňa sa nachádza v masíve s významným tektonickým narušením. Ráz najväčších chodieb je preto rútivý, so schodkovitými stropmi a hranatými bočnými zálomami. Sú tu ukážkové tektonické zrkadlá, otvorené cik-cakovité štruktúry, či praskliny bez jedinej stopy po korózii. O extrémnych recentných pohyboch (neotektonike) svedčí aj vysoká rozlámanosť meandrov (teda inde pomerne stabilného, ťažko narušiteľného tvaru).

Výplne
    V jaskyni sa nenachádza skoro žiadna sintrová výzdoba (mimo jednej Siene s kvapľami). Príčiny sú štandardné: vysokohorské prostredie s nízkymi teplotami, nevyzreté pôdy bez hlinitých prímesí na povrchu, neotektonika... Z mikrospeleotém sme pozorovali v niektorých zníženiach chodieb stropné a stenové pizolity–prievanity (gombíkovité alebo guličkovité).
    Alochtónnu výplň tvorí najmä kremencový štrk (žuly je výrazne pomenej, rozbije sa totiž vzhľadom k porfyrickej štruktúre na menšie úlomky), pričom jeho bežná frakcia je od 0,5 do 8 cm. To dobre odpovedá zbernej oblasti systému – východné svahy záverovej panvy doliny (500 x 500 m) sú prevažne na nadložných kremencoch. Vo frakcii náplavu sú aj väčšie, pritom ale pekne ováľané obliaky s priemerom 10–20 cm. Niekde sme však našli zakliesnené i dobre opracované bloky s priemerom cez 40 cm a v chodbe Kremenných vajec dokonca obrovitú granodioritovú „guľu" o priemere 0,5 m!! Tlakové prúdenie v niektorých chodbách teda muselo mať značnú silu a dynamiku.

Hydrológia
    Počas sucha na povrchu je jaskyňa bez tokov. V dôsledku zrážok sa však v 1.úrovni Južnej vetvy sformuje zurčiaci potôčik. Je ho cez suť viac počuť, ako vidieť, a ani v čase najsilnejšieho lejaku hore na povrchu prietok nepresahoval viac než 1 l/s. Voda sa stráca v kolapse meandra pri začiatku Južnej vetvy. Menšie „čurkania" sa zjavujú aj na drobnom vodopádiku v Lukulských hodoch či na hrane meandra Kameňolom do siene Juliana.
    V záverovom kotli Spišmichalovej doliny sa na kremencoch, v akomsi stráňovom žľabe, vytvára za dažďa silnejší potok, s pozorovaným prietokom odhadom 3–5 l/s. Ten sa na kontakte s vápencami na krátkom úseku (vo výške asi 1820 m n.m., približne 170 m na JV od vchodu do jaskyne) difúzne ponára do podzemia. V nami zatiaľ preskúmanom rozsahu jaskyne sme tento tok zatiaľ nespozorovali.

Klimatické pomery
    Mesačný tieň je veľmi drsnou a nevľúdnou jaskyňou. Naozajstná zima je v nej aj vo vrcholnom lete. Na počiatku Južnej vetvy sme namerali napríklad 3,5 °C, v dóme Šariš dokonca len 3,2 °C. Predpokladáme, že úvodné meandre jaskyne môžu v zime úplne premŕzať a aj v jej nižších priestoroch vtedy môže panovať nehostinná klíma, blízka nule.
    Prievany v jaskyni samozrejme vanú. Vstupná šachta je niekedy bez prievanov, inokedy, pri vyliezaní neskoro večer (a dokonca aj za silného dažďa!) bol vo vstupnom otvore prenikavý výduch von. Rovnako v úvodných meandroch, sila prievanu k noci akoby zosilňovala. Dolu v jaskyni je cítiť zreteľné prúdenia hocikedy aj v solídnom profile chodby (napr. prechod z Pino 10 do Južnej vetvy). Ako sa mení intenzita prievanov, ich smery, v závislosti od ročného obdobia či vonkajšieho počasia a teploty, na podobné pozorovania sme zatiaľ viac času nemali. Zrejme ale aj tu budú prievany tým najspoľahlivejším vodítkom napredovania vo výskume.
    Rozbitosť jaskyne spôsobuje, že za vytrvalejšieho dažďa dochádza v jej úvodných priestoroch, do hĺbky asi –70 m, k značnému nárastu priesaku (prší tu). Riešením je vtedy – buď nepremokavá kombinéza, alebo rýchlo túto zónu opustiť, prebehnúť.

Perspektívy a súvislosti
    Na východ od Mesačného tieňa, priamo za hrebeňom, sa nachádza zberný kotol – Širokej doliny. Tu, okolo kontaktu kryštalinika a vápencov, je vytvorený štruktúrny prah s množstvom krasových jám a vo výške asi 1790 m n.m. sa ponára krátky stráňový tok (15–20 l/s). V roku 1978 sem speleológovia zo Spišskej Belej aplikovali fluoresceín, pričom zistili súvislosť s vývermi v Javorovej doline a v úvode Širokej doliny, ale farbivo vyšlo aj v silnej krasovej vyvieračke Úplazy, vo svahu pri vyústení Spišmichalovej doliny (Pavlarčík, 1984). Toto geneticky „visuté" pramenisko s výdatnosťou 33,7–247 l/s (Hanzel, 1987) vo výške 1190–1205 m n.m., je vzdialené od ponoru v Širokej doline asi 2 km na západ, pričom hypotetická riava prekonáva v podzemí prevýšenie okolo 600 m.
    Jaskyňa Mesačný tieň sa nachádza v priemete takmer presne nad spojovacou líniou tohto význačného hydrologického systému.
    Nadmorská výška vchodu jaskyne je 1768 m n.m. Najvyšší výstup vápenca v prihrebeňovej časti Spišmichalovej doliny sme zaevidovali v 1930 m n.m. Vo svahu nad jaskyňou sú teda vyvinuté akiste 100 či 200 m hlboké samostatné vetvy, pripájajúce sa na už spoločný systém najskôr niekde mimo dnes známy pôdorys jaskyne. Ich dôkazom je krasová jama (plytké prepadlisko) s priemerom cez 20 m, ktorá leží od jaskyne šikmo vo svahu vo výške asi 1840 m n.m. Z tohto pohľadu môže byť prínosným aj lezecký výskum komínov, ktorých poznáme v jaskyni zatiaľ niekoľko.
    Novoobjavená jaskyňa môže mať paleohydrologickú afinitu aj k odvodňovaniu na SSV (do Širokej doliny, popod nekrasovú čiapku Horvátskeho vrchu), či hoci až k SV (k výveru Mokrej diery, v smere popod rázsochy Svišťoviek a Košiaru). Vzhľadom ku usmerneniu geologických štruktúr sa nedá úplne vylúčiť ani odvodňovanie priľahlej časti masívu, či smerovanie fosílneho systému v smere na SZ, do strednej časti Bielovodskej doliny, kam sa aktívne podzemné tepny môžu napájať skryto, v glacigénnych sedimentoch (hrubých v koryte doliny až 150 m). Tu, pod hájovňou, dochádza totiž k značnému úbytku vody z rieky Bialky (niekedy je jej koryto takmer suché!) a táto sa znovu objavuje až od prameniska Biela voda, odkiaľ boli po ústie doliny zistené prírony vody o kapacite až do 720 l/s (Hanzel, 1987).
    V takom prípade by teoretická denivelácia možného systému dosahovala až okolo 900 m.
    Nami preskúmaný rozsah 2,5 km chodieb jaskyne Mesačný tieň je vytvorený v podstate v bloku vápenca iba asi 200 x 200 x 50 m. Okrajové body jaskyne na severe a severovýchode v priemete nezasahujú ešte ani pod hrebeň. Koncentrácia skrasovatenia nápadne pripomína štruktúru so známou JMN. Preto v prípadnom pokračovaní systému sa dá očakávať prinajmenej ešte niekoľkonásobok rozsahu chodieb, než poznáme dnes.

K metodike výskumu
    Cestou k jaskyni je potrebné prejsť po vlastných (teda, ak vás nikto nezvezie...) asi 5 km Bielovodskou dolinou. Potom máte pred sebou ešte cca 600 m výstupu (2,5 hodiny).
    Hore v kopci nie je žiadna chatka. Jediným komfortom je to, čo ste si vyniesli. Pri jaskyni chýba voda (okrem momentov, keď výdatne zaprší, potom je jej všade zrazu priveľa...). Tento kľúčový tábornícky nedostatok sme riešili rôzne – vodu sme vynášali, vyslali sme človeka cez hrebeň k ponorom do Širokej doliny (a vytvárali potom v plastikových fľašiach jej zásoby), alebo z firnu.
    Ako sme 20. 8. 2004 prenikli do veľkého pokračovania, vyvstal aj iný problém: bola objavená jaskyňa – ktorá po každej akcii neskončila... Hneď po prvej návšteve tzv. „Novej jaskyne" (20. 8. 2004), kedy sa samozrejme všetci rozbehli všade... sme teda započali seriózne mapovanie. Súbežne s fyzickým postupom, v mierke 1:200. Aby sme sa dokázali zorientovať, sprvu boli mapované len najväčšie galérie, či osové pasáže periférií. Mnohé prepojky v rámci vnútornej štruktúry labyrintu zostávajú nezmapované, no pre pochopenie genézy a vytipovanie pokračovaní nie sú smerodajné. V súčasnosti máme v Mesačnom tieni nameraného 1820 m polygónového ťahu.
    Prieskum jaskyne sme najčastejšie realizovali vo dvojiciach, či trojiciach. Niektorí sa tu pohybovali aj sólo, ale odporúčať to nechceme. Ako nevyhnutnosť sa v podobnej jaskyni ukazuje silné karbidové osvetlenie, rukavice, pevný overal (napr. aj atómbordel) a hlavne poriadne naobliekanie sa.
    Jaskyňa je uzatvorená, nekonvenčnými kľúčmi od vchodu disponujú len jej dvaja objavitelia.

Riziká jaskyne
    Zdolať Mesačný tieň a tobôž seriózne v ňom robiť výskum dokáže len odolný, skúsenejší a dobre vystrojený jaskyniar. Rozlámanosť chodieb a závaly (doslova – všetko sa hýbe!) však predstavujú hrozbu pre každého. Najmä dnové blokoviská: sú ešte stále neprechodené, labilné. Môžete sa pošmyknúť – bloky sú neraz pokryté klzkým ílom. Prax ukázala, že v čerstvo objavenej jaskyni je lepšie sa pohybovať radšej pomalšie, bez náhlenia a obozretne.
    Počas akcie dňa 21. augusta 2004 sme zažili nepríjemný incident, kedy jednému z prieskumníkov „odišiel" na rozbitom stupni chyt (alebo stup?) a chlap sa nekoordinovane zrútil dolu do závaliskovej jamy (SIŽP), asi 6 m do hĺbky... Našťastie, nič vážneho sa neprihodilo, chlap bol len trochu šokovaný a narazil si rebrá. Z jaskyne dokázal vďaka pevnej náture vyliezť sám.
    Ďalšiemu zo speleológov sa zase inde posunul veľký balvan dna a prikvačil mu ruku na hánkoch, v dôsledku čoho mu poriadne opuchla.
    V dóme Petra, pri stúpaní do príkreho suťového svahu, ubehla jaskyniarovi nechtiac spod nôh veľká kamenná lavína, ktorá sa zošuchla – len pár centimetrov od gumovej čižmy druhého z prieskumníkov! (ten stihol nohu odtiahnuť...) Pevnú plastikovú škatuľu, v ktorej sme transportovali cievky do topofilu, však balvany úplne rozdrúzgali...
    Nakoniec, prvému z autorov tohto príspevku sa tiež prihodila nepríjemnosť, keď sa zrazu v „lomáku" 3. úžiny odtrhol (asi zavadením) z plafónu odhadom 40-kg blok, ktorý mu privrel panvu. Pomaličkým rozvážnym podsúvaním sa podarilo spod tohto zajatia vyslobodiť.
    Štyri vcelku závažné momenty počas tak málo akcií sú varovným signálom. Jaskyňa je reálne nebezpečná.

Zhrnutie
    Objavom jaskyne Mesačný tieň sme fyzicky dokázali po prvý raz v histórii enormné podzemné skrasovatenie masívu Široká.
    Prieskum jaskyne prebiehal v sťažených podmienkach, bolo potrebné prekonať aj niektoré mentálne bariéry, no vďaka zvládnutej, kvázi expedičnej logistike, nadšeniu, odvahe a podanému výkonu skúmajúceho tímu patrí Mesačnému tieňu v priebehu neuveriteľne krátkeho času od objavu už 3.miesto medzi najdlhšími jaskyňami slovenskej časti Tatier. Bolo na to potrebných celkovo 21 dní (z toho 13 strávených prieskumom podzemia; ostatný čas zabrali vynášky, povrchový prieskum, vybudovanie uzáveru ap.)
    Na uvedených výsledkoch sa podieľali: Igor Pap, Branislav Šmída, Erik Kapucian, Marcel Griflík, Zoltán Ágh, Radek Macháň (Speleoklub Univerzity Komenského v Bratislave), Gabika Majerníčková, Františka Majerníčková, Peter Imrich, Jana Bakičová (Speleoklub Šariš), Miloš Hačo (OS Plavecké Podhradie), Jozef Ondruška (Jaskyniarsky klub Dubnica n.Váhom), Marek Audy (ČSS ZO 6–17 Topas), Mikuláš Mikuš (Speleoklub Muránska planina), Michal Kollár a Ján Chlebík.

    Osobitné poďakovanie patrí na tomto mieste najmä nášmu oddanému priateľovi, pánovi Ing. Jozefovi Zajacovi, ktorý všemožným spôsobom naše akcie podporoval a pomáhal nám. Za vyprojektovanie, ako aj osadenie pancierového uzáveru sme zaviazaní obetavému M. Hačovi. Za akceptovanie nášho bádateľského snaženia ďakujeme aj Ing. Vančurovi (TANAP), Ing. Oravcovi (Štátne lesy TANAP-u) a dr. Gaálovi (Správa slovenských jaskýň).

Použitá literatúra:
Andrusov, D. (1950): Tektonická stavba masívu Širokej (Vysoké Tatry). Geologický sborník, 1, Bratislava, s. 19–31.
Hanzel, V. (1987): Puklinovo-krasové vody Belianskych a Vysokých Tatier. Slovenský kras, 25, Martin, s. 65–82.
Kowalski, K. (1957): Práce polských speleologů na Slovensku. Československý kras, 10, Praha, s. 35–36.
Kowalski, K. (1960): Činnost polských speleologů v r. 1958. Československý kras, 12, Praha, s. 245–247.
Lukniš, M. (1973): Reliéf Vysokých Tatier a ich predpolia. SAV, Bratislava, 376 s.
Pap, I. (2004): Javorinská Široká–Košiar, východná stena. Spravodaj SSS, 35, 2, Prešov, s. 22.
Pavlarčík, S. (1984): Speleologický výskum krasových javov obalovej jednotky severnej strany Vysokých Tatier. Slovenský kras, 22, Martin, s. 41–67.
Pavlarčík, S. (1986): Podzemné hydrologické systémy Vysokých Tatier. Spravodaj SSS, 17, 1–2, Liptovský Mikuláš, s.51–56.
Roth, S. (1882): Die Höhlen der Hohen Tatra und Umgebung. Jahrbuch d. Ung. Karpathen-Vereines, 5, Kesmark, s. 113–147.
Wiśniewski, W. (1990): Nowe jaskinie w Tatrach Wysokich (Śladami Hrosieńskiego). Eksplorancik, 15, 1, Kraków, s. 22–42.
Wiśniewski, W. (1992): Po stopách hľadačov pokladov (Nové jaskyne vo Vysokých Tatrách). Spravodajca SSS, 23, 2, Liptovský Mikuláš, s. 9–13.