Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska

Ako bola zmapovaná vetva Volania Bielovodky

Celý novoobjavený sektor Volania Bielovodky sme zmapovali už na druhej akcii po jeho objave (preklikni tu), na akcii 8. - 11. novembra 2007. Mapovačka priniesla 620 m polygónového ťahu, rozsah jaskyne sa neebezpečne :-) priblížil ku 17 km a vo vetve sme zaevidovali niekoľko perspektívnych miest k pokračovaniu. Volania Bielovodky predstavujú hlavne rozlámané chodby s miestami evidentnými neotektonickými posunmi a škárovými otvoreniami, ale sú tu rovnako vysoké meandre. Na jednom z miest zo silným prievanom, o ktorom sme sa už po mnoho rokov rozprávali, že by mohlo viesť do fosílnych "prítokov" a do plusu, napokon došlo pár dní dozadu k opätovnému postupu...

mapovacka

Braňo Šmída a Vilo Guľa pri mapovaní Volaní Bielovodky v novembri 2007. Foto: J. Stankovič.  

Článok nižšie je správou, ktorú sme publikovali na portáli speleork.sk ešte v roku 2007, čerstvo po jej zrealizovaní. Dopĺňame ho na tomto mieste pár fotografiami, ktoré vtedy vznikli a mapami.

 

Ako bola zmapovaná vetva Volania Bielovodky

Branislav Šmída, 14. 11. 2007

 

    Na tú akciu nám neodporúčal ísť naozaj absolútne nik.

    Ani SHMÚ (predpovede), ani kolegovia, čo vo vysokohorských podmienkach bádali kedysi, alebo bádajú teraz, a rodinným príslušníkom sme rôzne katastrofické úvahy a predpoklady (či aj našu drobnú obavu) radšej) radšej ani popod nos moc nepredkladali... Jednoducho, frontálny systém, ženúci sa ponad Tatry, máva aj svoje dôsledky.
    Povedali sme si ale: však čo, do Tatier aspoň zájdeme, overíme situáciu, sneh, či veter, na mieste, a múdri budeme až potom. Nakoniec, na Muránsku planinu alebo do Aquaparku Poprad to v prípade naozaj „blbého" počasia nebude ďaleko... (a plavky v kufri auta to istia). :-)
    Vo štvrtok 8. 11. ráno sme sa teda na Lysej Poľane zrazili títo odhodlaní: Michal Tanáč, Viliam Guľa, Igor Pap, Erik Kapucian a Branislav Šmída (Speleoklub Univerzity Komenského), Karel Kocourek a Karel Jindra (ČSS 3-03, 3-02) a Jaroslav Stankovič (Minotaurus). Počasie zaprialo, mančaftu bolo na prešliapavanie snehu aj striedačku pri tom hodno, a vytrénovaný Jaro to vymakal ako nejaký Energizer do pol svahu Spišmichalovky vpred a sám. Hore sme to dali (na plošinu už v takmer metrovom! snehu) za samým-sebe neuveriteľné 3,5 – 4 hodiny... (To je pomaličky letný tajm výmaku.) Nuž, kondička sa ku koncu sezóny nazberká, ale, Vianočné stravovanie to akisto zase doženie... :-)
    Pre vnútornú neistotu, aké bude počasie v nedeľu, vliezame šiesti do jaskyne komplet oblečení z povrchu, len v sedačke, aj veci v ruksaku si spúšťame až na dno vstupnej P25. (Tam sa prezliekame. Možné problémy istí aj nejaký ten čakan, skelety, či mačky...) Jedna dvojka si zaráža v snehu na povrchu vysoký pahýľ, vlieza do jaskyne predsa rovno v overaloch, no a chlapi budú dúfať, že si veci ešte v záľahe snehu, alebo po lavíne, po 4 dňoch, azda aj nájdu...
    Do večera sme v 1. bivaku v –270 m.
    V piatok 9. 11. sa vydávame na prieskum. Disponujeme asi 200 metrami špagátu, ide sa do VOLANÍ BIELOVODKY, partií nájdených naposledy. Sme rozdelení do 4 x po 2 výskumné dvojky. Pôjdeme „hore paleo-prúdom", aj dolu, a hneď sa bude mapovať. Jedna prístupová úžina to však trošku skomplikuje, takže sa nakoniec naformujeme do 2 x 3 (jedna trojka kombi výskum-mapying-foto) a 1 x 2 Pap/Kapucian čistý exploring do horných neznámych partií, aj s očakávaním dákeho lezenia. Skupinka Šmída, Stankovič, Guľa a Tanáč ideme smer vdol. Hneď pri prvom malom nebezpečnejšom stupienku však zisťujeme, že ktosi? hmm... :-) pozabudol okrem tamponiéra s vrtákom aj nádstavec na osadenie spitu... Ale prírody-hodín je tu dostatočno. Ostatok meandra sa už kráča. Naozaj trochu valí generálne smerom na Bielovodskú dolinu, aj keď, v poriadnych krivoľakých zátačkách, niekde aj o 150 stupňov ap. Výška meandrujúcej chodby je niekde zo 10 až 15 m: taký pomenší podzemný kaňon. Vyžívame sa v tvaroch, explorujeme, s tým, že mapovať sa logicky bude smerom späť, pri návrate. Po tak 100 m od posledne dosiahnutého miesta (sólo Stankovičom) však – aké „nepekné" prekvapenie!! Všetko sa tu zlialo do rúry, ktorá ja však zavalená, a kamenivo je pokryté ílovitým bahnom... že by to tu občas aspoň trochu z prítokov-meandrov zaplavovalo? Jasné, že trubica nutne musí pokračovať ďalej, možno ani pokopkať by netrebalo priveľa (komu by sa chcelo, nech sa prihlási :-) perspektívu to tu určite má. Ale teraz na to nie je času. Cestou späť Braňo s Viliamom mapujeme, a Jaro, popri podrobnejšej explorácii plafónov a výbežkov z meandra (MOLETKA) fotí. Do večera tak urobíme 300 m polygónu a mapy.
    Hore sa pripájame na s priateľmi z Plzne dohodnutý bod, odkiaľ započali mapying oni, plzeňský Kocour s Jindrom. Tí mapujú docela rozlámané, ale priestranné šikmé choďáky (170 m polygónov). Jedna z nich je v profile naozaj pozoruhodná: na jednej strane dokonale vyvinuté čerinky, aj horizontálne laterálne zárezy po prúdeniach, a hneď náprotivná strana – doslova nalúpané dosky vápenca, neotektonikou. Moc tomu nerozumimeme... štruktúra horniny je predsa tá samá.
    Igor Pap s Erikom Kapucianom zatiaľ bádajú v najvrchnejších etážach tohto dôležitého podsektoru jaskyne. Prístupový meander ich privedie do parádnych horizontálnych chodieb nad sebou, a meandre sú tu azda ešte dokonalejšie vyvinuté, než v spodnom meandri MOLETKA. No jedna báseň... genetická. Chalani pobádajú odhadom 200 m nových m prinajmenej, nájdu tiež opačnú stranu DOKONALEJ chodby, ale jej valúnový nános... akoby kdesi neo-pohybmi tatranskými odhodilo, odseklo?

mrvenica

Tektonická "mrvenica" v tesnej blízkosti možno najperspektívnejšieho bodu v horných Volaniach Bielovodky. Fúkal tu náramný prievan... Na fotke prieskumník Erik Kapucian, fotí ho  Jaro Stankovič.

pozišn bielovodiek

Pozícia Volaní Bielovodiek (v modrom kruhu) a ako "ďaleko" či "blízko" je od nich ku vstupným partiám jaskyne Mesačný tieň. Relatívne hlboko i slušne ďaleko. :-)


    V sobotu idú na výskumy už len šiesti. V bivaku rada zostavšia a motkajúca sa dvojka Šmída a Tanáč (prvý lenivý a druhý trochu ochoretý) ale aspoň konečne dokonale zlikviduje nejaké-to smetivo, a v bivaku je teraz čistúčko jak alabaster. (By ste neverili, čo sa dokáže do jaskyne všetko priniesť... horšie je to už s vynesením, najhoršie sú chleby, a sáčkové polievky. S igelitkami typu Tesco, to je však globálny problém aj hocikde na povrchu na svete.) Braňo tiež konzervuje bivak pre ďalšie sezóny, a inventarizuje materiál.
    Jaro s Erikom sa vyberajú v prvú polovicu dňa pozrieť dáky prechod naokolo Mesačnej stvory, pod 1. bivak. Spojkou sa však dostávajú len do pasáží okolo dna šachty P39 Žiškove oko. Tam to nie je ešte celkom domapované, je tam toho fúra, ale nachádzajú stopy. Vracajú sa, a pripájajú ku dvojke Kocour a Jindra: tým v zápisníku pribúda ďalších 150 m. Rekognoskácia chodieb ukazuje, že v jednom mieste tu fúka poza zával naozaj silný prievan, ale ako tento point zdolať, bude ešte téma na podrobnejšie úvahy. Asi len technicky, pajser je málo. Za jednu akciu to zrejme tiež nebude.
    Igor a Vilom sa napokon podujmú zrekognoskovať niektoré zaujímavé výbežky v POHOĎÁKOCH, úrovni pod 1. bivakom. V chodbičke tesne pod stanmi, odkiaľ vanie prievan, sa to však šachtovite zlomí do už známych etáží. Tu už to poznáme: treba sa vybrať viac na západ, do krajnej periférie, niekde poza LES ŠÁCHT, alebo zas úplne naopak, na východ: poza stenu dómu s 1. bivakom by to malo hypoteticky pokračovať možno aj veľkými dómami, ako poznáme od TatraOpenu až sem. Zavadzia tam v jednej vhodnej prievanovej preliezačke veľký balvan, nuž, treba ho len zlomiť. Ale rukami to tiež zatiaľ nejde.
    V nedeľu 11. 11. vyliezame zo spaciakov radšej už včasnejšie. (Po 6:00 hod.) Dnes mal byť – 3. krok frontu. Teda poriadne víchry, sneženie, lavíny?... Barometer na jednom Suunto ešte včera neveštil nič pekné (ikonka hrozného mraku s enormnými zrážkami, mali sme z toho aj tak trochu kakanicu :-) ale dnes prístroj ukazuje mierne pozvýšenie tlaku – k dobru. Úvahy, vysečkať prípadne ešte v bivaku až do pondelka, kedy sa mala vo „fronte" objaviť epizódna medzierka – potláčame. Rozhodujeme sa vyliezť, aspoň ku vchodu, ktosi vystrčí z diery hlavu von, a povieme si – je to O.k., alebo – ta het zase späť do bivaku... Keď sme išli do jaskyne, ledvaj sme vchod vôbec našli. Zafúkaný prevejmi, chalani ho identifikovali vo svahu nakoniec až rytím poriadne členitej ryhy, a prepichovaním snehu akousi lavínovou tyčkou. V jaskyni však, pri našom návrate na svetlo Božie, v úzkych priechodoch akoby ani nevanulo... Je vchod zase zafúkaný? alebo, prisypala ho nejaká lokálna lavínka? tipujeme. Bŕŕ... Pod vstupnou šachtou však: aká to radosť! :-) Zhora presvitá svetlo... A ako prvý z nás vystrčí svoju mozgovňu z diery von, ktičí hneď – chlapi, je to dobré – zostúpime!
    Len si treba rýchlo-rýchlo nasadiť rukavice, ako treští.
    Snehová chumelica sa spúšťa, až keď sme už v polovici cesty žľabom Spišmichalovky dolu... Takže, najväčšie riziko tejto akcie zostávalo už opäť len v 6 hodinovej predieračke sa autom smerom k Západnému Slovensku, domovinám našim, po ako inak ešte samozrejme cestármi neodhrnutých pred-kalamitných cestách, okolo všakovakých z vozovky vykĺbených a blikajúcich autobusov, a talianskych nákladiakov, nejaké Š105ky k tomu plus, dokonca aj poslední šialení cyklisti! Cez nádherne, naozaj do detailu dlhoročne „rozpracovaný" :-) cestný úsek Martin-Žilina-Považská, no jedna balada...

chodba rára

Jedna z mnohých rúr, v sektore Volania Bielovodky. Foto: J. Stankovič.

 

na tejto mape B. Šmídu si môžete pozrieť, ako sú "relatívne" Volania Bielovodky voči povrchu alebo vchodu do Mesačného tieňu

výskytccc

spodný koniec

 

No a takto Volania Bielovodky končia na ich úplnom (relatívnom) "dne". Na fotografii Braňo vyhodnocuje, či by sa balvanmi upchatý a ílovitým sedimentom zaštupľovaný koniec predsa len nedal nejako prekopať... Foto: J. Stankovič.