Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

Ako bola objavená vetva Volania Bielovodky

Jednu z geneticky i prieskumne zaujímavých subvetiev jaskyne Mesačný tieň, v jej hornej polovici, sme nazvali malebne ako - VOLANIA BIELOVODKY. Plazivkový nástup do Volaní Bielovodky je situovaný v ľavom cípe horného dómovitého TatraOpenu, v hĺbke -160 m, len pár krokov od trasy ktorou schádzavame jaskyňou. Ako prví ním preliezli a vetvu z veľkej časti hneď aj prebádali Braňo Šmída, Jaro Stankovič a mladučký Tomáš Megela, počas akcie v dňoch 11. - 16. októbra 2007 (teda už pred 6 rokmi).

350

Chodby vo Volaniach Bielovodky sú miestami jedny z najrozlámanejších v celom Mesačnom tieni. Je to odraz toho, že Tatry geologicky stále "žijú"! :-) Na jednej z vôbec prvých fotografií, ktoré sa v tomto sektore urobili, dvaja z jeho prieskumníkov, vľavo Vilo Guľa a vpravo Braňo Šmída, fotí tretí prieskumník: Jaro Stankovič.

Novobjavený sektor dostal svoj charakteristický ľúbozvučný názov podľa toho, že sa nám tu podľa mapovania i morfológie priestorov javilo, že práve odtiaľto by mohli viesť nejaké "nezmáme fosílne tepny" úplne iným smerom, než doteraz známa jaskyňa. Teda nie na SZ, ale na severovýchod - a do opačného a zatiaľ podzemne "neznámeho" hydrologického bazénu Bielovodskej doliny. Masív vápenca a tiahlej pravostrannej bralnatej rázsochy Spišmichalovej doliny tu má až po rieku dolu v Bielovodskej doline mocnosť cez 900 m! Dolu v povrchovom riečisku boli pod horárňou zaznamenané skryté úbytky, ale aj veľké výrony krasovej vody, o objeme až 800 l/sec. (Hanzel, 1987)...

mapamees

Umiestnenie sektoru Volania Bielovodky (červeným) na mape B. Šmídu.

Na tejto akcii, počas ktorej bolo objavených celkovo 800 m nových priestorov, sa podieľalo 12 jaskyniarov. Rozdelení sme boli do 4 partií, takto: Trojica Mišo Megela, Tomáš Megela a Tibor Nagy transportovali speleopotápačskú výstroj pre prvého z nich, ohľadne neskoršieho pokusu v sifóne v -451 m. Časť z nej a fľaše zanechali po ceste pri nástupe do šachty Slnečný dážď (P35 m) a s ostatkom vybudovali vysunutý (tzv. potápačský) 3. bivak (zatiaľ pre 2 ľudí) v priestrannom dóme zvanom Tá druhá sieň hneď vedľa Mikiho dómu. Igor Pap s Čechmi Tomáš Prokešom a ešte jedným čo sa volal tuším Volf? pokračovali v prieskume Krvilačného meandru (objaveného rok predtým v apríli 2006 B. Šmídom a M. Mikušom) a v dóme Bibiana sa pokúšali liezť po akejsi obrovskej skalnej veži do rozbitých stropov a nájsť potenciálne vyššie úrovne. Trojica Karel Kocourek, Míla Polívka a Karel Jindra započala mapovanie tzv. Plzeňského sektoru, teda chodieb ktoré objavili poobídením tubusu Mesačnej stvory E. Kapucian s I. Papom) a napájajú sa na Prvé riečisko v jaskyni (dómovitá tzv. Hádova ríša).  No a napokon Braňo Šmída, Jaro Stankovič a s nimi Mišo Tanáč sa systematicky povenovali rekognoskácii pravých periférií tzv. "Starej jaskyne" (teda trakt Mesačného tieňu do hĺbky cca -130, -140 m), kde objavili, zospodu - strategicky dôležitú, 150 m dlhú spojku medzi sieňou Juliana (objavenou B. Šmídom a I. Papom ešte v r. 2004) a nástupmi do vrchného TatraOpenu. Tento posledný nález akcie znamenal tiež, že keby sme sa v Juliane a chodbovitých výhonkoch Kremenných vajec počas bádaní predtým "pozreli na zúbky" jaskyni lepšie, v TatraOpenoch sme mohli byť možno už o rok skorej... Možno. :-)

No najdôležitejším počinom tejto akcie sa stalo práve nájdenie Volaní Bielovodky. V ďalšom texte, ktorý bol súčasťou našich pravidlených správ o objavovaní Mesačného tieňa na portáli speleork.sk, sa v jeho origináli dočítate, ako presne akcia a prvoobjavenie "Bielovodiek" prebiehalo:

 

Mesačný tieň: volania Bielovodskej doliny :-)

Branislav Šmída

    A vôbec úplne najzaujímavejšia záležitosť našej ekšn? Tá bola objavená mladučkým Tomášom Megelom. Cestou dolu do 1. bivaku sme sa naša trojka, Tanáč, Stankovič a Šmída, so speleopotápačmi zgrupili na počiatku TatraOpenu. Tam je jedno okno, vo výške asi 9 – 10 m nad bázou dómu, po ktorom už dlhšiu dobu zakúkame... Je tam vidieť mohutná rúra, prudko stúpajúca, v plafóne skoro až ryhy (!), ako tam voľakedy isto valila kalná záplavová vodička... Jednoducho, pozitívne miestečko, ktoré by malo zmysel, pokoriť ho. Teraz však máme pri sebe tak zo dve skoby. A tu je hornina lúpavá, vyžadujúca si aj nejaké-to riziko. Dalo by sa to zdolať nalezením poza špáru akéhosi odtrhu, mnohotonového, ale mal by vydržať, neodvaliť sa... Toľko nad týmto miestom v šestici špekulujeme, ale nikomu sa do nástupu doň veru nechce... až vysielame nakoniec mladučkého Tomáša: zájdi Ty, reku, najprv popri ľavej stene TatraOpenu, trochu poniže, tadiaľ sa hlavnou trasou pochodu nechodieva (možno tam ani nik nebol...) a nazri, či sú tam nie nejaké iné nástupy, čím by sa to dalo nadísť obchádzkou.

volaniafr

Erik Kapucian počas jednej z prvých explo-akcií vo Volaniach Bielovodky, ňúra možnosti pokračovania v akomsi bočnom závale. Foto: J. Stankovič a B. Šmída.

    Tomáš nelení. Hoci, čaká ho ešte strastiplná cesta s parťákmi až do 2-ky bivaku... s nabitými transportiakmi vecí. (Aj s výstupom na kopec to bolo v resumé pekných 14 hodín makačky.) Naozaj... nachádza nižšie skalnú strminku, na jej konci sotva preleziteľné okienko, a už je kdesi v priestoroch... Po chvíli sa vracia, a vraví nám, že je to tam zaujímavé, že našiel asi – perspektívny smer. Potom sa zas stratí... Ide za ním aj Jaro, rozdeľujú sa: hore to končí závalom, od neho sa k oknu s chodbou dostať nedá, ale dolu Tomáš zíde kúsok do mohutnej chodby, kde sa zastaví pred menším stupňom na zlezenie...
    Uvažovali sme teda dobre. Geneticky tam čosi fajnšmekerské byť malo, a aj je.
    Podrobnejšie sa ideme na tento strategický point pozrieť znovu až v pondelok 15. 10., opäť v trojke Braňo, Jaro a Mišo Tanáč. (Ostatok mančaftu je už vonká, Megelovci sr. aj jr. spolu s Tiborom vyjdú z jaskyne tiež už dnes.)
    Interpretácia možností Tomášom bola viac než pravdivá. Poľahky schádzame priestrannými strmými chodbami dolu, skoro súbežne s TatraOpenom, ale – vôbec sa to naň (nikde!) nenapája...! Podľa hodinkového Suunta smerujeme už skôr na SSZ, ako na SV, kde má vergenciu celá „doterajšia" jaskyňa... Úžasné je, ako sa tu kombinuje freatika s neotektonikou. Na jednej strane chodieb je dokonalé hladko, alebo báječné prúdové čeriny. Robíme si tak trochu srandu, či aj táto chodba nevznikla snáď hypogénne, termálnymi vodami, opač-prúdmi, a tak, sťa Belanská cave :-) a niekto nakoniec ešte „zavalí", že táto chodba možno vznikla už tesne po kriede, pred 50 mil. rokov... lebo že však aj tie bridlice by mohli byť nakoniec kriedové... No na druhej strane majú chodby profily rozšalované, po otvárajúcich sa vrstvových plochách? priam dokonale popraskané steny – len sa toho nedotknúť: zavalilo by!
    Chodby sa rozvetvujú... spád to má celé (VOLANIE BIELOVODKY) možno aj 100 m rel na hĺbku... a do konca zas poriadne ani nedôjdeme!!
    Teda v jednom mieste áno: od juhu sa sem prikmotrila krásne vykrúžená, plochá chodba, široká tak 8 – 10 m, vysoká však len 1 či 0,5 metra. Taká modelačná paráda. Na konci je zanesená: takmer čistým obliakovým náplavom kremenca (frakcia 3 – 5 cm), ale nejaký menší granodiorit do toho plus tiež... Kdesi inde by sa to určite, nepochybne, začalo kopať, pokračovanie je stopercentné. (Ako vravel Jaro, len odhadzovať štrk lopatou rygolom do strán...) Ale tu? :-)

plaziv

Z nenápadného tmavého úzkeho zárezu (na snímke vľavo dolu) sme našli jeho prelezením hore priechod do ďalšieho významného pokračovania Volaní Bielovodky, v smere - "dolu prúdom". :-) Foto: J. Stankovič a B. Šmída.

    Ako sa touto chodbou vraciame, Braňo si povšimne v dne chodby mladší genetický zárez – odkiaľ vanie chladivý vzduch... Nejako sa ním nakoniec aj prepcháme, ale – bože, to nervy príjemne poštekliace PREKVAPENIE dolu!
    Chodbička sa otočí o 180 stupňov, prvé stupne... a už to zas valí!!! Dolu je priam dokonalý, mohutný meandrisko, skôr nazvať to podzemným kaňonom? (šírka 1 – 3 m), ako keby sme neboli ani v Tatrách, ale dakde vo Francúzskych Alpoch, Jean-Bernárd, a tak... :-) Kus prejdeme Braňo s Jarom spolu, potom už pokračuje ďalej len Jaroslav (lepší lezec). Braňo si zatiaľ pokvočí pri asi 4 m vysokom stupni - ak by prípadne bolo treba, bez lana, povytiahnuť za ruky... Jaro pokračuje prinajmenej ešte 300 vzdušných metrov. Bez akýchkoľvek ťažkostí, len stupne, priepastky... V jednej bruchovitej zátačke dochádza k pomenovaniu: meander MOLETKA.

moletka

Nástup do meandru MOLETKA. Iný, oveľa výstižnejší záber tohto meandru bol aj na titulke farebnej obálky Spravodaja SSS č. 4 / 2007, v ktorom sme publikovali rozsiahly prieskumnícky článok o výskumoch v Mesačnom tieni (klikni na článok tu).


    Črtá sa otázka: ako ďaleko to takto pôjde? a kde sa to napojí?
    Lebo Jaroslav ani v náznaku veru do konca nedorazil... bolo by už treba aj lana.
    Cestou naspäť, kde nachádzame navlas analogické pokračovanie, tiež s prievanom, ale do plusu (tam už len nakukneme...) padne, ako obvykle, docela „ťažká" otázka: ako bude v konečnom dôsledku táto jaskyňa DLHÁ?

branovmoletke

Braňo báda jednu zo šácht v sektore Volania Bielovodky. Foto: J. Stankovič.

 

podorsydge

Vyznačenie pozície sektoru Volania Bielovodky na výreze pôdorysnej mapy Mesačného tieňu.

 

Poznámka
Ďalšiu výskumnú akciu do sektoru Volania Bielovodky sme potom podnikli v dňoch 8. - 11. novembra 2007 a podrobnosti z nej si môžete prečítať v našom ďalšom článku (klikni tu).

 

 

 

Prihlásenie