Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

pohľad na vec zo strany zachraňovaného

pohľad na vec zo strany zachraňovaného

 

Vo viacerých smeroch podobná či analogická záchranná akcia, ako aktuálne prebieha v thajskej jaskyni Tham Luang, sa udiala aj u nás na Slovensku, v roku 1991 v rozsiahlej tatranskej jaskyni Javorinka.
Náhla a nečakaná jarná voda z roztápajúceho sa snehu v nej zaplavila sifón Cerberus a odrezala prístupovú cestu - 11 jaskyniarom!

 

Na pomoc nám prišli tiež speleopotápači a za sifón ku nám, čo sme v jaskyni (inak klimaticky drsnej, veľmi studenej) nechtiac "prežili" ďalších neplánovaných skoro 35 hodín , preplávali traja najskúsenejší z nich: Zdenko Hochmuth, Viktor Ďurček a Ivan Šimkovič.

Tí sa rozhodli - že nám urobia akýsi "rýchlokurz" speleopotápania (dovtedy nik z nás, zaplavených, nepotápal... a o speleopotápaní sme počuli ak-tak len len rôzne hrôzostrašné historky) - a všetkých, pekne po jednom, nás postupne prevedú (doslova pre-potápajú) zaplaveným sifónom Cerberus - na druhú stranu a do bezpečia.
Bolo to správne a veľmi účinné rozhodnutie.
Boli sme ale v dobrom fyzickom rozpoložení, od thajských chlapcov sme boli výrazne starší (a tým pádom mentálne vyzretejší - vo veku od tých 18 do asi 30 rokov), ale najmä - všetci (okrem jedného tuniského vysokoškoláka) skúsení alebo relatívne už zabehnutí jaskyniari!
Naši kamaráti speleopotápači nám teda postupne vysvetlili, čo je automatika a ako sa z nej dýcha, ako asi vyzerá zaplavený sifón (je dlhý asi 15 m, konfiguráciou relatívne jednoduchý a plytký, ale inak s veľmi studenou a už kalnou vodou), a precízne aj ako budeme spoločne pod vodou postupovať. Potom nás po jednom ponavliekali do neoprénov, vyskúšali sme si (reálne, pod vodou), ako sa s automatikou a maskou dýcha - a vydali sme sa postupne v ústrety sifónu.
Takým spôsobom, že prvý - zachraňujúci speleopotápač - mal uviazanú medzi nohami pevne a nakrátko akúsi hrubšiu repšnúru - tej sme sa voľne (ale pevne) rukami mali zachraňovaní držať a pri "plávaní" za vodiacim potápačom inak nič okrem toho aktívne nerobiť. Len pokiaľ možno čo najpokojnešie dýchať z automatiky. Nemali sme ani plutvy! - za úlohu sme mali sa len občas nohami (v neoprénových papučkách) odraziť od plafónu relatívne nízkeho sifónu, aby sme fľašami upevnenými na chrbte nezavadili ich háklivým ventilom o skalný strop.
Akcia úspešne prebehla a všetkých 11 nás sifón so sprevádzajúcim speleopotápačom (bol ním najmä odvážny Viktor Ďurček) prekonať napokon zvládlo!

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Tí, ktorí sme zostali nechtiac za sifónom vtedy uväznení, sme samozrejme až do momentu príchodu speleopotápačov nezostali pasívni a ani nepodľahli žiadnej panike. Ale pomerne rýchlo po zistení ošemetnej až problematickej situácie, v ktorej sme sa ocitli, sme podnikli viacero aktívnych opatrení:

Predpokladali sme, že k záchrannej akcii vonku akisto dôjde. Kedy? Skôr či neskôr po zistení našich blízkych, akonáhle sa im neohlásime alebo neprídeme domov. Snažili sme sa v duchu vyrátať, kedy by mohlo približne dôjsť k tomuto momentu... Najbližšie domov to odtiaľto mali Belanci (traja z nás členovia jaskyniarskej skupiny v Spišskej Belej) a tak sme dúfali, že najskôr sa začne po mužovi zháňať niektorá z ich manželiek. A tak sa aj stalo.

Náš (dobrý) predpoklad bol, že zrejme ako prví k nám preniknú (sifónom) speleopotápači. V rôznych myšlienkových sledoch a postupnostiach sme dedukovali, že k tomu dôjde asi v Pondelok na obed. (Naše zatopenie za sifónom sme zistili v Sobotu večer.) To nám všetko nám vlialo aký-taký optimizmus... dobrú nádej. Začali sme sa teda "pripravovať" (aj mentálne) na mrazivú noc v jaskyni, nasledujúci celý studený deň a potom ešte jednu mrazivú noc, ktoré nás čakali absolvovať - s naozaj minimom potrebných vecí k prežitiu. (Sobotnú prieskumnú akciu sme totiž pojali ako 1-dňovú. Nik si preto nebral žiadne jedlo navyše, kapacitu osvetlenia max. na dosvietenie do večera a aby vystalo na návrat nocou na chatku. Logicky, nemali sme ani nič na spanie - tiež nie žiadne náhradné suché veci. V podstate len štandardný jaskyniarsky výstroj a overal na sebe.)

 

V ten deň sme vyrazili do jaskyne za prekrásneho, slnečného počasia. Hoci všade ešte bolo kopec snehu, "Jar" ako keby dorazila do Tatier plnou silou... Cestou ku vchodu do jaskyne sme sa postupne vyzliekali, pomaly až do krátkeho trička. V smrekovom lese už nebolo až tak teplo, skôr chladivo a ani v jaskyni samotnej sme nebadali ešte žiadnych zmien: (terajší spodný) vchod do jaskyne mohutne nasával (žiadny vrchný vchod na úplne opačnej strane kopca ešte nebol) a jaskyňa bola z toho ešte hodný kus pod ním premrznutá. Piesčitá sifónová priehlbeň Cerbera bola dokonale suchučká... Jednoducho, vôbec nič nenapovedalo, že zhruba tak o 6 či 8 hodín dôjde v jaskyni k zásadným zmenám...

Možno nás ukolísalo aj príjemné, priam až lahodné teplučké počasie na povrchu, prekrásna scenéria akoby prajnej tatranskej Prírody (pritom nevypočítateľnej a drsnej; sú to v skutočnosti vysoké Hory). A dovtedy nik z nás nemal osobnú či praktickú skúsenosť s tzv. "Veľkou vodou". Čo sme si o incidentoch s ňou prečítali dovtedy niekde v časopise - ako keby bol vzduch. Možno sme si mysleii, že práve nám? sa nič podobné stať nemôže?... a potenciálne nebezpečie vytesnili.

 

V jaskyni sme sa rozdelili do dvoch prieskumných družstiev, traja Bratislaváci sa vydali s dvomi domácimi, znalými terénu, skúmať a mapovať do vzdialených partií systému, a štyria zo Speleoklubu UK (plus nejaskyniar, vysokoškolák Mourad z Tuniska) s ďalším domácim jaskyniarom mapovať do jednej vyššej fosílnej úrovne v prednom trakte jaskyne.

Prieskum našej nazvime ju povedzme "bližšej" skupinky šiestich prebiehal pokojne a nerušene, namapovali sme veľkú fosílnu úroveň, ktorá domácim už bola známa, ale nebola z nej urobená mapa. Úroveň končila priepasťou, o ktorej sme obídením úseku zospodu zistili - že sa predsa len napája opäť na hlavný ťah. Práve v nej vedúci nášho podtýmu, domáci Igor, zrejme zistil, že v nej akosi priveľa prší... a možno už v podvedomí začal tušiť, že niečo nebude v poriadku.

Naša skupinka sme teda po pár hodinách akcie zostúpili z veľkej skúmanej chodby opäť na hlavný ťah jaskyne s riečiskom - a začali už šípiť, viacerí, že môže byť zle-nedobre...

Vody na riečisku ako keby pribudlo...

 

Ešte sme si nepripúšťali, že by sa mohlo prihodiť niečo zlé... no napriek tomu sme sa snažili peší návrat riečiskom smerom k východu z jaskyne pokiaľ možno urýchliť! Ani sme už nešli spolu, ale riadne upaľovali po riečisku za Igorom, ktorému sme sotva stíhali... Náš tuniský kamarát Mourad nechcel akosi "pochopiť", že hrozí problém (a z neho vyplývajúce, zatiaľ nejasné ťažkosti...) - tak sme ho museli poriadne hecovať, doslova naháňať a durdiť, aby pridal do kroku! On to bral so stoickým pokojom, napokon, bol predsa v jaskyni "na výlete" s jaskyniarmi ! tak čo by sa tak mohlo prihodiť? :-) K sifónu Cerberus sme doslova "dobehli", celí udýchaní...

Bolo však už neskoro.

 

Igor ako prvý dobehnúc k sifónu, už len neveriacky z brehu Cerbera nazeral do zatápanej tône sifónu, s tým, že na jeho opačnú stranu: "Už to nedáme..." Voda doň pritekala v celých litroch, nepokojne sa vlnila, skoro až hrôzostrašne vírila... a stále evidentne stúpala!

Možno sme dobehli k sifónu len pár minút po jeho zatopení...

 

Nabehol som ešte na maximum (namočiac sa po pás) do sifónu, nazrieť pod jeho kulisu, či predsa len nezostala pod plafónom skulina, popod ktorou by sa dal sifón ešte aspoň podplávať... Žiadna taká skuiina sa tam už ale nerysovala. Akurát som sa celý ponamáčal, spodné prádlo po overalom, aj rukávy - čo som neskôr dobre oľutoval! :-)

 

Igora sme sa ešte ne-domáci začali hneď vypytovať, či sifón zase môže poklesnúť, ak dostatočne dlho vyčkáme... No na túto otázku odpoveď nepoznal. Rovnako, či nie je tu bezprostredne v okolí Cerbera nejaké vyššie, menej známe poschodie, alebo iné priestory... keďže sme boli relatívne blízko povrchu. Alebo či by tu nemohla byť nejaká zatiaľ neprebádaná, neznáma prepojka? komín? ... ... No nič také sa nerysovalo...

No nedalo mi to, a poriadne som sa snažil na maximu nažhaveným karbidkovým plameňom na helme + čelovka nasvetliť konfiguráciu siene pri sifóne. A skúsiť tak vyzistiť nejaký podozrivý tieň, kulisu... kde by mohlo byť nejaké okienko, obchádzka.

Napokon som takéto miesto aj našiel... doslova pár metrov od sifónu. Celkom poľahky som doň cez menší prah voľne vyliezol - za výšvihom nasledovala útla plazivka. Z tej sa na jej konci zdvihol menší komínik a nasledovala ďalšia malá subhorizontálna chodbička. (Čo si teda pamätám...) Bola na konci zasutená... no dalo sa v nej kopať... a vanul z nej ako keby prievan!

Nádej zomiera posledná... ale vrátil som sa späť ku kolegom, aby sme začali riešiť vzniknutý PROBLÉM zatopenia spoločne. Chodbička s "možnosťou" neujde, pomyslel som si.

 

Medzičasom dorazila k sifónu Cerberus už aj druhá partia zo vzdialených pasáží systému a začali sme teda analyzovať našu neutešenú situáciu.

 

Dakoho napadla aj myšlienka, že by "sa" mohol dakto pokúsiť sifón preplávať na nádych... No dosť rýchlo sme tento "nápad" aj všetci pozavrhovali. Ťažko povedať... keď by niekto z nás poznal dokonale konfiguráciu nezaplaveného sifónu. No aj 15 m je dosť. Je to skoro ako kratší plavecký bazén... ale v strese, s divoko bijúcim srdcom, v smrteľne studenej vode, možno 1- či 2-stupňovej, už dosť kalnej - bez vodiacej šnúry, dolu silným prúdom, do tmy so slabnúcou "suchozemskou" čelovkou - a nik netušil či sifón náhodou piesčitý múľ alebo štrk nezaniesol do už nepriechodnej štrbiny? Nik z nás dovtedy neskúšal na nádych prekonať ani ďaleko kratší sifónik, či len malú (a dobre konfiguračne známu) zaplavenú jamu v nejakej jaskyni. Hmm. Možno kaskadér, alebo človek ktorému už nezáleží na živote, by to aj "dal". Aby dal vedieť, že sme v jaskyni zaplavení, a záchranná akcia sa mohla spustiť skorej?

? ??

 

Voda v sifóne sa stále ešte dvíhala a tak sme sa presunuli možno ešte nejakých 100 či 150 m po jaskyni hore prúdom, do akéhosi bočného "výbežku" (v skutočnosti menšej fosílnej prepojovacej chodby), kde sme hodlali - provizórne zabivakovať. S vierou a nádejou - že azda až sem sa od sifónu voda už nedvihne... ? ?? a ak, na pozvoľnom ťahu by sa to malo udiať postupne, takže by sme zdvihnutie hladiny či jej vzdutie mali fyzicky zaregistrovať.

Hore ešte vyššie jaskyňou... nezdalo sa nám, že by vo vysokých kaňonových chodbách (dokonca s burácajúcim vodopádom) mohla hladina na riečisku stúpnuť až tak, že by sme sa už nedokázali v prípade ešte vyššieho vodného stavu presunúť chodbami ešte vyššie. (napr. do blízkeho fosílneho poschodia) Miestečko na prežitie sme si vybrali pre jeho akú-takú "vľúdnosť" - nefúkal tam tak silný prievan, nedoliehal sem (psychicky trošku rozleptávajúci...) hluk silného aktívneho toku, skôr už iba jeho tlmený šum, priestory boli drobnejšie (žiadna veľká sála), skôr len nízka sieňka, avšak s pevným plafónom.

Po presunutí do sieňky sme navyše začali s jej "úpravou". Jej dno tvoril piesok až piesčitý štrk a staré náplavy žulových a kremencových obliakov. V strede sieňky (priestrannej pôdorysne asi ako stredná izba, tak 5 x 6 m) sme sa mierne zahĺbili a výkopok starého riečneho nánosu sme popresúvali k jej bokom. Dokonca sme tu našli aj nejaké staré, no stále ešte použiteľné pozabudnuté náradie, motyčku či lopatku? a vari aj opustené vedro. (??) Najväčšie obliaky sme použili na výstavbu nízkeho akéhosi provizórneho "múriku" (v smere od aktívneho toku), v ktorom sme ponechali aký-taký prielezný otvor. Odtiaľto a v smere od riečiska fúkal prievan - tak sme kontaktnú dieru s ostatnou jaskyňou ešte (čo si spomínam) zakryli roztiahnutou izofóliou. Dierou sme potom chodili do ostatnej jaskyne na záchod... a sem-tam aj "pozerať", posudzovať, či sa v jaskyni alebo v sifóne niečo nezmenilo.

Totiž istotu, že sa niečo nezmení (či už k dobrému, alebo aj horšiemu) sme určite nemali.

 

Urobili sme si tiež revíziu, čo vlastne máme k dispozícii:

Jedlo sme už takmer žiadne nemali, nik so zaplavením nepočítal. Jaskyniar si zvyčajne na podobnú 1-dňovú akciu ponechá na jej záver ak-tak nejakú sladkú tyčinku, alebo keksík - no aj tie dakde po ceste k chate alebo do cilizácie skonzumuje. Nebola ani žiadna tyčinka, ani žiadny keksík. Dokonca ani kúsok chleba, či omrvinky! Ktosi ale vypriadol  z ruksaku nejakú zabudnutú (!) rybaciu konzervu - myslím že to boli šproty (alebo sardinky?) + ďalší zas nezjedený pomaranč. A to bolo všetko!

Svetla sme rovnako nemali nazvyš. Tí, čo sme do-svecovaii v jaskyni karbidovými lampami - sme okamžite prestali do nich pumpovať vodu. (Karbidka tak dokáže ešte svietiť, hoci len zdochýňajúcim mini-mini-plamienkom, aj pol ďalšieho dňa.) Tiež už počas vykopávania nášho provizórneho "útulku" v sieňke, sme začali šetriť batériami v čelovkách.

Nejaké-to svetlo, jeho kapacitu, sme si teda stále ponechávali v Železnej rezerve. Najmä, ak by bolo opäť treba utekať pred zvýšenou vodou kdesi obďaleč... Na mysli sme mali stále, čo napísal (mierne morbídne, ale pravdivé) svojho času moravský jaskyniar a špecialista na SRT F. Šmikmátor v jednej didaktickej publikácii: "Jaskyniar bez svetla - mŕtvy jaskyniar!"

 

Ako bol už "provizórny bivak" ( naša Postieľka nasl Noc/Deň/asi plus Noc :-) ) dobudovaný, zmienil som sa ešte zúčastnenému kolektívu, že som našiel hneď povedľa sifónu - istú možnosť (??) že by sme sifón nejakou prekopávkou vari aj obišli... Pridali sa ku mne ďalší dvaja najskúsenejší jaskyniari z partie, domáci Ľubo Plučinský a z bratislavskej partie Peter Magdolen. Potenciálne isté/neisté miesto vedľa sifónu sme poľahky našli a pustili sa do prekopávky plazivkochodbičky. Šlo to, aj keď sme v podstate nič nemali. Žiadne náradie. Len ruky, gumové rukavice a možno nejakú železnú tyčku, pohodenú pri bivaku v jaskyni. A ešte tuším ručný šplhací blokant?

Miestečko sme prekopali, no za ním nasledoval už len - subtílny niekoľkometrový komínik. Navrchu zatarasený v celom profile suťou... Hore v ňom (či už smerom dolu nasávalo? alebo hore?) fúkal pomerne citeľný prievan! Nuž... mať tu tak nejakú poriadnu (dnešnú "vŕtaciu") výbavu... zakusli by sme do toho intenzívne! Ale komínik bol zúžený a s tak mizerným "kopacím náradím", akým sme disponovali my, to jednoducho nešlo. Hoci sme to zo hodinku-či aj dve, pokúšali. Peter najštíhlejší a najlepší plazivkár hore, sa pokúšal hore suť rozoberať, tá padala dolu a s Ľubošom sme ju hrabali a posúvali za seba. Niečo sme aj vykopali, máličko vyššie aj postúpili... no ukázalo sa, že nepôjde to. Hore vyššie už za daných primitívnych podmienok nepostúpime. Bolo si treba tiež odpočinúť, vyhriať sa, šetriť si sily. Ktohovie koľko čakania nás v jaskyni malo ešte, izolovaných vyčkať... Vrátili sme sa teda ku hlavnej skupinke, s tým, že tí už poniektorí aj čosi málo v "klbku" v neútulnom bivaku medzitým pospali. Viac-menej s "istotou", že z jaskyne sa z nami nájdenej "možnosti" neprehrabeme, ani sifón nenadídeme. Avšak: dosť dobre to (aspoň na nás troch, čo sme sa - aktívne - vybrali kopať, hľadať ďalšiu možnosť) zapôsobilo. Jednako sme sa dobre pri robote zahriali, jednak oddialili čas "pasívneho" odpočinku a ležania v bivaku. Určite to priaznivo zapôsobilo aj na našu myseľ, či stmelenie kolektívu a pováh. Jednoducho - aspoň sme vyskúšali, či áno alebo nie.

(Pozn. Toto miesto vedľa sifónu Cerberus skutočne vedie k povrchu! Dokonca končí len pár metrov pod ním!!! Uvedenú skutočnosť sme zistili neskôr, možno o rok alebo dva potom, počas jednej peknej zimnej overovacej akcie s domácimi jaskyniarmi (doktor Stano Pavlarčík, pán Klein a ďalší). Zúčastnili sme sa na nej Erik Kapucian a ja. Erik vošiel vtedy do jaskyne, miesto v Javorinke opätovne lokalizoval a naliezol doň čo najvyššie, na doraz. My na povrchu sme s ním boli dohodnutí, že za asi polhodinu hore spustíme "drobný zvukový podnet". ;-) Keď k tomu došlo, ohluchli sme skoro i my hore na povrchu, nieto ešte Erik, ktorého to zastihlo nepripraveného v jednom momente náhle priamo v "Samo-Záchranársko plazivkokomínku". Jaskyňa tým smerom mohutne nasala a Erika v sekunde vykúrilo z drobných priestorov na hlavný trakt Javorinky... Dôkaz o bezprostrednej blízkosti povrchu a daných priestorov bol učinený! No domáci jaskyniari toto miesto ani potom neprekopali, je fakt že jaskyňa je lepšie chránená ak má minimum vchodov. A neskôr bol v Javorinke objavený vrchný vchod cez Nádejnú jaskyňu úplne z opačnej strany kopca.)      

 

No a potom prišlo to hlavné...

Tak, ako by malo platiť, že do jaskyne by nemal človek vstupovať sám... dobre sme si (ešte z Lezeckých dní) pamätali, čo nám prízvukovali naši inštruktori: Do prilby každého jedného prieskumníka, vstupujúceho do veľkej alebo náročnej jaskyne - patrí izofólia!"

Ale aká bola skutočnosť?

Po akútnej "revízii" našich prilieb sme prišli na to... že z 11 osôb máme izofóliu v skutočnosti v prilbách a na tomto nevľúdnom mieste = len piati? (5) !!!

:-O

Čo teraz... Bolo jasné, že do izofólií sa individuálne, každý jeden do vlastnej, zabaliť nebudeme môcť...

Tak sme si políhali v sieni - nohami smerujúc do stredu - do kruhu natesno vedľa seba - a štyrmi izofóliami sa len poprikrývali. (Jedna z izofólií padla na elimináciu prievanu zo vstupného otvoru do sieňky.) Normálne, ak je vám v jaskyni zima na nevydržanie - sadnete alebo čupnete si, poľahky sa s izofóliu cez plecia prikryjete, zabalíte a zakrútite sa v nej... a je potom vcelku príjemne. (Niektorí jaskyniari si pod seba ešte dali aj prilbu s plameňom od karbidky.) Ak je niekto zranený - do izofólie ho zabalíte poležiačky. Izofólia má celkom dobré rozmery v cm x cm, ale predsa len... je určená len pre 1 osobu.

Tu v sakramntsky studenej Javorinke sme to teda museli poriešiť provizórne. Teplota v tejto jaskyni je aj za normálnych okolností veľmi nízka, v miestach kde sme boli tak 3, max do 4 stupňov Celzia. No do jaskyne práve pritekali nové a nové vody z topiaceho sa snehu (dôvod: náhly jarný fén) a takáto voda je ešte ďaleko studenšia, než jaskyňa naokolo - aj jaskyňu významne ochladzuje. Voda pritekajúca do jaskyne (na stupňoch, vodopádoch, perejach) zároveň "sťahuje" do nej z povrchu masívu vzduch... a nás čakala navyše noc, kde klimaticky fenomén mohol kulminovať pomaly až k nule... No dá sa odhadnúť, že v jaskyni bolo vtedy aj ďaleko studenšie, než za normálu = možno 1 či 2 stupne Celzia najviac. Ochladenie sme cítili, na tvárach, na krku... v príliš "sviežom" ovzduší... a celkovo, po pár minútach, ak sa človek nehýbal, začala ním drgľovať zima!

Zachovať (či udržať) si teplotu tela však bolo najväčšou VÝZVOU, pre nás dohromady všetkých, ktorý sme sa v sieňke začali k sebe túliť! :-) Ono sa to nezdá - no aj podchladenie (v horách) býva príčinou... smrti! A v tejto jaskyni, akonáhle sme pozaliezali všetci k sebe postupne "na kôpku" do sieňky, sme si uvedomili, že hodiny, ktoré zostaneme v jej náručí - nám len tak ľahko nedaruje!

 

Uvedomil som si vtedy zreteľne (a asi nielen sám, z partie čo sme tam boli...), aká vie byť takáto vysokohorská jaskyňa drsná, surová, nevypočítateľná. Byť tu tak človek v osamotení, no hrôza... alebo hoci len vo dvojici... všetko by bolo setsakramentsky ťažšie!

 

Neuverili by ste, no aj za takýchto krutých podmienok - sa dá zaspať! :-)

Postupne, ako sme sa prestali v kôpke "hmýriť", jeden po druhom sme nocou zaspávali... Jeden skôr, druhý (pri väčších obavách či neistote) neskôr... no od únavy a premoženia predsa. Niekto na hodinu... ktorá ubehla ako voda (!)... Iný na 10 minút... a prebudilo ho povedzme pomrvenie sa suseda, ktorý sa akurát zobudil, a nechcel mať preležaniny, či úplne stŕpnutú ruku (napr. pod hlavou). A tak sme, pospávali, budili sa, hmýrili... ale snažili sme aa byť čo najviac pokojní, neprevaľovať sa zo strany na stranu príliš prudko... lebo to pobudilo aj ob-dvoch kolegov povedľa. Ako sme sa tam tak pod 3omi izofóliami "vyhrievali" a "povaľovali" - jedna izofólia bola "odložená" pre naozaj ak by už niekto ZZZzimuuuúuu už absolútne nezvládal - podchvíľou sa od zimy potreboval (aj duševne, nielen fyziologicky) "odľahčiť"... a tak aspoň každú hodinu niekto z nás sa zdvihol, pobudil tak mierne celý "kŕdeľ", nadvihol poklop izofólie v múriku, narušil 3strannú nespojitú izofóliovú "prikrývku" a "vyšiel si na krátku prechádzku" do hlavného traktu jaskyne. Zvyčajne sám! :-) Jeden sa vybral nakuknúť k sifónu, či sa Príroda a Jaskyňa predsa len neumúdrili, a nevypustia nás von... ale nie. Iný zase hore prúdom, vyzistiť, či náhodou nepribudlo vody... našťastie tiež (asi príliš) nie. Rieka v jaskyni šumela stále (akoby) rovnako, ani sa v nej neotepľovalo.

Na človeka doľahnú vtedy rôzne pocity, i myšlienky... aj keď si to nechce priznať. A lepšie to nedať znať, pre celo-skupinový (ako-taký) pokoj na duši. V sieňke sme nechali z jednej karbidky do-svecovať umierajúci plamienok... ako slabol a hasol, trošku nás to upokojovalo. (OHEŇ = to je ale vec!) Jeho farba sa menila, zo žltkastej do oranžovej, potom už aj bublal, menil farbičky od červenej k modrej, až fialovej... a slabol. Podchvíľou sme prvú noc v jaskyni do karbidky predsa-len natlačili piestom trošku vody, spalo sa pri nej lepšie, ako by to bývalo za úplnej TMY... strácali by sme úplne orientáciu. Čo si spomínam, pozeral som sem tam (ak v polohe akurát na chrbte) do plafónu pár desiatok cm ponad tvárami, pokožka steny fosílnej chodby už bola čosi zvetraná, taká hnedo-oranžová, miestami sa v nej tiahla žila kalcitu... alebo jurský tlakový stylolit (šev). Rozmýšľal som, o čom asi rozmýšľajú ostatní...

Nik z nás nevedel, čo sa môže diať vonku. Bolo len isté, že rodiny, známi, priatelia, záchranári, jaskyniari a Svet nás v štichu akisto nenechajú. Hlavou sa preháňali myšlienky, KEDY??? asi za nami dôjde voľakto prvý... Kedy kto prvý zistí, že máme smolu? Kedy sa odtiaľto dostaneme... a akým spôsobom? (Ani to nebolo jasné - variant prepotápania sifónu nami samými s pomocou kamarátov-speleopotápačov vtedy nikomu čo sme tam ležali neprišiel asi na um.)

Vystrieľajú nás potom cez pevný masív odtiaľto štôlňou? (ponad sifón) Koľko by to mohlo trvať... týždeň? Alebo sa pokúsia k nám zvrchu prevŕtať, podľa mapy... Koľko tu po "objavení" sa prvého záchrancu ešte pobudneme? Koľko to bude dní...

 

Myšlienkami sme určite zabiehali i k tomu.

No životodárna energia a pomyslenie sa podvedome vracalo najmä k momentu - kým nás nájdu a lokalizujú. Predpokladali sme totiž, že nejaký potápač k nám príde aj s potravinami, poprípade potom ďalšími izofóliami, varičom atď. atď.

 

Rozmýšľali sme určite aj o tom, koľko starostí komu všetkému narobíme. Tušili sme, že záchranná operácia, to nebude len, že ktosi príde a za pol dňa sme z jaskyne vonku. Dala sa predpokladať vážna a rozsiahla akcia, na ktorej sa mali podieľať desiatky jaskyniarov, možno armáda, policajti, civilná obrana a kde-kto ešte.

 

Možno v tom relatívnom osamotení niekomu napadlo aj - že do jaskyne viac už nevstúpi.

 

Prvú noc sme sa celkom držali. Teplota bola (v chumli našich tiel) ako tak udržiavaná, niektorí sme si aj celkom dobre pospali (!), zrelaxovali, natiahli si údy, oddýchli si. (Ktorý samozrejme ako...) Pod seba sme si počas pravej, tuhej "jaskynnej Noci" popchali všetko možné - čo sa len dalo. Ruksaky a jaskyniarske veci v nich samozrejme. Rukavice, tvrdú prilbu, dokonca aj hranatú drevenú meračskú súpravu... a aká dobrá bola, pod ľadvinami? :-) (Vtedy sme možno viacerí zistili, ako dobre sa dá zaspať hlavou či spánkami položenými aj na guľatej prilbe... namiesto vankúšika! :-)

Ja som samozrejme ľutoval ten moment, keď som skočil po pás do sifónu, nazrieť, či ešte nie je pod stropom priechodný, preplávateľný nad hladinou... Zamočenie overalu od pásu dolu, ani jeho rukávy, sa nie a nie v jaskyni vysušiť... (Vysušilo sa mi to azda až na druhý deň na obed, z energie unikajúcej z tela.)

 

Ráno po "rušnej" noci, ako sa to vezme - nás prebudila zima, a normálny stredoeurópsky biorytmus.

Hmýrenie v bivaku sa samozrejme zväčšilo - veď nastal jaskynný "deň" :-) - a navyše sa črtal dosť dlhý. Tak sme sa postupne vyberali na hlavný ťah i vo dvojiciach-trojiciach, pozrieť, čo je nové. (Nič nebolo, ale tieto prechádzkové epizódy celkom dobre padli; hlavne sme sa pri nich zahriali). Niektorí sme zistili - že vyjsť si z bivaku, začas na drobnú túru, povedzme len na 20-či 30 minút - robí dobre aj na duši! Celkom sme pri nich pookrievali, pozabudli trošku na bezútešnosť situácie. Pookriali sme pri nich! Myseľ sa začala zaoberať normálnymi vecami - telo sa pretiahlo. Do bivaku do "kopy" sme zalíhali potom, ako trošku unavení, ale mentálne chvíľočku osviežení. Hneď sa lepšie a tuhšie pospalo! :-) Nezobudil vás pritom ani poriadne sa mykajúci či prevaľujúci bezprostredný sused. (Samozrejme sme voči tomu, že sa večne ktosi v kope prevaľoval, zobudil, potreboval sa pretočiť, natiahnuť, alebo ísť von z bivaku vysíkať, otrnuli. Zvykli sme si na to.)

 

A mal prísť na rad tiež poriadny obed! :-) Doslova, hodovačka...

Tú jedinú konzervu s rybičkami sme si otvorili až v ten "deň" tuším práve okolo obeda. Nepamätám sa už, či len mne kručalo v bruchu, alebo komu ešte, no uzrčite viacerým, a možno aj všetkým! :-) Pekne spravodlivo sme sa ale podelili, každý si odchlípol s nožíkom len kúsok a vypil za drobný dúšok (vtedy tak vynikajúceho, priam slastného!) rybacieho oleja. Ušlo sa každému... a dokonca ešte aj máličko zostalo! (Nie teda, ako ktosi kdesi a najmä nebol tam s nami napísal... že sme o jedinú konzervu mali vari bojovať. To sú riadne nezmysly.)

Rovnako sme si na mesiačiky rozdelili pomaranč. (Už či z neho niekto skonzumoval aj šupku... neviem.)

To bolo všetko jedlo, čo sme mali. Nezostalo nám už nič.

Jednou z "výhod" a "šťastím v nešťastí" tejto divokej, ale tak prekrásnej jaskyne bolo - že vody v nej bolo ozaj dostatok. Skvelej, čistej, zdravej, studenej. Až-až! :-) Smädom sme teda určite netrpeli - a aj z bivaku sme to mali k riečke doslova na skok. Pili sme teda, čo to dalo :-) a postupne sa nám začalo zdať, že tá voda má vari aj akúsi sladkastú príchuť... (Alebo sme si to aspoň takto samopredstavovali. Číra dobrá horská voda na pitie by predsa nemala mať žiadnu chuť... Alebo žeby? Vari z drobnej mikroskopickej suspenzie kalcitu, kremeňa a živcov?? Hmm.)

Toto však spôsobovalo, že sme samozrejme museli aj častejšie chodiť na potrebu. Od zimy - niektorí aj s vlhkými, nepresušenými overalmi - sa to žiadalo robiť častejšie. Ale, takúto drobnú prechádzku nik ktorí sme (v texte pred týmto) zistili, že posilňuje istým spôsobom vedomie, určite nevynechali. Niektorí si vyšli na prechádzku ku rieke i viackrát za ten "relaxačný pobyt", iní možno len dva-či tri razy. Neviem, priznám sa, ako im to mohlo stačiť... ale buď nechcený pobyt tak neprežívali :-) alebo možno v bivaku im v akom-takom teple bolo lepšie? a vydržali? :-)

 

Ako sa schyľovalo k ďalšej jaskynnej "Noci" (z Nedele na Pondelok), samozrejme - energia našich tiel sa míňala. Už nás nemalo čo až tak zohrievať, začali sme (evidentne) menej zachodievať aj na (pitné a opačne) vychádzky ku hlavnej riečke. Podvedome sme cítili, že táto noc bude už ďaleko krutejšia. Aj nekonečnejšia...

Začala nám byť totiž (asi všetkým) už poriadna zima.

Dúfali sme, veru pevne, že to bude už len jediná noc, strávená v jaskyni... (Ktohovie, keby nás vvoj situácie prekvapil v neprospech veci. Že by sme "neplánovane" museli v takto studenej horskej jaskyni a pri takom minime život ochra- zachraňujúcich vecí... Brŕŕ!) Už aj táto, druhá noc, bola v jaskyni, no, povedzme, nie ešte najstrašnejšia, ale predsa len pocitovo mučivo dlhá, nekonečná, a ďaleko "studenšia". Naše telá už vydali maximum voľnej teplotnej energie - boli sme všetci jaskyniarsky vyšportovaní, štíhli, v kondícii - a tukom v tom veku 18-30 rôčkov max. disponujete v minimálnej miere.

 

Jeden z nás, vysoký a veľmi štíhly, šľachovitý a s vari najminimálnejšou mierou tukovosti, aká sa dá u vyšportovaného mladého človeka očakávať, sa začal triasť zreteľne viac. Tí ktorí sme boli na tom mentálne možno o niečo málo lepšie - súviselo to vari s tým, že sme niekoľkí bádali už vtedy surové studené a divoké horské zaľadnené jaskyne aj v iných končinách než u nás? - sme sa triasli možno menej, alebo ako-tak na hranici: drobný tras, potom chvíľku obdobie akéhosi "kľudu" a opäť drobné zatrasenie... Nie veru, zimomriavky to už neboli. Naše telá sa voči chladu začali už brániť samovoľne a bez ohľadu na pokusy ovládanie mozgom. No zima nám už bola všetkým! Ďaleko ťažšie sa teda, ako spalo, častejšie sme sa budili (už aj na tras povedzme suseda), hoci niekto od únavy či až miernej rezignácie, dokázal v kope aj tvrdo zaspať... aj zachrápať!

Počas hlbokej noci jeden z partie už zimu nevydržal. Vzal si teda rezervnú izofóliu a zabalil sa ňou individuálne do klbka. Nik z ostatných mu to nezazlieval. Bolo jasné, že nie sme všetci úplne rovnako vystavaní, na muky spojené s chladom...

Snažili sme sa vydržať.

Podvedome sa ale začala zohrievať už aj myseľ... A tá zobúdzala telo. Pozerali sme sem-tam, alebo už aj častejšie na hodinky... Uši a zvukovody, ktoré si dovtedy chceli skôr od vzdialeného šumu rieky akoby odpočinúť, odrazu začali akoby bystrieť, vnímať akýkoľvek podozrivý či ojedinelý zvuk, každú kvapku vody obďaleč, ktorá kdesi odpadla iným spôsobom, než mala... Drobné arytmie riečiska, sotva zachytiteľný šelest, keď niekto pohol čo len rukou, alebo skrčil prsty, s úmyslom si ich zohriať, či aspoň prekrviť... Občas a už niekto aj šeptom opýtal: "Koľko je hodín?" Iný zase: "Započul som niečo... mohli by to byť oni?" Veru hneď niekoľko párov uší zbystrelo... :-) Bola to len nejaká kvapka, šum potoka, či prevalený väčší obliak v ňom... A takto možno niekoľko razy, alebo aj viac razy...

 

Ako sa potom blížilo k ranným hodinám... nespala už možno ani polovica z nás. Na druhej strane, niektorí sa práve vtedy celkom dobre prespali, tvrdo zabuvali! :-) Možno už aj mierna rezignácia, alebo pocit, že sa blíži čas záchrany, že nás už ktosi príde vyslobodiť, že nám potápač donesie jedlo, že to všetko skončí... umožňovali niekomu poddať sa akoby slastnému pocitu, že Jaskyni sa treba podvoliť...

 

A čas plynul tak pomaly... ale ako silno a zreteľne sme ho vnímali?

 

V jednom momente ktosi vraví: "Ticho... tichoóó... ... psstt. Niečo som začul... Mohli by to byť oni?"

Niekoľko hláv a párov uší, v priaznivom očakávaní koncentruje všetky zmysly tým smerom, k otvoru poza múrik...

Je to pravda... ?? Už predsa len došli...? Sú to oni? Už je to tu?

 

ÁNO! Ááno!!! To sú ľudské zvuky, ľudská vrava! :-)

 

... heéé-j...  heéééj... ste tu? Haloóóóo... ozvite sa... kde steéé..? (počujeme z diaľavy, do šumu riečiska)

 

V tom momente... naša unavená kôpka, akoby dostala zásah Bleskom! :-) Zo dvaja či traja sa hneď vyhrnú z diery a z kôpky von, v ústrety, pozdraviť sa už s inými ľuďmi, našimi záchrancami...

Tak predsa došli!

 

Je super čas, chlapi speleopotápači dorazili ku nám ešte skôr, než sme očakávali v tom najlepšom prípade!

 

Branislav Šmída, post- dňa 09.07.2018

 

(Pokračovanie. Bude. - Treba ho už len dopísať.) :-)

 

Prihlásenie