Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska

Jaskyňa D46

 

Jaskyňa D46

 Ivan Demovič - Branislav Šmída

 

d46 v zime

Jedným zo zaujímavých miest k prieniku do podzemia v Dobrovodskom krase je sústava niekoľkých desiatok závrtov, ťahajúca sa v línii približne 3 km dlhej na centrálnej a najväčšej plošine územia tzv. Dobrovodské Uhliská. Závrty sú tu ako od nenápadných, sotva identifikovateľných misiek s priemerom povedzme okolo 3 metrov a hĺbkou do len 30 cm, až po pár ukážkovo vyvinutých strmých lievikov s priemerom 15 - 30 m, hlbokých od 5 do 8 m max. Dva najväčšie z týchto a tri menšie závrty sa svojho času pokúšali (bez väčšieho úspechu) otvárať J. Majko a spol. a niektoré ďalšie (zbežne) aj I. Demovič a kol. Z nich k najväčšiemu progresu - prieniku do jaskyne - sme dospeli v úplne najväčšom závrte Dobrovodských Uhlísk s poradovým číslom D46 (na obr.), ktorý má rozmery 22 x 30 m, rel. hĺbku 8 m a charakter až drobnej slepej dolinky s tiahlou prívodovou ryhou so slziacim minipotôčikom. V tomto závrte sme sa v roku 1987 prečistili úvodnou, opätovne už rokmi suťou a naplavenými konármi prisypanou niekoľkometrovou vstupnou studničkou do prvej neveľkej siene, do ktorej sa prekopal už Ján Majko (pozri mapa nižšie). Nám sa však z nej podarilo preniknúť cez komplikovaný zával aj do serióznej a veľmi zaujímavej, hoci nie práve bezpečnej :-) no napriek tomu perspektívnej jaskyne, dlhej dnes 72 m a hlbokej -32 m.

Jaskyňa D46 končí predbežne sifónom, v ktorom sme v období 1989-1990 zrealizovali niekoľko závažných čerpacích pokusov, no sifón náporu odolal. Je prekonateľný, no zdolať ho dokážu len odhodlaní a vytrvalí prieskumníci, ktorí budú disponovať navyše výkonným technickým zabezpečením. Postupne ju spracovávame a zverejnená bude napokon aj rozsiahla technická dokumentácia, ktorú sme aplikovali pri zdolávaní sifónu my, časom ju aj s popisom jaskyne plánujeme predstaviť nejakým pekným článkom napr. v Spravodaji. Na tomto mieste zatiaľ zverejňujeme niekoľko archívnych záberov z lokality a akcií zo zopár zoskenovaných diapozitívov, dve prehľadové prieskumnícke mapky a ukážku technického denníka, z tohto pekného a tak činorodého obdobia jaskyniarstva v Dobrovodskom krase z konca osemdesiatych rokov.

 

mapa D46

Mapa Jaskyne D46 ešte pred objavením záverového sifónu.

 

jaskyniar z Galanty

Jaskyniar z Galanty v úvodnej sieni jaskyne, do ktorej sa prekopal ešte J. Majko. Foto: B. Šmída.

 

Rado Katrlík v D46

My sme sa tu ďalej prekopávali a prehrabávali cez nebezpečený zával, našťastie, šlo to, pretože ho tvorili obrovské bloky a a spomedzi nich sa dali vyťahovať voľne ležiace menšie kamene či suť, takže uvoľneným priestorom sa dalo ako-tak preliezať. Zásadou pritom bolo nesnažiť sa pohnúť zaklinenými skalami... Priechod do najnižších partií jaskyne však zostáva naďalej krkolomným a nie je pre príliš citlivé povahy! :-) Na obrázku mladučký piešťanský jaskyniar Rado Katrlík, spokojne a s úsmevom zdolávajúci nebezpečný zával. Foto: B. Šmída.

 

Erik Kapucian úmyva kamene

Aby nedochádzalo k neustálemu zasypávaniu vstupnej šachtičky jaskyne, vymurovali sme okolo jej otvoru vyvýšený okrúhly studňovitý múrik, z kameňov vyzbieraných z okolia a vytransportovávaných postupne z vnútra jaskyne. Aby múrik-studnička dobre a natrvalo držala, kamene do nej zabudované je pred zapracovaním do betónom stmeleného muriva potrebné pekne svedomito opucovať, najlepšie kefkou a vodou. Na typickom planinovom krase zvyčajne vody k tomu nazvyš nieto, v tomto prípade nám však pomohla sama príroda a na slziacom potôčiku v prívodovom jarku závrtu sme si urobili drobný stav (priehradku), val z prírodného materiálu obaleného do pevných igelitov. Na obrázku vtedy 17-ročný, neskôr známy slovenský expedičný jaskyniar, budúci Ing. Erik Kapucian pucuje steinalmské vápence. Foto: B. Šmída.

 

sondáž v D46

Záber zo spodnej sieňky jaskyne v hĺbke -20 m, kde sme začali hĺbiť do sute príkru, takmer vertikálnu sondu. Problémom bol obrovský blok, ktorý sme napokon úplne podkopali, a aby sme ho nemuseli zbytočne rozbíjať a strácať čas s jeho demolíciou na ešte menšiu frakciu a tú potom nekonečne transportovať cez úžiny s minimom priestoru sotva na prielez či pohyb von, no nie na poukladanie vyťaženého, ukotvili sme blok (visiaci) pomocou hrubého oceľového lana o skalný výbežok. Pod blokom sme sa postupne prekopali až do hĺbky -29 m, kde jaskyňa zdanlivo skončila jazierkom sifónu 50 x 20 cm. Na obrázku transport sute v plechových vedrách z dna sondy vyššie, samozrejme nám bolo popri tom všetkom celkom teplučko. :-) Foto: B. Šmída.

 

plazivka planých nádejí

Ako sme sondovali v jaskyni do hĺbky, na najvyššom akomsi balkóniku sondy, kde sa jedine dalo pohodlnejšie obsedieť, zostávalo najvyššiemu ťahačovi vždy dostatok času, aby sa obzeral okolo, zahľadel sa do pochmúrnych stien, rozmýšľal nad zmyslom aktivít aj v akom štýle by mohla pokračovať jaskyňa ďalej... Do boku z tohto balkóniku viedla podozrivá diera, akési okienko, no hoci bola od počiatku prielezné (!), lepšie sme doň "nakukli" až potom, ako sme si po pár sondážnych akciách akosi navykli na bezútešné prostredie závalov jaskyne... :-) Ako prvý sa do otvoru odvážil vstrčiť a naplaziť druhý z autorov tohto príspevku, s poriadnou dávkou neistoty, kto ho, ak sa tam kdesi zasekne, z mierne klesajúcej diery vytiahne... alebo aj nikto nevytiahne! No diera, oválna plazivka, predsa len "kdesi" viedla... po pár metroch aspoň teda do priestoríku, kde sa dalo pootočiť, skrútiť krkolomne telo a obrátiť sa Čelom Vzad a vyplazovať sa z plazivky normálne, teda nie naspäť hore nohami.

Plazivku (na obrázku s mladučkým Zolom Ághom) sme pomenovali ako: Plazivka planých nádejí. No predsa len nebola až taká planá! :-) Zistili sme totiž, že z jej koncového závalíku musí prenikať asi aké-také prúdenie vzduchu, lebo útly priechod plazivky sa nezaparoval... Keďže sme už definitívne vyčerpali možnosť sondáže do hĺbky jaskyne na mieste sifónu v -29 m, pustili sme sa do rozoberania závalu... Miernou komplikáciou sa stal transport sute plazivkou, ale vyvinuli sme si, z akejsi pevnejšej plastovej obaľoviny (na krytie roštov z lakýrnickej dielne pre železničné vagóny) akési ploché vaky (so spätným lanom), ktoré sme dokázali v plazivke ako ťahať (aj cez pravouhlú zákrutu!), tak aj zdvíhať a dali sa aj dobre vysýpať. Foto: B. Šmída.

 

mapa D46 detail

Napokon sme ale v plazivke závalík zmohli a prenikli do nízkej prudko klesajúcej chodbičky, ktorá viedla - k ďalšiemu sifónu (pôdorysná mapa na obrázku). Zistili sme zároveň (prečerpávacím pokusom), že hladina vody v jamách oboch vzájomne neveľmi vzdialených sifónov v jaskyni navzájom korešponduje a tak nebolo možné využiť jamu a sondu prvého sifónu ako prírodnú prečerpávaciu nádržku pre vodu z druhého sifónu. Lenže sonda k prvému sifónu bola príliš hlboká, a preto sme ju najprv postupne zasa vyplnili sutinou a hlinou, čím sme vytvorili akési „lôžko" pre bazén zhotovený neskôr z igelitovej fólie zavesenej po obvode siene na nitoch zapustených do skalných stien. No bazén, v zložitých a stiesnených pomeroch navyše ostrohrannej a nepravidelne vykopanej závalovej sondy, nešlo dobre utesniť... Pri prečerpávaní vody pomocou ručného krídlového čerpadla a stúpaní vodnej hladiny v bazéne jeho zavesené horné okraje poklesli, niekde sa i odtrhli, voda tak po zaplnení asi 5 m3 začala pretekať cez okraj bazénu a a čerpanie tak uviazlo. Stalo sa i to, že ktosi raz pri vyliezaní z Plazivky do zaplneného bazéna spadol, a keď sa v ňom postavil, zrejme poškodil dno bazéna. Padlo napokon rozhodnutie: pokúsiť sa vyčerpať vodu zo záverového sifónu Plazivky planých nádejí až von na povrch! Kto z vás už dakedy skúšal, vytlačiť HORE stĺpec vody do výšky takmer 30 m (tj. aspoň na pôvodné dno závrtu), navyše na zátačkovitú vzdialenosť niekoľkých desiatok metrov, a pritom dosiahnuť, aby sa voda nevracala späť, vie si? možno? predstaviť, aké technické šalamúnstva nás čakali a čo všetko sa popri tom dalo očakávať, no aj reálne zažiť... :-) Takto sa voda z koncového sifónu na dne jaskyne v materskom závrte 46ky čerpala až do najbližšieho susedného menšieho závrtu, čo už bolo skoro 40 m výtlaku...!!

Našťastie, prvý z autorov príspevku je technicky mimoriadne zdatný a už na výške na ČVUT (jadrová fyzika) mal tej fyziky naozaj dosť, tak vymyslel systém čerpania, ktorý sme v jaskyni najmä v roku 1989 postupne aplikovali... My ostatní, napomáhajúci účastníci týchto čerpacích pokusov, v drvivej väčšine prevažne vo veku -násť, sme prevažne len zírali, nahliadnuc do jeho vývojárskeho "čerpacieho" zápisníčka, čo za zložité vzorce a obrázky schémy tam mal vykreslené... :-) V skutočnosti, prevažnú väčšinu týchto náročných prác realizoval náš vedúci Ivan Demovič s nami prakticky len ako mierne odrastenými pubertálnymi deťmi! No nadšenie sme do toho určite dali, a čerpacie pokusy v Jaskyni D46, to by vydalo aj na jednu špeciálnu malú knižočku, nielen metodiky a technológie, ale aj veselých príhod! :-)

 

porada pred D46

Sprvu sme sa pokúsili odčerpať záverový sifón 46ky - pomocou série niekoľkých v kaskáde nad sebou hadicami poprepájaných ručných krídlových čerpadiel. Torturickým bolo nielen precízne pozapájanie a najmä utesnenie spojov, ale potom aj samotné čerpanie - keďže napríklad na každom stanovišti (okrem dolného) vymyslel Ivan krátke vyrovnávacie potrubie - hadicu stúpajúcu od nasávacieho vstupu čerpadla nad úroveň jeho obsluhy - ktoré slúžilo na elimináciu nesynchronizovaného pracovného tempa jednotlivých čerpačov a "vyflusnutie" prebytočnej vody - teda ak niekto z ručných čerpačov na svojom stanovišti nestíhal čerpať tak intenzívne ako ten pod ním. Na jedno zo stanovíšť, kde sa nedala "vyflusovacia" hadica inštalovať inde než v pozícii rovno nad čerpačom, sa samozrejme nikdy nik nechcel dobrovoľne prihlásiť ! :-) Lebo akonáhle nestíhal pumpovať s ostatnými, a tí ho "prepumpovali", došlo k vyšplechnutiu vody z hadice a studená voda čerpača poriadne vysprchovala! :-) Musel preto makať ako drak! Je dosť ťažko, na tomto mieste, o celej ponapájanej čerpacej sústave popísať viac a vysvetliť ju jasnejšie len pomocou slov, hodili by sa k tomu schémky a k nim fyzikálne vysvetlenie. To sa stane v dohľadnom čase zodpovednou úlohou prvého z autorov tohto preliminárneho príspevku.

Na obrázku, Ivan pri zápisníku vysvetľuje mladučkým jaskyniarom aspoň základné princípy práve plánovaného čerpacieho pokusu, rozdeľuje úlohy, dohoduje pozície. Ľudský faktor samozrejme vždy len dobiehal realitu pokusov :-) a občas sa vyvŕbili aj nevyspytateľné záludnosti. Napr. nedostatok kyslíka na dýchanie, jednoducho sme ho z jaskyne pri čerpacej makačke "vysali" a potom poniektorí nevládali čerpať, hoci sa čudovali, prečo - hmm, lebo sa vlastne dusili! :-) Aj toto sme napokon rozriešili, súbežnou hadicou na odsávanie vzduchu obohateného o ťažší CO2 pomocou vysávača, ale to až neskôr, pri čerpaní sifónu pomocou elektrických čerpadiel. Foto: B. Šmída.

 

pred transportom hadíc  

Ideme práve do D46 transportovať hadice, na budúce čerpanie. Foto: B. Šmída.

Neskôr sme v jaskyni z ručného prečerpávania presedlali na motorové (za pomoci výkonnej elektrocentrály), keď nám s technikou (5,6 kW elektrocentrála) a priamou spoluúčasťou významne pomohli jaskyniari z OS Bratislava a OS Plavecké Podhradie (vtedajšie názvy!). No úporné úsilie napokon ustalo, na tieto akcie bolo vždy treba hoci 8 - 10 ľudí a takýto počet stabilne len pre jednu otváranú lokalitu nie je asi možné v našich (malokarpatských, slovenských) pomeroch udržať po dlhšiu dobu, povedzme po celý rok, alebo dokonca dva roky... Čerpanie vôd z dna Jaskyne D46 bola poriadna technologická vývojárčina, aj drina, mali sme k lokalite i k typu akcií pomerne dlhý čas silný vzťah, zápal pre vec, no všetko sa napokon upokojí, ustane, zovšednie...

Prekonať sifón v tejto jaskyni je naozajstnou výzvou, ale zároveň zložitá vec.

 

techn den 1 

techn den 2

Ukážka jedného z početných Ivanových Technických denníkov z Jaskyne D46. Išlo o 5-dňovú akciu (!) na ktorej sa podieľalo celkovo 11 účastníkov. Bežne sme robievali akcie do 46ky 2-dňové. Veľa času sa však potom (ak išlo už o čerpacie pokusy) stratilo v dôsledku drobných technických predúprav čerpacej sústavy, inštalácie, doplnkov v riešení - a na konci akcie zase pobalenia materiálu (napr. pre jeho konzerváciu, funkčnosť aj pre ďalšiu akciu). Viacdňové akcie v našich pomeroch speleológie asi nie je možné v kratšom úseku roka opakovať, najmä nie s vyšším počtom jaskyniarov. Tí najzvyčajnejšie v piatok ešte nemôžu, uzatvára sa pracovný, či rodinný týždeň s povinnosťami, a v nedeľu má akcia poobede tiež už poslabší priebeh, viacerí sa budú zberať čím skoršie domov.

 

zolo rozmýšľa    

 Zolo Ágh, možno húta, akú čerpaciu pozíciu mu v 46ke Ivan zadelí...

 

po akcii v 46ke

A máme po ďalšej čerpacej akcii! Vysušiť sa, občerstviť, zahriať pri ohníku, potom romantická noc v senníku... a na ďalší deň opäť galeje s čerpadlami v podzemí. :-) Zľava: Zolo Ágh, Erik Kapucian a Rado Katrlík. Foto: B. Šmída.