Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

O závrtoch Čachtickej planiny

 

Závrty Čachtickej planiny

Branislav Šmída

 

závrt pri smrekoch

Na obrázku je trošku "osamotene" situovaný závrt, hoci inak prináležiaci ku zoskupeniu závrtov naokolo vchodu Čachtickej jaskyne. (Na štvrtom obrázku/mape poniže tohto textu je označený červeným čísielkom 1.) Je dobre vyvinutý, napriek tomu nik ho (jaskyniarsky) až doposiaľ príliš "neopáčil"... Obavy, pustiť sa tu do trpezlivej a systematickej sondáže, pramenia z (možno príliš?) hrubého pokrovu sprašoidnej hliny... Tiež "hlavný ťah" samotnej Čachtickej jaskyne, akoby smeroval kdesi úplne na opačnú stranu... (Pozri mapu štyri obrázky nižšie.)

Do tohto závrtu sme sa ale predsa len raz pustili... Koncom deväťdesiatych rokov, resp. partia jaskyniarov zo Speleoklubu UK, z Leopoldova, dokonca i jeden novodubnický jaskyniar bol prítomný. Avšak: sondáž tu nám trvala - presne len jediný deň! :-) Vyhĺbili sme tu síce poriadnu jamisko, možno i 2,5 m či do 3 metrov hlbokú. Aj výkopok sme vyťahovali lanovkou von zo závrtovej jamy na jej okraj. Stále však len samá hlina, bez jediného skalného úlomku, či narazenia na aspoň aký-taký, rozbitý masív...

 

 

Čachtická planina (len iný názov, používaný pre centrálnu časť Čachtického krasu) je roztiahnutá od severu na juh na približne 7 kilometroch, pričom jej priemerná šírka je 3 km. Ono sa to na prvý pohľad ani nezdá, ale ide v skutočnosti o vcelku rozsiahle vápencové a najmä homogénne územie, ktoré pretína na juhu len čarovne sa vinúce, epigenetické údolie Hrabutnice. "Jaskyniarsky rozsiah" územia si tuná bádajúci speleológ zvyčajne uvedomí, až keď povedzme planinu traverzuje peškom z východu na západ, alebo mapuje podrobne závrty zo severu na juh. Či prípadne ak sa pristaví na niektorom tanierovitých vrcholkov planiny (napr. na Drapláku), rozhliadne sa do okolia... uvidí skoro všade naokolo malebné lesy... ktoré pokrývajú prakticky všade až kam oko dovidí VÁPENCOVÚ HORNINU! Najvyšším bodom planiny sú Salašky (588 m n.m.) a tu celkovo dobre vyvinutý povrchový (možno však aj veľmi rozsiahly podzemný) kras odvodňuje generálne vyvieračka "Teplička" neďaleko južnej päty planiny v Čachticiach, ktorá je približne o 400 m nižšie, než najvyšší, tiahly masívny "hrebeň" planiny. Uvádzaný údaj o výdatnosti je 150 l/sec., teplota: 14,8 °C (P. Neupauer in Kullman et al. 1994). Pri hĺbení hydrocentrály v Novom Meste n. Váhom však boli v jej stavebnej jame dokumentované prítoky vôd o výdatnosti 700 - 1800 l/sec! (napr. Kullman 1990), zrejme značná z tohto objemu pochádza zo skrasovatených vápencov... Prevažnú časť planiny budujú kvalitné wetterasteinské vápence, prípadne dolomitické (no porézne a silno skrasovatené) vápence a dolomity (Began et al. 1984).

 

Charakteristickým prvkom Čachtickej planiny vôbec nie sú jaskyne, ale - závrty! Dokonca aj tých pár jaskýň, čo je tu dnes známych, bolo v prevažnej väčšine objavených po výkopoch - v závrtoch. Po Dobrovodskom krase ide v Malých Karpatoch o 2. na závrty najbohatšie územie (čo do počtu, ale i do škály tvarov). K dnešnému dňu vieme už o existencii a pozícii (súradnice) prakticky všetkých, avšak: stále ešte aj dnes (!) je možné, pri potulkách krížom planinou objaviť menšiu depresiu, či jej náznak... Pri ktorých nie je vôbec ľahké sa rozhodnúť, či ide o počínajúcu prepadlinku, rodiaci sa či zanikajúci závrt, čokoľvek krasovo podmienené a prirodzené - alebo ľudskou činosťou zahĺbenú jamu, ryhu, výkopok. Ťažko sa pritom jednoznačne rozhoduje i prieskumník (jaskyniar) ktorý má nabehané, inde hoci stovky závrtov, a či pozná planinu a jej zákutia dokonale a vyskytuje sa tu relatívne často hoci i viac než rôčkov!

 

 

závrty na Čachtickej planine

Pozície závrtov, ich zoskupení a línií schematicky vykreslené (červenými bodkami) na Čachtickej planine. Žltým je znázornený priebeh Čachtickej jaskyne. Modrým sú vyznačené vyvieračky. Dolu väčšia svetlá plocha je veľký, stále aktívny kameňolom. (Nakreslil: B. Šmída)

Závrtom na Čachtickej planine sa doposiaľ venovali vo svojich štúdiách, zverejnených v zborníku Slovenský kras, Pavol Mitter (1974) a Miloš Stankoviansky (1979). Avšak len veľmi zbežne. Napriek tomu, pozície závrtov či ich línie sú schematicky znázornené v ich prehľadových (geomorfologických) mapách (prílohy k príspevkom) pomerne spoľahlivo a presne.

 

Literatúra:

Began A., Hanáček J., Mello J. & Salaj J. (1984) Geologická mapa Myjavskej pahorkatiny, Brezovských a Čachtických Karpát 1:50 000. Geologický ústav D. Štúra. 

Kullman E. (1990) Krasovo-puklinové vody. geologický ústav D. Štúra. 186 str.

Kullman E., Malík P. & Vrana K. (1994) Podzemné vody karbonátov mezozoika Čachtických Karpát. In: Západné Karpaty, sér. Hydrogeológia a inž. geológia 12. Geologický ústav D. Štúra Bratislava, str. 63-117.

Mitter P. (1974) Čachtický kras. Slovenský kras 12, str. 115-134.

Stankoviansky M. (1979) Geomorfologické pomery Čachtických Karpát s osobitným zreteľom na Čachtický kras. Slovenský kras 17, str. 59-76 (+ skladaná mapová príloha).

 

 

celková situácia južnej polovice Čachtickej planiny

Mapa najvýznamnejších krasových javov južnejšej polovice Čachtickej planiny.

Črtá sa z nej istá "krasová línia"(či spojnica): priebeh Čachtickej jaskyne - sonda Štepnica - vyvieračka Hladový prameň. Táto po mnoho rokov významným spôsobom "usmerňovala" praktické jaskyniarske úsilie čachtických jaskyniarov (či už na počiatku profesionálnych, alebo neskôr dobrovoľných).

Ale! :-) Dnešný Hladový prameň (jeho existencia, poloha) však podľa môjho názoru - vôbec nesúvisí s paleovývojom (dnes známych) priestorov Čachtickej jaskyne. Ak vôbec, tak potom by tento mohol mať skôr istý súvis s tiahlou líniou závrtov, ťahajúcich sa na sever od priepasti v Agáčinách. No možno ani to napokon nie...

Na obrázku je zaujímavé povšimnúť si - pozoruhodné 3 veľké závrty, sústredené tesne vedľa seba v priestore medzi oválnou vyvýšeninou Drapláku (397 m n.m.) a Čachtickou jaskyňou. Nazývajú sa: Špringerove jamy. Ide v skutočnosti o tri vôbec najväčšie závrty v Malých Karpatoch. (120 - 150 m priemer, do 20 m hĺbka.) V Čachtickom krase nájdeme ešte dva, o niečo "menšie" závrty (jeden v línii Agáčin a ďalší na SV od Čachtickej jaskyne, tzv. Megero), ale tieto zďaleka nedosahujú parametrov Špringerových jám. Inak prevažujú na Čachtickej planine typické "malokarpatské" závrty, s priemerom povedzme max. do 20 m a hĺbkou do niekoľko m. (Väčšinou však ešte menšie, s priemerom 3 - 8 m a hlboké 0,5 - 3 m; buď pekne vyvinuté lieviky, alebo menej zreteľné misky.) 3 najväčšie závrty (Špringerove jamy) predstavujú istým spôsobom ďalšiu záhadu (či už genetickú, alebo jaskyniarsku) - prečo sa tu takéto vyvinuli? (Hoci povedzme na Silickej alebo Plešivskej planine v Slovenskom krase by svojimi rozmermi či charakterom, medzi svojimi závrtovými "bratrancami" či "sesternicami" :-) žiadnu priveľkú pozornosť nebudili.)

 

 

 

veľký závrt

Foto z dna jednej zo Špringerových jám. Dná všetkých týchto troch závrtov pokrýva zrejme poriadne hrubá pokrývka hliny... Napovedá tomu aj bujnejší porast, ktorému sa tu evidentne darí... Napriek tomu, jaskyniar Ivan Demovič sa tu s kamarátmi pokúsil (orientačne) o letmú sondu (v tmavej lesnej pôde, v ktorej sú "utopené" veľké bloky vápenca). Preniknúť tu niekamsi do hĺbky alebo vôbec kam? však nebude jednoduchá vec... Skôr naopak: v centrálnych pozíciách dien týchto závrtov sú príznaky (vykopané jamy, zvyšky valov po výkopokov), po tom že aj predchádzajúci prieskumníci sa tu v priebehu rokov rozhodli investovať istý sondážny pokus... Zrejme ale pomerne rýchlo ich to prešlo. Akonáhle sa nebolo vôbec o nič "pevného" zachytiť... Jediná šanca tu je, že náhodne situovaná sonda by "dorazila" hĺbkovo pomerne rýchlo (alebo úplnou náhodou) k nejakým obrovským blokom, pomedzi ktoré by mohli jestvovať, v závale, pre človeka priechodné štrbiny... a preliezať nimi vari hlbšie a ďalej. Určite ale, nádejať sa a dúfať, je aj v jaskyniarstve, cennejším a užitočnejším, ako vopred zúfať a o nič sa nepokúsiť! :-) Foto: B. Šmída.

 

 

 

vzťah povrchových foriem a Čachtickej jaskyne 

II. zoskupenie či línia závrtov pri Čachtickej jaskyni. Ako je z obrázku zreteľne vidno, labyrint Čachtickej jaskyne (zobrazenej v pôdoryse) príliš či skôr vôbec nekopíruje "líniu" priľahlých závrtov. Ale smeruje popod plochú zníženinu, akúsi úvalinu. Podobne aj tento obrázok odporuje doteraz pomerne "zaužívaným" (a zjednodušeným!) predstavám, že napr. línie závrtov na povrchu napovedajú v podzemí smerovaniu hlavného priebehu nejakej väčšej jaskyne, najlepšie priamo pod nimi... Je však potrebné doplniť, že v tomto konkrétnom prípade, zdanlivý priestorový "nesúvis či aj súvis" Čachtickej jaskyne s blízkymi závrtmi vyplýva ešte z dvoch skutočností: 1. Jaskyňa bola (historicky) objavovaná od umelo prekopaného vstupu v závrte č. 3 (na schémke), od dnešného vchodu najmä v smere - na JZ. Týmto smerom najviac zamerané jaskyniarske úsilie v jej podzemí, bolo motivované i líniou (hoci subjektívnou) Čachtická jaskyňa - sonda v Štepnici - Hladový prameň v doline Jablonky. Teda vôbec nemožno vylúčiť (skôr naopak), že množstvo doposiaľ neznámych jaskynných priestorov, kavern, dutín, siení a chodieb, je pod planinou vyvinutých aj mimo pôdorysu dnes už známej jaskyne. 2. Bohatú sieť podobných jaskynných dutín aké sú známe z Čachtickej j. je možné očakávať aj priamo pod ďalšími závrtmi v jej bezprostrednom okolí. Pri intenzívnom jaskyniarskom prieskume tohto čiastkového územia planiny, možno o 100 či 200 rokov bude mať táto mapa úplne inú podobu :-) a príde sa možno na úplne iné (aj genetické) súvislosti, medzi závrtmi, materskou úvalinou, v ktorej sú zahĺbené, a Čachtickou jaskyňou. (Rezult: Momentálny stav je teda poplatný skôr aktuálnemu poznaniu, ako realite podpovrchového skrasovatenia.)

Na mapke (obrázku) je zaujímavé povšimnúť si výrazne vysunutý priebeh, lineárnej chodby za Brčkovou sieňou (tzv. Emilova chodba a Dračie zuby). Tá zo samotného traktu Čachtickej jaskyne smeruje na SZ... pričom však klesá (ide o odvodňovaciu chodbu), dalo by sa povedať - že rovno do Stredu Čachtickej planiny!!! :-) Predstavuje tak poriadnu záhadu... nielen genetickú, ale aj jaskyniarsku.

 

  

 

Kettnerova schéma závrtov

"Vznik závrtů (dolin) na povrchu vápencové planiny. Závrty se tvoří v místech značnějšího rozpukání vápenců. Podle puklin a vrstevních ploch tvoří se pod povrchem zemským jeskynní prostory (hustě šrafováno). Na povrchu vápencové planiny vzniká větráním vápence hlína, jež částečně vyplňuje i závrty. Levé tři závrty jsou uzavřené, při pravém okraji blokdiagramu je prořiznut závrt řícený; pravý závrt vpředu značí počátek vzniku říceného závrtu." (Kettner 1954)

 

Akademik Radim Kettner vo svojej skvelej učebnici Všeobecná geologie III. (1954) (na str. 214) použil ku grafickému znázorneniu vzniku závrtov tento blokdiagram. V základnom princípe je jeho nadčasová schéma platná doteraz! (Rovnako v prípade závrtov v Čachtickom krase.) To sa pritom v danom čase nevedelo zas až tak veľa o genéze závrtov ani v Moravskom krase (po výkopoch prof. Absolona a spol.), a o západokarpatských závrtoch prakticky vôbec nič.

V príslušnom texte tejto knihy používa pre závrty Kettner viacero ďalších (ľúbozvučných) pomenovaní: doliny, jímky, dolíky, nálevky, prohlubiny, jícnové jámy, výhlubky, lieviky... :-)

V slovenskej odbornej literatúre o krase sa neskôr začal používať aj termín: krasové jamy. Praktickí jaskyniari však naďalej, v teréne, pri komunikácii či popise pre ne používajú s obľubou najmä termín: závrty.

 

 

 

ukážka zo zápisníka, z mapovania čachtických závrtov

 

Ukážka zo zápisníka, z mapovania závrtov na Čachtickej planine (Šmída 2001). Približne v roku 2003 sme sa dostali k prvému spoľahlivejšiemu GPS prístroju (eTrex Summit Sport of fy. Garmin a zhruba aj odvtedy podrobnejšie mapované závrty pozične podnes vypresňujeme, už však aj oveľa presnejšími a modernejšími prístrojmi.

 

 

Z podrobného mapovania závrtových línií a zoskupení na Čachtickej planine potom vytvárame "účelové" mapy (tuškokresby), ako na obr. nižšie. Ktoré nám napovedia čosi o možných súvislostiach skrasovatenia, alebo o genéze územia. Nová jaskyňa sa však nimi nedá ešte objaviť :-) na to treba vziať do ruky krompáč, lopatku, pustiť sa do niektorého zo závrtov a vykopať z neho (vyniesť zároveň), neraz tony materiálu (bloky, suť, hlinu...).

Na Čachtickej planine už bolo doposiaľ otváraných relatívne značné množstvo z celkového počtu závrtov - teda aspoň tie najväčšie, najstrmšie či inak na prvý pohľad inšpiratívne. Avšak napriek tomu, zatiaľ k jedinému jedinkému prieniku do naozaj rozsiahleho systému sa podarilo nimi preniknúť len v prípade závrtu s Čachtickou jaskyňou (v roku 1956). Nádeje však zostávajú ale rovnaké, ako aj predtým.

 

Kouřilove závrty

 

Tzv. "Kouřilove" závrty. (Kouřilovým závrtom nazývame sensu stricto len jeden z nich, na tomto obrázku č. 5 - najväčší v zoskupení - avšak navykli sme si už v jaskyniarskej komunikácii, keď sa rozpráva o týchto závrtoch, alebo ich polohe, nazývať aj celú ich skupinku ako "Kouřilove závrty".)

drobný dodatok z dneskajška 28.03.2019, od osoby naozaj povolanej, Jurka Kouřila: "Názov "Kouřilov závrt" nie je ok. Závrt sa volá "Mravcov" a robil tam môj brat, Jaro Kouřil (prezývka Mravec), nie ja. Držím palce :-)"

 

Takto napr. vyzerá do čistokresby vynesené podrobnejšie mapovanie závrtov Čachtickej planiny, spracované v pôdorysnej mierke 1:1000, ktoré sme urobili v roku 2000. (Autor mapovania i kresby: B. Šmída.)

 

Pozrime sa na závrty (či depresie) v tejto mapke vyčíslené ako č. 7, 8, 9 a 10. Ide o menšie, veľmi ploché priehlbiny - pri ktorých je problémom definovať (aspoň zhruba) ich "vyhraničenie", kde ako tak (prevažne veľmi plynulo) prechádzajú do okolitého reliéfu (plošiny). Tým pádom je zložitým potom aj exaktné nameranie ich obvodového priemeru (a samozrejme aj hĺbky)... Jeden prieskumník ich "zadefinuje" ako o niečo širšie, takmer sa prelínajúce, iný ich "vidí" zas (aj omnoho) priemerovo menšie, a "dokáže" vymedziť dokonca medzi nimi aj aké-také prepážky... :-) V tomto prípade medzi ako-tak definovateľnými "závrtovými" priehlbňami (č. 7, 8, 9 a 10) sú ešte aj dve mimikrické priehlbne (vykreslené prerušovanou čiarkou a bez očíslovania), ktoré tam jeden prieskumník (v tomto prípade autor týchto riadkov) "vidí" :-) no iný ich "uvidieť" vôbec nemusí. (Prípadne tretí by tam pri veľkej fantázii mohol "uvidieť" ešte aj oveľa viac depresií, priehlbní...) Napokon, aké-také mimikrické priehlbne tohto typu - môžu byť v skutočnosti len genetickou prítokovou, avšak mimoriadne plochou ryhou, či zberovým zrážkovým lalokom v pôde, pre niektorý z "materských" závrtov č. 7, 8, 9 a 10. Záleží vždy: na uhle pohľadu. Doslova a do písmena: pri pohľade z periférie tohto mini-pozoskupenia jamiek, ich budete vidieť - či sa vám budú zdať? - úplne inak, než keď stojíte ideálne v ich prostriedku... V prvom prípade ich môže byť toľko, a v druhom zas inak tvarované a inakoľko... :-)

Nejde síce o typickú a príliš často sa vyskytujúcu situáciu - avšak môže sa pri závrtológii "prihodiť". Záleží potom len a len: na interpretácii mapéra (prieskumníka), ako sa rozhodne, a ako situáciu vykreslí.

Tento moment však napovedá, že veľmi plytké depresie (s hĺbkou povedzme pod 0,5 m, napr. len 20 - 30 cm) sa aj skúsenému bádateľovi (otrlému závrtológovi) nielenže ťažko exaktne vymeriavajú (vykresľujú) - ale v menej typickom teréne (ako napr. na šikmo uloženej plošine mimo jasnej úvaliny, úplne mimo línií závrtov) si podobnú jamku, vôbec nemusí povšimnúť...!

Z toho potom ale vyplýva, že "skúsené oko" :-) si všimne povedzme nový závrt (ktorý si na akcii predtým "nevšimol"), ktorý na mapke nemá - avšak ten sa "narodiť" v priebehu pár mesiacov, v inom vegetačnom období, alebo ani v priebehu pár rokov rozptylu, skôr nenarodil ako áno. :-) Pri prílišne pedantnom či zodpovednom prístupe k veci (??) potom aj oko "skúseného oka" si začne všímať v teréne aj "priehlbiny", ktoré však v skutočnosti priehlbinami nie sú: môže ísť povedzme o jamu po vývrate stromu, alebo len optický klam, v monotónnom lese, kde sa príliš sústredené oko zameriava na zrazu do oka padnúci odlišný detailík...

Neviďte teda závrty za úplne každou "jamkou" na vápenci !  :-)  avšak bedlivo sa vždy pri podozrení že tu niečo nehrá, radšej na tom samom bode či mieste viac razy a z rôznych nadhľadov presvedčte. (Možno, niekedy i v horizonte niekoľkých rokov (!) alebo s odstupom získaných skúseností.)

 

Umelá (antropogénna) jama, hoci aj miniatúrna a plytučká, či hoci prírodná (ale predsa len napr. po zvierati) sa pri väčšom množstve terénnych skúseností (povedzme pobehaných stovkách morfologicky pestrých závrtov) - dá so značnou istotou odlíšiť, od závrtu. Zvyčajne nájdeme pri (aspoň niektorom) jej okraji čosi málo vykopané, valík hliny alebo iného materiálu - hoci to môže byť časom už aj trošku rozvlečené alebo primaskované (lístím). Alebo sa potom treba podívať po cudzorodom materiáli (napr. struska, vápno).

 

 

závrt nezávrt 

No, ťažko povedať, či jama na obrázku (v popredí fotografie) je závrt, alebo aj ne-závrt... :-) V tomto prípade sa aj "Majster tesár, môže utnúť..." Priame susedstvo akejsi antropogénnej ryhy v tesnom susedstve depresie (či skôr predsa len jamy?), na obr. o niečo viac vzadu oproti objektívu pozorovateľa, ešte nemusí až tak úplne miasť... práve v Čachtickom krase je aj niekoľko podobných prípadov, kedy aj tak ide o stopercentný závrt. V tomto prípade je však jama umiestnená skoro úplne pri dne, hlbšej, hoci suchej doliny... a nedá sa už hovoriť príliš o úvaline. Nuž čo, jama/nejama - jej lokalizácia sa musí čím presnejšie gps zamerať. :-) Pán Jaskyniar na fotografii je skôr názoru, že IDE predsa len o závrt, či jemu geneticky aspoň príbuznú depresiu. Ten, čo ho pri meraní jamy nafotil, si zas myslí, že skôr NEJDE o prirodzenú krasovú depresiu. (Argumenty: príliš intenzívne svahové procesy, pri ktorých by jama veľmi rýchlo zanikla. I pri potenciálne prirodzenom rýchlom po-otvorení, čiže prepade.) Tisícpercentne však ani jeden z nás (zatiaľ) potvrdiť, či naopak vyvrátiť, názor svojho oponenta, nedokáže. :-) Foto: B. Šmída.

 

 

špecialita

Tak a táto jama na obrázku, to už je úplná špecialita! :-) Je vytvorená na mierne uklonenom povrchu, dalo by sa povedať že svojím spôsobom už - svahu. Podobné lokality sa (logikou), dokonca ani pri poriadnych znalostiach o krase, vedome príliš "nájsť" nedajú... Skôr na niečo podobné natrafíte doslova: náhodou. Že sa napríklad niekde zatúlate, alebo sa vyberiete krasom bez konkrétneho vyhľadávačského zámeru... Alebo vám musí lokalitu niekto iný (kto sa k nej už takto "dostal") ukázať. :-) Doslova: priviesť vás ku nej. Sám pritom môže ešte mať starosť, opätovne lokalitu nájsť... Preto, precízne gps súradnice sú na mieste! V tomto prípade, autor nálezu (na snímke), síce nie je až na 110 % presvedčený, že ide o prirodzenú krasovú depresiu :-) ale zase naopak, autor fotografie, si myslí na tých 70 : 30 %, že by nemusela mať ne-prirodzený pôvod... Riešenie je najskôr len jediné: orientačne tu zakopnúť. Na Čachtickej planine nejde o úplne štandardný jav, skôr výnimočný, ale vyskytne sa. Podobné javy v podobnom reliéfe vidia zvyčajne len rokmi krasom vycvičené oči. (Priateľ Gabi Lešinský v Slovenskom krase nimi disponuje.) Foto: B. Šmída. 

 

 

 

V ďalšom si predstavíme najznámejšie závrty Čachtického krasu.

Známejšími (než tie zostávajúce) sa stali buď tým, že sú relatívne väčšie, inšpirovali niektorú z generácií jaskyniarov k výkopom, alebo na nich došlo aj k prieniku do jaskynných priestorov. Prípadne aj nedošlo :-) a známymi sú pri veselom spomínaní a rozvažovaní jaskyniarov, koľko investovali času (márneho) do ich výkopov, alebo... či by mohli predsa-len pokračovať, do nejakej jaskyne, a či ich po čase opáčiť znovu? :-)

 

závrt s Čachtickou jaskyňou

Asi najznámejším závrtom Čachtickej planiny vôbec, je ten s dnešným vchodom do Čachtickej jaskyne. Ide o stredne veľký závrt, pôvodne zrejme strmo lievikovitý. (Dnes je už samozrejme jeho dno "častým" výskytom jaskyniarov i náhodilých zablúdilcov-turistov, mierne pozmenené.) Čachtická jaskyňa ním bola objavená v roku 1956 a dodnes je stále jediným väčším systémom, objaveným cez štandardný závrt nielen v rámci Čachtickej planiny, ale aj v Malých Karpatoch.

Na fotografii z roku 1991 sú mladí, vtedy ešte len začínajúci, no nadšení členovia budúceho Speleoklubu UK, pre ktorých sa Čachtická jaskyňa stala na niekoľko krásnych rôčkov nielen výborným prieskumným pôsobiskom, ale aj kondičným či skúsenostným cvičiskom. Bádanie, pobyt a pohyb v nej nám dal naozaj veľa! Zľava: Z. Ágh, M. Griflík, P. Minárik, E. Kapucian a S. Gajdošík, nafotil ich: B. Šmída. (Pre zaujímavosť, aktuálny vek vtedy, konkrétnych prieskumníkov prináležiacich ku fotke: zľava 19, 18, 17, 19, 15! a autor fotky 21 rokov.)

V závrte nás vždy pri príchode ku jaskyni privítala takáto skvelá búda, ktorej veškerý komfort spočíval v pričniach zlátaných z bukovej guľatiny, predtým dokonca ani to nie. Dlážka búdy bola pôvodná, z hliny. Ale nič nám vtedy, mladým a nadšeným nechýbalo! Na akcie sme chodievali skoro ráno z Trnavy osobáčikom vlakom a domov sa prinavracali podobným spojom neraz ku polnoci. Najviac sme sa po odchode z akcie a príchode do Trnavy bavili tým, kto sa prvý doma osprchuje... a kto posledný! :-) (Ešte aj zo stanice sme domov chodili peškom.) K jaskyni nás istým spôsobom priviedol miestny dlhoročný jaskyniar Jožo Blaško (vtedy 27 či 28-ročný), ku ktorému (aj ku nám) sa nezriedka pripojil jeho približne rovesník, prívetivý a pokojný Jaro Drobný, prípadne sem-tam niekto ešte aj zo staršej generácie (napr. Ľubo Vince). Lanový rebrík s polyamidovými priečkami, potrebný na zdolávanie druhej úvodnej šachty, sme ponechávali po akcii ukrytý popod plechmi a lístím za búdou. Nik nám ho nikdy neukradol, podobne veci na prezlečenie a ruksaky sme si v pohode nechávali odložené v búde. Každý vedel, že sme na akcii a že sme jaskyniari... Po ochranároch vtedy ešte nechyrovalo. Jaskyňa bola dokonca istý čas úplne otvorená, avšak nik sa o jej bezpečnosť neobával - bolo v nej hneď od úvodu niekoľko prekážok, ktoré nezainteresovaného museli odradiť (šachty, úžiny, prielezky, neznalosť terénu...). A pokiaľ sa našiel už ktosi, kto vstupnú šachtu predsa len zdolal - zvyčajne sme ho už onedlho postretli a pridal sa k nám, k jaskyniarstvu. Jaskyňa teda svojím spôsobom fungovala aj ako prirodzené, výberové "sito". Na druhej strane, motivovala veľmi sa zaujímajúcich - z ktorých sa potom stávali (aspoň na istý čas) regulérni jaskyniari.

V jaskyni sme vtedy svietili ešte karbidovými lampami a najväčšou (fyzickou) výzvou bolo: prenášať v nej v trasportnom vaku nejaké veci. Akcie sme tu robili jednodňové, vždy sme sa pozaoberali nejakou konkrétnou výzvou, prieskumom niektorého bodu alebo konkrétneho sektoru. Približne do polovice hlavného traktu jaskyne (Žabkin dóm) sme sa dokázali presunúť od vchodu (ako skupina), pri pokojnom, neunáhlenom tempe asi tak do 1/2 hodiny až 40 min., do tzv. "Bivaku" (v Dlhom dóme pri JZ "konci" jaskyne) to trvalo tak hodinu-plus 20 min. prípadne 2 hodiny. Smerom tam sme sa bohvieako "nepretekali", šlo o to, aby sme mali dosť síl a aby zostalo výdrže na prieskum. Smerom spiatky "VON z diery" potom sme ale neraz pridali :-) a tak (fyzicky) slabším, či tým ktorí neovládali nuansy (detaily jednotl. presunových miest), nezostalo než sa zaťať, príliš nekecať a udržať si, pokiaľ možno tempo s najskúsenejšími. :-) Potom aj výstup z jaskyne trval kratšie, tak do hodiny aj čosi z "Bivaku" v Dlhom dóme. V ňom boli ešte po našich predchodcoch dovezené akési väčšie tabule hrubého polystyrénu, takže na ne sme si po príchode ta usadili a tu sa zvyčajne poriadne pred prieskumom najedli. V Žabkinom dóme po ceste zas bolo akési prírodné kvapkadlo a to vždy zabezpečovalo plné napojenie veľkej kompótovej sklenej fľaše, takže piť bolo vždy aspoň čosi. :-)

 

 

svetluska

Povedľa závrtu so vstupom do Čachtickej jaskyne je ešte niekoľko závrtov, učupených v akejsi úvaline. Väčších závrtov (ako ten viac vzadu; na mapke bezprostredného okolia ČJ vyššie označený č. 6) sa jaskyniari (sondážne) trošku aj stránia... hoci by tu malo prirodzene platiť pravidlo, že: Čím väčšia jama, tým väčšie priechody do jaskyne pod ňou. :-) Či? (???) Na druhej strane, skôr či neskôr sa v nich sonda dostane do štádia, že je potrebné otvárať sondu v dosť veľkom profile (komu by sa to chcelo, však...), nutnosť stuženia, alebo aj iný, dosť často neprekonateľný problém. Práca na takejto lokalite potom veľmi rýchlo zadrhne (paralelne s prvotným nadšením), alebo sa aj definitívne (či dokonca naveky) zastaví. Otvárať navyše, už niekým pred vami čiastočne "rozšpáraný" väčší závrt, sa skoro absolútne nikomu nechce... je tu navyše prípadne dosť objektívnych informácií, ktoré postup zbrzdili, alebo až znemožnili. (Technológia jaskyniarskych otvárok naproti tomu nekráča rýchlosťou kozmonautiky. Stále je treba využívať, popri vŕtačke a "patrónoch", krompáč, lopatku, a vedrá. Použité náradie či "technológie" sa priveľmi nemenia už desaťročia. Naopak: čo je rokmi overené, to je stále dobré.) Preto sa jaskyniari (najmä ak je ich stálou partiou povedzme len traja-či štyria kamaráti) púšťajú oveľa radšej do max. tak stredne veľkých, alebo o niečo menších závrtov. (Tu by však mal samozrejme platiť istý antagonizmus vyššie uvedeného pravidla: Čím menšia jama, tým menšie priechody do jaskyne pod ňou... (??) To môže, i neraz býva, pravdou; ale nie samozrejme vždy. Rovnako ako velikánsky, tak aj pomenší závrt, či len nepatrná prepadlinka - môžu napokon vyústiť do aj veľkej, rozsiahlej jaskyne kdesi pod nimi. (Uvedieme ale, že tiež nemusia viesť - vôbec nikam.) No pri menšom závrte, odpadajú isté logistické ťažkosti: možno ak sa rýchlo do hĺbky narazí na skalný masív, alebo dokonca komín (meander, skalnú rozsadlinu), bude sa dať sondu "stablizovať"... Tiež vyťahovaného materiálu (suť, hlina) by nemuselo byť z menšieho závrtu na desiatky ton. Vabank je (čo sa týka prírodných možností krasu) asi tak rovnaký :-) možno až 1:1, avšak pri o niečo menšom závrte je to napokon v súlade s človečenskou racionalitou efektívneho konania: dosiahnuť prínos alebo zisk pri čo najmenšom vynaložení nákladov. (Pomiňme teraz vyššie pohnútky, v iných myšlienkových leveloch a iné dôvody, prečo jaskyniarčime, napr. pohyb na čerstvom vzduchu, šport, spoločenskú stránku, vedeckú zvedavosť a iné.) Teda aj autonómna pod-skupinka miestnych čachtických jaskyniarov, si v poslednej dobe vybrala k otvárke menší závrt (dalo by sa povedať že až neveľký), ktorý je na fotografii v popredí. (Na mapke s ČJ a jej okolím vyššie označený pod č. 7.) Z tohto sme rokmi vždy (v letnej fáze) cítili chladivejšie závany, či prúdenie vzduchu (smerom von). No a že je len asi 60 či 70 m vzdialený od závrtu so vstupom do Čachtickej jaskyne? Ono to vôbec nevadí... Môže sa nejakými neznámymi priestormi napojiť (raz) na jej trakt, no ťažko povedať, kde presnejšie... Tieto priestory by mohli mať (i na tak rel. krátku vzdialenosť, v podzemí) bez problémov rozsah i niekoľko sto m! Môžu tu byť, aj veľké sály, chodby, šachty... rovnako ako v ČJ. Alebo sa, tu možno novoobjavená jaskyňa na ČJ vôbec ani napájať nebude... No povedzte sami, nie je radosťou a potešením, klásť si podobné otázky pri prieskume, sondáži podobnej lokality? :-) Zaoberať sa v mysli myšlienkami, fantáziami, ako budú nové priestory vyzerať, kam a ako budú viesť? Kedy by už-už mohlo dôjsť k zásadnému prieniku? A ako sme z chýrov začuli, dotyčným jaskyniarom sa na lokalite darí, úspešne prenikať ďalej, krôčik za krôčikom... Jaskyňu tu pomaličky ale isto objavovanú nazývajú zatiaľ ako: Svetluška.

 

  

 

závrt so Štepnicou

Závrt na Štepnici bol svojho času, popri Čachtickej jaskyni, druhým najintenzívnejším pracoviskom staršej generácie čachtickej jaskyniarskej skupiny (bratia Zámečníkovci, nezabudnuteľný Mišo Dvorský, Paľo Pospíšil či mnohí ďalší). K otvoreniu sondy motivovalo - najmä smerovanie "hlavného ťahu" Čachtickej jaskyne "sem", i geofyzika (J. Ščuka), ktorou vraj bolo zistené medzi oboma lokalitami intenzívne skrasovatenie.

Ako začínajúci jaskyniar som sa v 87om či 88om? roku zúčastnil krátkeho letného zrazu miestnych jaskyniarov dolu v doline s táborom pri Hladovom prameni a jeden z pointov zrazu bola aj - sonda Štepnica. V nej v roku 1984 konečne, po niekoľkých rokoch sondáže až do hĺbky vertikálnych-40 m (!), došlo k voľnému prieniku. (Ako prví sa dostali do akejsi vysokej, tiahlej, no nie priveľmi inak rozmernej a blatisto-závalovej siene, J. Kouřil a M. Dvorský.) Na konkrétnej akcii fičal ako divý oceľový vrátok, ktorým sa spúšťali dolu, do poriadnej hĺbky, segmenty betónových skruží, ktorým spevňovali jaskyniari výkop na dne siene. Pokračovali tu v sondáži v podstate príkro dolu, ako púšťal zával, spevnený hlinou. Na akcii bolo poriadne veselo aj hlučno :-) chlapov robota bavila, odreagovali sa pri nej od povinností doma i v práci, na dobu socializmu si v tých momentoch asi nik ani len nespomenul. :-) Akcie sa účastnilo prinajmenej 15 - 20 ľudí (!) no možno s rodinými príslušníkmi a všakovákymi prišelcami-zvedavcami i 30? riadne sa makalo a v závrte bol nesmierny, no zaujímavý ruch. Úplne všetko bolo pre mňa vtedy nové a zaujímavé!

Zával na dne finálnej siene však ďalej priveľmi nepúšťal a úsilie v Štepnici začalo napokon ochabovať. Potom prišla v 90tom Nežná revolúcia, kto bol schopný, pustil sa do zarábania peňazí, iní zas do cestovania, štúdia atď. V čase, keď sme začali chodievať do Čachtickej jaskyne, už Štepnica začala pomaličky pustnúť, búda i vrátok podľahli skaze, závrt začal zarastať kríkmi a húštím. Pomaly ho už nebolo ani z neďalekej lesnej cesty vidno... Jediným mementom tu pôvodne obrovského vynaloženého úsilia a nenaplnených nádejí tu zostala vyčnievajúca oceľová rúra, ktorú už ani nik neuzatváral, pretože tak dlhý rebrík si sotva ktosi vyrobí, a do hlbokej vertikálnej sondy sa dalo dostať už len po lanách. V uplnom závere roku 1991 sme navštívili Štepnicu vo dvojici B. Šmída a E. Kapucian a spustili sa až na jej dno. Hnala nás zvedavosť, či predsa len nie je kdesi pri dne, logická možnosť pokračovania sondy. Pár metrov nad čachtickými jaskyniarmi vyťaženým dnom sondy sme si (po akoby šikmej diskontinuite, či vrstvových plochách) všimli kameňmi pozapadané štrbiny doboku, no v horizontálnom smere. A akoby prievan... či aspoň prúdenie vzduchu. Trošku sme na tom popracovali, suť a kamenie možno tak hodinu z miesta vyhadzovali či posúvali von. Potom sa otvoril drobný priechod, ktorým sme (sami ľahkosťou postupu poriadne prekvapení!) prešli ďalej... A ďalej nasledovala, síce zarútená, no aspoň pri plafóne kompaktná, relatívne strmá a do miernych zálomov vinúca sa širšia chodba, či šikmina... Ňou sme sa dostali do hĺbky -81 m, avšak nižšie sa už pokračovať nedalo: chodba zmenila priebeh na strmý, skoro vertikálny stupeň, aspoň niekoľko m hlboký, v ktorom sa síce dalo ešte pár metrov popoliezť k definitívnemu "dnu"... avšak nesmelo sa pritom pohnúť už ani jediným zaklineným blokom! Čo nás prekvapilo, bola relatívna čistosť závalu, rozkorodované vápencové skaly tu boli stmelené naozaj už len minimom hliny...

Sondu sme potom tuším navštívili už len jediný raz, vo väčšej skupinke, novoobjavené priestory zmapovali, zakreslili a vyhodnotili... - ako ďalej len mimoriadne ťažko prekonateľné.

Pri stretnutiach so staršími členmi z miestnej čachtickej skupiny, osobnými pamätníkmi Slávnych Čias Štepnice, títo poniektorí ani za ten svet nemohli uveriť tomu, že sme na dne Štepnice prenikli (a to skoro bez námahy) ďalej... :-)

Štepnica ešte neskôr začala žiť "svojím životom", zával, v ktorom bola vyhĺbená úvodná 40-metrov hlboká sonda, začal pracovať a postupne sa tu začali vyosovať a uvoľňovať najspodnejšie betónové segmenty, kladené do stĺpca. Dnes je prakticky už nemožné, bez obrovského rizika, opäť na dno Štepnice zostúpiť (L. Kubičina pers. com. 2018). Najvrchnejšie segmenty Štepnice boli ako rekvizita prevezené (zatiaľ na dvor) do múzea v Liptovskom Mikuláši a momentálny stav, zrejme poriadne dlhého spánku, či aj definitívneho odpočinku? :-) Štepnice je, ako na vyššie uverejnenom obrázku.

 

 

 

nad lomom 1

Závrt s Jaskyňou nad kameňolomom je v rámci Čachtickej planiny vôbec najnižšie situovaný, a tiež osamotený, dosť excentricky vysunutý, skoro pri (pôvodnej) ostrej hrane planiny, vari len niekoľko desiatok m prevýšený ponad eróznu bázu vážskej nivy. Ide o relatívne väčší, aj pôvodne pomerne asi strmý závrt, s množstvom čudesných prívodných rýh (akoby vencom chápadiel), zahĺbených do určite v tomto úseku aspoň niekoľko m mocnej pokrývky sprašoidnej hliny. Foto: B. Šmída.

nad lomom 2  

Na dne tohto závrtu je sonda, ktorá síce priviedla pôvodných prieskumníkov k objavu novej, geneticky pozoruhodnej jaskyne - avšak tá ďalej pravdepodobne nevedie nikam. (?) (Alebo, je v nej len veľmi problematickým, uvažovať nad reálne dosiahnuteľným pokračovaním.)

nad lomom 3

Aj jaskyňu v závrte nad kameňolomom sme v silných a tak čuých "čachtických" časoch samozrejme navštívili, explorovali - i zmapovali. (V roku 1996, v trojici: B. Šmída, M. Uherčík a M. Náhlik, jaskyniari z Leopoldova). Je 40 m hlboká. Pri jej dne, v akejsi nie priveľmi priestornej a bahnom ufúľanej záverovej priepastke, sa dosť ťažko dýcha... Niektorí, čo až tu (možno aj) boli? to prisudzujú vyššej koncentrácii CO2... No môže ísť v skutočnosti aj o len "zlé pocity", keďže do záverovej priepastky sa v jednom mieste treba prepchať cez priveľmi nízke kritické miesto, akýsi skalný prah, dolu to vôbec nevyzerá útulne... :-) a osamotený človek na dne chce čím mocou čo najrýchlejšie z dna radšej vypadnúť. (Ovplyvnený práve rečami o CO2, i nehostinnosťou priestorov, v ktorých tuším naozaj vôbec nič nie je zaujímavého!)

Ak bude ešte niekedy priveľmi voľného času :-) vykreslíme peknú a podrobnú mapku tejto jaskyne.

 

 

 

megero a trúba

Tzv. Megero je jedným z najväčších "závrtov" Čachtickej planiny a leží povedľa tzv. "Dolnej magistrály" (traverzná lesná cesta; ešte je aj vyššie situovaná tzv. "Horná magistrála".) Nejde o úplne dokonalý "závrt"... skôr akúsi závrtu nápodobnú úvalinovitú priehlbeň, zo spodnej strany pootvorenú. Veľkosť depresie je však značná - z toho príhodný názov. (Už nevieme presne, kto ho ako prvý stvoril a použil, ani kedy.) Foto: B. Šmída.

Na dne Megera je niekoľko drobných parazitických depresií a v jednej z nich sme sa pokúšali pomerne intenzívne sondovať. Niekoľko metrov zahĺbená sonda tu už-už pomaly viedla do novej jaskyne... avšak nezmohli sme my zával, nad ňou, ale ten zmohol (či premohol) nás! :-) Sonda však bola pomerne populárna: zatiaľ čo časť jaskyniarov v tých časoch sme v nej intenzívne sondovali, počas rovnakej akcie iní, ďaleko spoločenskejší "jaskyniari" na neďalekom "salaši" (samote) poriadne "trúbili"... :-) Od pojmu: vy-trúbiť, čiže v leopoldovskom, dosť pritvrdenom žargóne - poriadne si uhnúť z fľašky... Uchu tak príjemne lahodiaci a pritom veselý novotvar sa nám veľmi pozdával, navyše zahŕňal v skrytu zmysle rôzne konzumačné deje... a potom po nich poriadne následky! :-) Tak sa akosi, celkom prirodzene zaužíval... ono, treba brať do úvahy, že k jaskyniarstvu patrí aj množstvo postranných či podporných aktivít. Čiže ak sme skupinka, ktorá otvárala sondu Trúba, vyhodnocovali pri jej namáhavom kopaní, zvesela, či už partia na samote za ten čas všetko čo mali k dispozícii "vytrúbila" :-) oni zase, zvyčajne až na druhý deň po pretekoch v "trúbení", s bledými sa tvárami, prípadne závojom alkoholickej pary, zreteľnej v sviežom lese i na vzdialenosť pár m, nás prišli na Trúbu v nedeľu priateľsky "skontrolovať" (či už nedošlo k zásadnému momentu, čiže prieniku), v preklade - vyvetrať si v peknej prírode hlavu.

O sonde Trúba si môžete prečítať viacej tu (klikni)

 

 

 

jesenského duby

Pekne vyvinutý, kvázi ponorný závrt Jesenského duby je vytvorený zhruba uprostred tiahlej línie závrtov medzi priepasťou v Agáčinách a tzv. Sutinkou (pozri obr. a text nižšie). Je tu vyvinutá dokonca akási záverová, pevná skalná stena a po našich predchodcoch sa tu dajú nájsť ešte zvyšky po oceľovom lane, alebo kusy skorodovaných vedier. A občas tu hniezdi a vyletí zo sondy vyľakaná sova, ktorá ako poriadne veľký vták samozrejme každého na smrť vystraší. :-) Foto: B. Šmída.

O závrte sa vedú polemiky, či bol vykopaný ešte hlbšie, než sa dá doň, niekoľko m hlbokou studňou zostúpiť - alebo aj nebol. Jedni (plus povesti!) tvrdia, že bol presondovaný do oveľa väčšej hĺbky - avšak iní si to vôbec nemyslia. (Rovnako aj autor.) Jaskyne či priepasti, po predchodcoch, po ktorých zvyčajne neostala skoro žiadna písomná zmienka, nieto ešte (aspoň schematická) mapa, "sú" takmer vždy a zásadne, väčšie, dlhšie, hlbšie a do budúcna perspektívnejšie :-) ... ako by vyplývalo z objektívnej reality. Čím je dlhší následne faktor času, prípadne pokročilejší vek, nejakého 100-%tného pamätníka tých dôb... koeficient rozsiahlosti jaskyne geometricky vzrastá! :-) Takáto super-jaskynisko, napokon nemá ani Konca kraja, ako sa vraví... avšak pozoruhodne, nik už nevie, kde by mala končiť - čiže vystúpiť povedzme znovu aj na povrch. Možno tak za dvomi či tromi ešte chotármi a najlepšie ak je v blízkosti aj dáky hrad. (Chodby prirodzene jaskynné a povedzme umelé, no zásadne nikdy nekončiace katakomby, nik pritom priveľmi nerozlišuje.) Zvyčajne je do toho navyše zakomponovaná voda (s plávajúcimi kačkami... kto by však v skutočnosti kde vzal na horách práve kačicu, ktorú by akurátne mohol vhodiť do diery, aby kdesi - potme - doplávala).

 

 

 

omvj

Poniže Jesenského dubov sa v línii závrtov nachádza ďalší, s jaskyňou OMVJ. Preklad: Odkiaľ Majko vyhnal jaskyniarov. Teda vraj? :-) Nadšení čachtickí jaskyniari tu vlani prenikli do zaujímavej, prevažne zatiaľ vertikálnej jaskyne, hlbokej do 50 m, v ktorej sú prievany a skalky prepadávajú pomedzi dnové sute v štrbinách nižšie... Nebudeme ale v žiadnom prípade brať tému, naozaj vzácneho a zaslúženého objavu, domácim... Pozrite, aký je na lokalite úhľadný poriadoček! Akoby sa z dna závrtu, v sonde, ani nevytiahli, kubíky skál a zeminy... Svedčí to o láske a úcte k prírode, o tom že dotyční jaskyniari sú dobrí ľudia.

 

 

 

vinceho závrt

Na fotografii je ďalší, čachtickými jaskyniarmi otváraný závrt v línii od Agáčin severnejšie, či na dohľad od OMVJ. Angažoval sa tu podľa našich informácií, v sondážach najmä Ľ. Vince, preto, aj keď nepoznáme (od autora), ako svoju lokalitu presne nazýva, pracovne ju voláme: "Vinceho závrt". (Domáci ju nazývajú tiež: Jesenského duby III.) V sondážach tu, sa zdá, je akási medzi-prestávka... bezprostredné okolie jamy, či aj "info" v jej vnútri napovedajú, že najčulejší pracovný ruch, akoby tu už ustal... Môže ísť, v konečnom dôsledku, aj o veľmi sľubnú, nádejnú lokalitu, s perspektívou pokračovania... avšak ak raz už lokalita začne strádať... z vlastných skúseností vieme, že znovu sa tu len tak ľahko intenzívne pôsobenie neoživí. Skôr navždy ustane... A do podobnej lokality sa, už za "histórie" súčasníkov, sotva-kto kedy pustí. Možno tak za pár desaťročí, kým pominú správy a informácie (pritom ak objektívne, tak potom veľmi cenné!), v čom bola prekážka, kedy došlo k zlomu, prečo vlastne sa prestalo na lokalite robiť... Foto: B. Šmída.

 

 

 

sutinka

Takéto plechové "sudovie" spevňuje sondu v závrte Sutinka. Sonda-dnes už vlastne zopár metrov hlboká vykopaná jaskyňa patrí k najvyššie situovaným závrtom na Čachtickej planine. Jej závrt je zároveň situovaný trochu excentricky od ostatných závrtových línií či zoskupení. Pokračovať v sondáži do hĺbky sa tu stále dá... avšak svoju rolu tu zohral zrejme subjektívny faktor. Zrejme skoro každý jaskyniar má určité, vlastné predstavy. Kde objaviť jaskyňu, prípadne aj akú, alebo do akej lokality sa najradšej pustiť. Potom, môže v skutočnosti ísť aj o super-zaujímavú lokalitu - kde sa navyše dá (pomerne jednoducho) ďalej pôsobiť, pokračovať, sondovať - ale medzi tými, ktorí k lokalite nemajú svoj "citový" či aspoň myšlienkový vzťah - teda nezúčastňovali sa ešte prác na nej - partákov na opäť-rozrobenie podobnej lokality sotva nájdete... Sutinka bude zrejme podobný prípad: generácia, ktorá sa ju pokúšala otvárať, už sa venuje (prevažne) úplne iným záležitostiam, než jaskyniam... Nová generácia má zas rozpracované "svoje", nové lokality. (Navyše sa im na nich darí.) Naozaj, koľko teda, objektívnych, či aj subjektívnych faktorov, zohráva úlohu, v tom, v uvažovaní, prečo sa do niektorého závrtu (ale nielen závrtu) jaskyniari vehementne pustia - a iný, hoci prekrásny, na prvý pohľad lákavý, možno aj technologicky zvládnuteľný závrt - leží ľadom? :-) (Foto: B. Šmída)

 

 

 

  JKKMD

Najsevernejší z dobre vyvinutých závrtov Čachtickej planiny je tzv.: JKKMD. (Preklad: Jaskyňa kde kopal Martinov dedo.) Ide v podstate o suchú, morfologicky "ponorovú" poloslepú dolinku, zakončenú pomerne strmým lievikom, s pevnou záverovou stenou. Ani od najserióznejších súčasníkov sa už celkom korektne neprezvieme, kto presne tu kedy kopal a do akej asi hĺbky sa mohol pôvodne dostať... Na dne závrtu je dnes vyhĺbená, širšia plochá príkra sonda, vedúca pár metrov do hĺbky do šikma popod stienku... O sondáži svedčí istý val, či pomerne starý násyp na okraji lieviku, kde už sa dalo materiál lepšie vysýpať... Priveľa sa tu však ale inak nevyťažilo. (V porovnaní s desiatkami kubíkov vyťažených pri iných závrtoch ČP.) O zatiaľ posledné otváranie sa tu pokúsili Ľubo Vince a kol. Závrt leží v celkom pozoruhodnej pozícii: nie priďaleko, len pár desiatok m za spodnou záverovou obrubou jeho lieviku, začne spadať dolu z planiny pomerne strmý suchý V-žľab (akási svahová dolinka), obrúbený miestami skalnými stienkami... Foto: B. Šmída.

Prihlásenie