Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

Expedícia ISLAND 93, prvá časť

Vulkanologicko-speleologická expedícia ISLAND 1993

1. časť

Branislav Šmída

logo

Niekedy v druhom ročníku vysokoškolského štúdia Geológie na Prírodovedeckej fakulte UK som sa zoznámil s milou slečnou Líviou Ludhovou, vtedy mojou spolužiačkou (pôvodne metamorfnej petrológie) a aktuálne špičkovou jadrovou fyzičkou. Lívia ľúbila les a inklinovala k trampingu a osadám vôkol Borinky a Košarísk a zasvätila ma, podobne ako ja ju do jaskýň, postupne do krajiny, hornín kde by normálne žiadne jaskyne vznikať nemali - a predsa sú v nich vyvinuté. Akurát že nevznikajú rozpúšťaním. Spolu s ďalšími svojimi piatimi kamarátmi (Kely, geológ Ondro Lexa a ďalší) túžili navštíviť Island a dotknúť sa sopiek, o čo sa v roku 1991 aj pokúsili, ale zrejme pre nedostatok expedičných skúseností s potrebným nadhodnocovaním nákladov každej podobnej dobrodružnej cesty do neznáma ich to napokon zavialo len do Nórska.

No myšlienka prachom nezapadla a k zorganizovaniu prírodovednej expedície na Island sa podujal o dva rôčky nato známy bratislavský horolezec (himalájista), no aj skúsený a scestovalý človek a zároveň obľúbený pedagóg, docent doktor Rudolf Mock, toho času vedúci Katedry geológie a paleontológie na našej alma mater. Rudo samozrejme dobre vedel, že okrem zápalu pre všetko súvisiace s jaskyňami sme schopní aj náležite zabrať, či už pri spoluorganizovaní akcie, ako následne aj v teréne divokej prírody. (V tom čase sme práve rozbiehali vo Velebite výskum prvých hlbokých a nesmierne drsných, zaľadnených priepastí.) Samozrejme, o výlet na exotický (a najmä drahý) Island, kam sa pred nami zatúlalo naozaj možno len zopár Slovákov, ale zatiaľ od nás žiadni prírodovedci, sa začalo zaujímať desiatky ľudí, profi vedcov, študákov, ale i dobrodruhov. Rudovi som preto k akcii predložil náčrt zaujímavého výskumného pod-programu, zameraného na lávové a podľadovcové jaskyne, a s ním sme uňho dokonale uspeli! No veľmi dôležité bolo aj vydržať, lebo ako sa postupne vyvíjali udalosti, žiadni priveľkí sponzori sa do podujatia stále nehrnuli. Ako sa už blížilo k letu a prázdninám 1993, a teda k potrebnému odchodu (buď júl alebo august), záujemci postupne odpadávali. Do finále sme to napokon dotiahli, okrem niekoľkých zanietených geológov a vulkanológov, plus dvoch-troch naozajstných Rudových priateľov, z potenciálnych účastníkov výpravy a zároveň jaskyniarov traja: Braňo, Lívia a Erik Kapucian. V jedno popoludnie sme sa na pridunajskej chalupe kameramana Milana Matisa stretli na definitívnej porade a už-už to vyzeralo že z dôvodu nezohnatia potrebného balíku peňazí na drahú zaoceánsku plavbu z Nórska na Island, napokon ani neodrazíme. No sila presvedčenia, aby sme sa na cestu vydali, bola predsa len mocnejšia! Prakticky zo dňa na deň sme pobalili všetku výbavu a potraviny, Rudo zabezpečil cez svojho kamaráta, energického Ivana Balážiho dva povozy (terénny Nissan Patrol s prívesom a dodávkový Ford Transit), stihol som ešte zavolať Erikovi, že ideme, s tým, že možno možno bude potrebné priamo po ceste kadejako kľukato poriešiť ekonómiu a poriadne sa uskromniť, a napokon teda - smer rýchle nemecké diaľnice! :-)

prospekt

Takýto propagačný prospektík (dvojlistový) sme si vymysleli...

 

Ako odhodlane a s mnohými rizikami sme sa na Island vypravili, tak nás už pár hodín postihlo po ceste, našťastie len "drobné nešťastie"... V plnej rýchlosti, možno 120 km/hod sa nášmu Patrolu zrazu nečakane odtrhlo zadné koleso! Možno len vďaka tomu, že sme ťahali plne naprataný prívesný vozík, sme neskončili osádka piatich v krkolomnom kotrmelci... Skúsenému šoférovi aj autu sa voľakosi podarilo aj s vozíkom na niekoľkých desiatkach metrov jazdy bez kolesa, čo nás skackajúc ešte aj predbehlo, dobrzdiť... Bola to tesnotka!

Nasledovali povinné ceremónie s ústretovou, no prísnou políciou, auto sme si museli nechať odtiahnuť do najbližšieho menšieho mestečka a keďže práve nasledoval víkend, trvalo pomaly celý ďalší deň, kým sa chlapom podarilo zohnať prislúchajúce koleso a auto opäť spojazdniť.

 

No potom už všetko prebiehalo hladko a rýchlo, uvedomovali sme si, že pri incidente stála pri nás priam Všetka Šťastena. A zrazu sme sa ocitli v nórskom prístave Bergen a začali sa zháňať po lístkoch na zaoceánsku plavbu do islandského Seydisfjorduru. Obrovská loď akurátne mala odplávať... Takáto pravidelná linka chodila iba raz za týždeň a aj to len počas dvoch letných mesiacov (júl, august).

Na lodi sme si vyskúšali potom, čo je to "mierne nepokojný" Atlantik :-) kde aj ohromnou lodiskou mávali desaťmetrové vlny ako hračkou. Po ceste bola krátka zastávka na Faerských ostrovoch, kde sa jednému z účastníkov podarilo (bez pasu) vyjsť z lode na krátku, prekrásnu prechádzku ospalým pobrežným mestečkom - no potom ho (bez toho pasu) nechcela zopár minút vpustiť osádka lode zas spiatky na palubu. :-) No všetko sa napokon vysvetlilo a po dvoch dňoch námorníckeho kolísania, horee-doluú, dopravili sme sa konečne na Island!

 

loď spoločnosti Smyril line

Obrovská Norrona nás spoľahlivo previezla za 2 dni plavby z nórskeho Bergenu na Island. Sila oceánu je nezmerná. Loďou húpalo, to pritom nebola žiadna búrka, hore-dolu vo vlnách, ako detskou hračkou vo vani! foto: B. Šmída.

 

 faery

Ľúbezné Faerské ostrovy, mestečko Tórshavn. Foto: B. Šmída.

 

Seydisfjordur

A už sme na Islande! :-) Prístav Seydisfjordur na východnom cípe ostrova je kľúčovým refúgiom pre trajekty plaviace sa z Európy. Foto: B. Šmída.

 

vodopád Island

Začíname sa zoznamovať s nádhernou, farebnou, čistou a zachovanou prírodou Islandu. Jednou z jeho typických chararakteristík sú početné vodopády. Foto: B. Šmída.

 

sopka

Úplnou samozrejmosťou miestnej krajiny sú - sopky. Sú mnohé stále činné, alebo ešte len budú! Island je v istom zmysle veľmi "nepokojnou" nestabilnou zemou. Napriek tomu, jeho obyvatelia zrejme prijímajú svoj osud, pevnú spätosť s rodnou hrudou, pokojne, až s istým druhom fatalizmu. Čo má prísť, to príde! :-) Foto: B. Šmída.

 

skleníky islandské  

Zem na Islande ľuďom berie, no aj dáva. Nevyprchateľnú geotermálnu energiu sa obyvatelia naučili využívať s rozvahou a krotia ju vo svoj prospech. Práve vďaka nej si môžu užívať jednej z najvyšších životných úrovní na svete! Na krátkej návšteve v skleníku, využívajúcom prirodzené teplo z neveľmi hlbokého vrtu. Foto: B. Šmída.

 

islandský les

Pravý islandský LES! Skôr teda, v našom ponímaní, riedky hájik... Drsná klíma hustejším porastom na ostrove nepraje a ak sa tu aj dakde vyvinul takýto tundrovo-tajgový lesík, miestni ho stáročiami zrejme skúrili, alebo použili jeho drevo na člny, lode, či iné nepostrádateľné pomôcky k životu. Prevažná rozloha Islandu je bez akéhokoľvek porastu. Ak už sa tu na nestabilnom povrchu ustálila akási forma "pôdy", tak sú na nej vyvinuté maximálne travinné pastviny. Značnú časť ostrova budujú tiež drsné skalné púšte. Alebo ho pokrývajú ľadovce. Foto: B. Šmída.

 

mapa Islandu

Schematická mapa Islandu a na nej vyznačené plochy (bodkovaním), ktoré nás, jaskyniarov, zaujímali prednostne: ide o lávové polia typu pahoe-hoe (povrazcovitá láva), v ktorých sú vyvinuté rozmerné lávové tunely... čiže jaskyne! Z takejto mapky sa to nezdá, no ide o obrovské nehostiné a málo prehľadné plochy rádovo v desiatkach km2, v ktorých nepochybne aj v budúcnosti budú ešte poobjavované mnohé jaskyne, s tak spektakulárnou genézou, alebo výzdobou...

Plánom našej cesty bolo za asi 3 čisté týždne času (mimo presunu na samotný Island a späť), precestovať ho okruhom, zo západu (zo Seydisfjorduru) na východ severnou trasou (okolo známeho väčšieho jazera Mývatn) až do Reykjavíku, a odtiaľ sa potom vracať popri južnom pobreží na východ, znovu do Seydisfjorduru. So zástavkami, na zaujímavých či smerodajných geopointoch.

Okruh sa vydaril a videli a zažili sme toho na ostrove možno až nad rámec predstáv!

 

 terénny voz

Stav islandských ciest ciest bol v roku 1993 priamo úmerný k typu drsnej, skoro polárnej krajiny a zároveň vysokému ekonomickému statusu jeho obyvateľstva. Čiže, aj hlavné, okružné magistrály, boli v značnej miere len mierne poupravované a predstavovali nezriedka len postupným prejazďovaním či max. tak zvalcovaním "spevnené" lávové strusky, len v okolí niekoľkých mestečiek a v hlavnom Reykjavíku bolo vybudovaných zopár asfaltiek. Domácim to vyhovuje. Určite skoro každá rodina na Islande si bez problémov môže dovoliť kvalitný džíp.

Priechodnosť autom mimo "hlavných štriek" je naozaj rozmanitá. Brody domáci zvádajú hravo - no majú na tereniakoch kolesá, možno aj 1,5x väčšie, než sú u nás povolené vôbec tie najväčšie... Podobne velikánske (dlhočizné! až niekoľko m!) majú na džípoch antény (k vysielačkám) - to pre prípad, že by kdesi zapadli alebo by sa v surovej, len veľmi riedko a nepravidelne obývanej krajine a prírode dostali do iných ťažkostí.

Keďže aj my sme pomerne rýchlo pochopili, že sa nehostinému prostrediu musíme čo najskôr prispôsobiť, inak sa mimo hlavnej cesty nikam priveľmi ďaleko nedostaneme, nás vedúci šafjor Ivaňuša to poriešil tak - že po pár dňoch strávených v teréne na Islande zakúpil na Patrol tie ich velikánske veľké kolesá... S nimi sme už zvládali zdolať aj menší brod, či dostať sa hlbšie do púští.

 

autiak spredu

Ďalšou "povinnou výbavou" sú na Islande: ochranné drôtené sieťky na predné svetlá auta. Totiž, rýchlejšie auto domáceho, ktoré vás obehne, alebo auto minúce vás v protismere, vám rovno do tých reflektorov bežne vyhodia z cesty kľudne aj zopár kúskov väčších skál, ktoré vám svetlo nenávratne rozbijú... Keď sa nás neskôr, pred ich vlastnou cestou na Island s Hipmanom v lete 1995 (vlastnými Ladami! až z Európy!) spytoval priateľ Zdenko Hochmuth, aké sú špecifiká napr. jazdenia na ostrove, čím sa treba vybaviť... túto "drobnosť" som nechtiac opomenul. :-) Foto: B. Šmída.

 

táborenie

Island bol už pred dvadsiatimi piatimi rokmi rozvinutou kapitalistickou štruktúrou, so striktným uznávaním súkromného vlastníctva, vrátane pôdy. (A to aj keď na nej, ale naozaj vôbec nič nikdy neporastie.) My sme, dosť ešte tesne po zmene režimu, na expedícii peniazmi zrovna neoplývali. Hľadali sme si teda pekne krásne vždy na noc nejaké primerané útočište v divokej prírode, žiadny hotel! Aj sa nám to veľmi páčilo. No, už kým sme zvyčajne dovarili po zatáborení prvú polievku (či ryžu, k na panvici upraženej trvanlivejšej Nitran-skej saláme), ani sme sa nenazdali, a aj v tých najdivokejších púšťach, dofrčalo k nám nejaké autíčko, alebo aj poriadny džípisko, a v ňom pravý Islanďan - domáci! Že čo máme za lubom. Či to bude naša jediná noc "tam uňho", čo sme zač, odkiaľ vlastne... Primerané sebavedomie pritom domácemu nikdy nechýbalo... hoci my sme boli pätnásti (z prírody navyše rokmi orazení, vycvičení)... On bol jednoducho na svojom - a my len ako samo-pozvaní "hostia" uňho na "návšteve". :-) Vždy sme to však k dobru veci uhrali a nik na nás nikdy neposlal miestnu hliadku, či políciu... Hoci pre Islanďanov je neznámym a čudesným javom, aby niekto prespával len tak na divoko, pod širákom, v prírode. Bohatý Američan alebo nemecký turista si jednoznačne vždy zaplatí hotel. Ten tam však stál už vtedy aspoň 3x toľko, čo u nás viachviezdičkové teraz! A my sme navyše predsa boli na prírodovednej výprave. :-) Na fotografii je vidno aj druhé naše vozítko. Variant dvoch nezávislých a aj rôzne účelových áut bol vynikajúcim. Mohli sme sa počas akcie niekoľkokrát rozdeliť a podniknúť čiastkový či špeciálnejší výskum, želanú exkurziu, alebo dokonca viacdňový divoký trip neznámou krajinou peškom. Foto: B. Šmída.

 

burfell

Prvou, vyložene jaskyniarskou "odbočkou" našej jaskyniarskej trojky Šmída, Ludhová a Kapucian, sa stala púšť Búrfellshraun (hraun = lávové pole) neďaleko jazera Mývatn. Keďže sme mali na jednom z vozov poruchu nápravy a bolo isté, že jeho oprava (hlavne zaistenie súčiastky) potrvá najmenej deň, ak nie dva, dohodli sme sa s Rudom Mockom, že v trojici "vybehneme" hlbšie do púšte od cesty - pohľadať nejaké nové jaskyne. (Prvú sa nám podarilo "nájsť" hneď ráno po zobudení... Nenápadná diera viedla strmo klesajúc priamo pod náš materiálom navalený príves! :-) Podobala sa genézou i tvarmi na u nás známejšiu drobnú vulkanickú jaskyňu pri vrchole Putikovho vŕšku, pri Novej Bani.) No ďalšie, normálnejšie jaskyne, potom nie a nie nájsť... Ani po mnohých hodinách divokého trekovania prakticky naslepo bazaltovou púšťou... Foto: B. Šmída.

 

padiera 1

Zväčša sme totiž nachádzali len pa-diery a k tomu desiatky nikam nevedúcich kolapsov (ako napríklad ten na obrázku). V krkolomne ponadvihovanom reliéfe, rôzne nepravidelné jamy, prepadliny, poloprevisy, zahĺbenia... no poriadnej jaskyne nikde!

Celkovo tieto rôzne "pseudo-závrty" a prepadliny, sú niečo medzi štandardným lávovým tunelom, vyvíjajúcom sa v klasickej podobe v povrazcovitej láve typu pahoe-hoe, a (akoby prírodným buldozérom) struskovitejšími nahrnutiami a poprevracaniami menej viskóznej lávy typu aa. Na kĺb genézy sme týmto depresiám, priam o tisícich možných tvarov a kombinácií, neprišli... Je otázka, či niekde hlbšie sa napájajú v utuhnutom lávovom prúde na plynulejšie voľnejší lávový tunel (aspoň menších rozmerov) - alebo pod nimi aj vôbec nič nie je? Celkovo sme však ani neskôr, v literatúre, nezaevidovali, že by sa podobným javom niektorý vulkanospeleológ širšie venoval... Niektoré z nich boli dokonca zanesené, akoby naplaveným (??) pieskom (ponory?), ale, ako si vôbec predstavovať, nejaké prúdenie vody, v podobnom type hornín - dokáže v nich väčší, sústredenejší prúd, vymlieť nesenou struskou, nejaký jaskynnný či rúre podobnejší kanál? Foto: B. Šmída.

?? 

kolaps 2

Pre zaujímavosť, fotografia ďalšej podobnej, nikam nevedúcej pa-diery... v poli Búrfellshraun. Neskôr ich pri našej divokej dvojdňovke bolo po ceste až toľko, že už sme do nich a dolu do kolapsov ani nevliezali... Foto: B. Šmída.

 

púšť Búrfellshraun

V púšti nás "dobehol" aj takýto reliéf. S naloženými ruksakmi, kvapky vody absolútne nikde, atmosféra pochmúrna... Foto: B. Šmída.

 

thufury

Thufury. "Pôdna" tvarová špecialita subpolárnych oblastí, u nás miestami vo vyšších až vysokohorských nadmorských výškach. No, prejdite sa, takto pôvabne geomorfologicky tvarovaným reliéfom... s ťažkým ruksakom povedzme kilometer, dva! ;-) Foto: B. Šmída.

 

erik zmohnutý tripom

Thufurová a struskoidná "turistika" divočinou nás veru zmohla...

naj jaskyňa

Napokon sme ale jeden geneticky pravý lávový "tunel" predsa len lokalizovali... Aký je dlhý? (na nasledujúcom obrázku) Foto: B. Šmída.

 

najväčší tunel

Najkratšia jaskyňa na Islande! :-) Má presne 1 m dĺžky - a aj tak sa nedá celá preliezť! Foto: B. Šmída.

 

kumšt nájsť dieru

A tak sme sa vrátili, poriadnou búrfellshraunskou okľukou, zase len k tej našej prvodiere pod naloženým prívesom... :-) No poznanie tejto akcie malo niečo do seba: zistili sme, že s lávovými jaskyňami na Islande to nebude vždy také jednoznačné, a že niekde sú, pekné a veľké - a niekde ani za ten svet nič!

No postupne sme predsa len na expedícii začali nachádzať aj rozličné prechodové štádiá, lávové bubliny, exhalačné jaskyne... naozaj tvarovo KADELEN ČO! Prepadnutá diera na fotografii vznikla možno tak, že spod na povrchu rýchlo ochladzovanej, tuhnúcej kôrky lávy, zrazu tlakom vyšplechli možno tri-štyri kubíky poriadne žeravej magmy, a hneď to zas odtieklo, pokleslo niekde hlbšie, na nejakej čerstvej trhline... Názov lokality, povedzme: Jaskyňa vyšplechnutej žeravej hmoty. Foto: B. Šmída.

 

pri Mývatne

Postupne sme ale nejaké "pravé" vulkanojaskyne začali nachádzať... V lávovom poli hneď povedľa veľkého jazera Mývatn. Zdalo sa nám tu "zbytočným", platiť noc za tak drahý hotel, a tak sme jaskyniari, a ešte Jaro Šafařík, vybočili predvečer z civilizácie aj s karimatkami a spaciakmi, a zrazu sa tých dier (na prespatie) vyrojilo, celkom pekných aj útulných - na desiatky! A niektoré mali aj tých zopár desiatok metrov. (Ale inak boli prevažne nízke.) V jednej sme zakempovali a ráno sa v nej prebudili do poriadnej inverznej kosy. Foto: B. Šmída.

láva pahoe hoe

Jaskýň okolo jazera Mývatn je v lávovom poli na desiatky. Ich pozícia je veľmi neprehľadná, no nedosahujú rádovo stoviek metrov na dĺžku - asi ich preto nikto doteraz nedokumentoval, bližšie neskúmal a zostanú aj naďalej nezmapované. Pri Mývatne je ich hustý výskyt podmienený plošnými výlevmi litologicky či textúrne optimálneho bazaltu typu - láva pahoe-hoe. Práve v takejto povrazcovitej láve sa jaskyne vyskytujú na Islande najčastejšie. Avšak! Tie najmohutnejšie tunely (v ďalšom texte a obázkoch) nie sú vytvorené v najviskóznejšej láve pahoe-hoe, ale takej, čo má tak o stupeň-dva "nižšiu kvalitu"! :-) Foto: B. Šmída.

 

pahoe hoe mladá

Takto vyzerá jaskyňo-nosná pahoe-hoe, povrazcovitá utuhnutá láva. Foto: B. Šmída.

 

pahoe hoe mladšia

Ešte jeden záber na pahoe-hoe povrch. Foto: B. Šmída.

 

stropné rezance 

Menšie jaskynky a lávové tunely v poli Eldhraun pri Mývatne majú takto, do rôznych zatečencových výrastkov, prstov, rozplihlých franforčekov formované plafóny. (Hriech je o to zavadiť chrbtom... ostré franforčeky sú totiž mimoriadne pevné. :-)) Ide o poslednú, finálnu fázu dotvorenia lávovej jaskyne, kedy z plafónu už vytvoreného tunela (po rýchlom odtečení lávy) ešte "kvapká" neutuhnutá láva. Veľmi rýchlo, možno to trvá len pár sekúnd. Potom to zrazu stuhne na kameň! Kvaple lávových tunelov (či už ide o plafónové, alebo dnové nakvapkané formácie) sa dajú teda sensu stricto nazývať KVAPĽAMI, zatiaľ čo tie naše napr., vo vápencových slovenských jaskyniach, vznikajú skôr ODKVAPKÁVANÍM vody a inklinujú tvaro-slovne skôr k CENCÚĽOM. Foto: B. Šmída.

 

pri Mývatne

Priamo oblasť naokolo jazera Mývatn pretína širšie pásmo tzv. stredooceánskeho riftu. V oblasti obdukcie zemskej kôry sa tu istým spôsobom tvorí a posúva (smerom na západ) budúca Amerika, a na východ budúca Európa. V dôsledku tvorby zemských dosiek sa tu ťahajú lineárne stovky metrov trhlinovíšť (ako napr. na obrázku), alebo aj trhlín, ktoré majú zjav tektonických pseudokrasových jaskýň, a tie najväčšie z nich a zapĺňané priebežne ohromným chaosom blokov a skália, sa postupne formujú na široké, no plytké, vcelku nehlboké skalné kaňony. Sú vypĺňané termálnou (zahriatou) vodou, no k tej je prístup, práve skrz hromady napadaného kameniva, len na niektorých miestach. Často nie práve bezpečný. Foto: B. Šmída.

 

grjótagjá 2

Jednou z takýchto lokalít je aj trhlina Grjótagjá. Na obrázku postranný prístupový vstup do nej. Foto: B. Šmída.

 

grjótagjá 

Voda v Grjótagjá bola horúca počas našej návštevy okolo 50 stupňov! Nedal sa v nej udržať ani namočený prst niekoľko sekúnd! Overal je skôr na okrasu, po náhodnom spadnutí do toho horúceho hrnca nepomohol... (Možno preto sme nikde doteraz nevideli ani vykreslenú jej celistvú mapu.) Foto: B. Šmída.

 

stóragjá

Nie až tak od Grjótagjá vzdialená, podobná trhlina Stóragjá, je o niečo "chladivejšia" a vo vodičke 35 stupňov Celzia sa tu dá vynikajúco zaplávať a rekreovať sa! Dalo by sa tu vari aj speleopotápať, voda je desiatky m krištáľovo priezračná, no nevedno, či by to malo nejaký zmysel.

 

kaňon väčší

Väčšie a vekovo staršie trhlinovištia sa tu formujú do podobných, relatívne širších kaňoníkov, s pár metrov vysokými bočnými kolmými stenami a kľudne aj plochým dnom. No zárodočná trhlina pod tým vedie isto až do Stredu Zeme! :-) Foto: B. Šmída.

 

menšia trhlina

Menšia trhlina, skôr prasklina. Môže byť voľne hlboká aj pár desiatok metrov, no ktovie, ako pokračuje nejakých pár sto metrov pod povrchom, či zaniká... vykliňuje sa, rozmrští či vejárovito sa zmrští... alebo postupne prejde až do žeravej magmy. Možno nad tým všeličím sa práve zamýšľa geologička L. Ludhová. Holt, niektoré "jaskyne" zostanú nedostupné, nielen pre človeka, ale aj pre červíka. Foto: B. Šmída.

 

trhlina na prieskum

Podobných zemetrasodier a pseudotrhlinojaskýň je na tektonickom rifte v okolí Mývatnu založených na desiatky. Nik akurátne normálny ich však skúmať nebude. Hýbu sa, náhle vznikajú aj hockedy v sekunde skutočne môžu zrazu stlačiť, príliš zvedavého a nerozvážneho bádateľa. Foto: B. Šmída.

 

pariaca 

Naokolo sopky Krafla, naposledy vybuchovala a veľmi aktívne vytekala medzi 1975 až 1984 (čo naozaj nie je dávno), je aj plno pariacich trhlín. Sú to akoby Brány do Pekla! Foto: B. Šmída.

 

mladá diera

Do takejto diery sotva pomyslieť vliezť... nech by aj mala akékoľvek pokračovanie... Vanie z nej už od kraja horúci vajcový (sírovodíkový) zápach. To si Pekelníci chystajú pod svoje kotly! :-) Foto: B. Šmída.

 

mladé lávové pole

Mladý, možno len niekoľko rokov starý lávový prúd (čierny vpravo) ešte nestihol sukcesne ani zarásť, no ani na staršom prúde (vľavo bledšom) sa vegetácii príliš nedarí. Pre geológa Miša Stolára (postava vľavo) je však takáto podívaná božím rajom! Jaskyniari Kapucian s Ludhovou vpravo zas diskutujú o tom, že tento lávový prúd bol zrejme príliš rýchly, ploský a keďže natiekol na pôvodne plochý reliéf, jaskyne v ňom asi nebudú. (Napriek tomu, že láva pahoe-hoe napĺňa potrebné textúrne atribúty.) Foto: B. Šmída.

Zrejme, priechodná lávová jaskyňa, alebo jej podobný tunel, sa môže vytvárať len ak príslušná láva natečie rýchlo do nejakej tiahlej depresnej formy (napr údolíčka, meandru, menej pravdepodobná je trhlina, ale možno dosť pravdepodobný napr. zdurený a navalený okraj, hrádza predchádzajúceho lávového výronu - možno len tesne vekovo predchádzajúceho).

 

langjokull

Ale, vyberieme sa aj do typickej islandskej lávovo-jaskyňonosnej oblasti. Leží severne od rozsiahleho ľadovca Langjokull (jokull = ľadovec) a menšieho Eiríksjokull (na obr.). Tvorí ju homogénnych okolo až 200 km2 (!) výlevov pozitívnej pahoe-hoe lávy v skalnej púšti Hallmundarhraun - v ktorej sa sformovali aj (zatiaľ) najdlhšie a najpriestrannejšie jaskyne na Islande.

 

prístup autom skoro až

Základný prístup k lávovým jaskyniam v púšti Hallmundarhraun je jednoduchý: terénnym autom sa doveziete prakticky až k jednému z takýchto portálov (kolapsov). Foto: B. Šmída.

plochá púšť

Pokiaľ sa však chcete vybrať hlbšie do vnútrozemia púšte, už to tak jednoduchým nebude, alebo miestami sa z toho môže vykľuť aj zapeklitá situácia. Terén skalnej púšte, čo sú vlastne masívne výrony lávy, je veľmi homogénny (obr.), prakticky navlas rovnaký, bez obzvláštňujúcich detailov či dobrých oporných bodov. V hmle tu môžete naozaj seriózne poblúdiť... Široko-ďaleko niet v púšti vody a môže sa prihodiť, že nenájdete hneď ani nijaké zatúlané či schované firnové políčko. Foto: B. Šmída.

 

veľká rieka

Severnú perifériu lávovej púšte Hallmundarhraun tvorí väčšia bystrá riečka, riava, ktorá je síce bohatá na ryby, ale prebrodiť ju naboso, sa neukázalo v tomto prípade ako dobrý nápad... Voda je mimoriadne studená! ľadovcová, a kým, ak vôbec, úspešne prebrodíte rieku na druhý breh, a môžete si zagratulovať, že ste sa na veľkých obliakoch v riečisti neskýblili do prúdu, nohy sú od treskúcej zimy priam odumreté... 40 či 50metrovú riečku (po vlastných skúsenostiach) kdesi v tundre, určite odporúčame do budúcnosti hockomu brodiť radšej obutý v pevných topánkach!

Pri rieke sme si v Hallmundarhraune zriadili traja jaskyniari na 3 dni parádny vysunutý tábor, žilo sa v ňom priam idylicky a v absolútnom súlade s prírodou. Jednoducho, po celý ten čas ticho, divočina, ani vtáčika-letáčika, len v jeden deň sme sa radi pozdravili s tu sa letmo povyskytujúcim športovým rybárom. Bohom zabudnutý kraj! Foto: B. Šmída, na fotografii: mierne už zúfajúc sa popod fúzy smejúci brodiaci sa Erik Kapucian.

 

hraunfossar

Čo zostáva naďalej absolútnou enigmou - v závere napokon do akéhosi cípu sa zužujúceho obrovského lávového poľa Hallmundarhraunu, sa nachádzajú - regulárne vyvieračky! (tzv. Hraunfossar) Aj v čase relatívneho sucha sme tu evidovali vytekať z akéhosi skalného prahu, v páse okolo 200 m dlhom, množstvo menších či väčších výverov, o výdatnosti prinajmenej niekoľko 100 l/sec. Zvodnená poloha bude zrejme nejakou priepustnejšou vrstvou, kombinácia otvorených vrstvových plôch(?), možno až ultranízkych, no veľmi širokých primárnych lávových "tunelíkov", k tomu póry po bublinách v láve, praskliny... Netrúfame si to síce tvrdiť s úplnou istotou, no nie je ani úplne vylúčené, že niektoré z tých zvodnených kanálov by mohli byť hlbšie v podzemí aj priechodné pre človeka... No láva nie je vápenec!

My sme dokonca pri našom pobyte našli na náprotivnej strane púšte, v brehu riečiska vyššie spomínanej rieky, akoby difúzne ponory! (??) Subteránna hydrografia tu bude zrejme nesmierne zložitá a jej model ťažko bez náležitého výskumu pochopiť. Výzva to azda pre nejakých zdatných vulkanohydrogeológov! Foto: B. Šmída.

 

vídgelmir

Najprístupnejšia (v zmysle: najbližšie k civilizácii) je tu z jaskýň Víðgelmir. Jej pokojne vo veľkých oblúkoch meandrujúca tunelovitá chodba má dĺžku 1585 m, no je hneď vo vstupnom úseku uzavretá poriadnou mrežou. (Do jaskyne sa dá ale dostať, ak o to požiadate miestneho blízkeho trvalejšieho obyvateľa. Možno vám chodbu otvorí.) Miestne jaskyne sú totiž čoraz viac (iba turisticky) navštevované a voľní návštevníci, sem tam zrútia nejaký zával, sem-tam si zas vezmú ako suvenír peknú skalu, alebo odšklbnú vedome nejaký estetický kvapľovitý výrastok. A tých sa tu samozrejme nevytvorila donekonečná zásoba! Foto: B. Šmída.

Islandské lávové jaskyne sú úžasné, priam akoby z iného vesmíru, no sú zároveň veľmi krehké, k akémukoľvek ľudskému vplyvu. Našťastie, väčšina z nich a tie najcennejšie sa nachádzajú ukryté hlboko v nehostinných púšťach, kam sa nedá preniknúť autom, a nezriedka ťažko aj pešo. Niektoré z nich sú formami, výzdobou či genézou neopakovateľné! Islandskí jaskyniari preto ich bližšiu polohu skoro vždy a zásadne nezverejňujú. Svojho času, keď mala vyjsť prekrásna monografia o islandských jaskyniach, jej autor doslova trpel dilemou, či ju vôbec uverejniť, alebo možno aj nie. Totiž, už len informácia, že nejaká jaskyňa jestvuje, je krôčikom k tomu, aby ju našiel aj ďalší... kto však vôbec nemusí tušiť či chápať že: "Každá jaskyňa je tu vytvorená len raz!"

O zaujímavom islandskom jaskyniarstve sa dočítate v ďalšom dieli.

 

2. časť (pokračovanie) sa pripravuje ...

 

 

Prihlásenie