Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska

Prepadlé zvony, alebo technické otváranie závrtu

Technické otváranie závrtu

Branislav Šmída – Miloš Hačo – Ivan Demovič

 

    Ak ešte aj dnes žije niekto v domnení, že poriadna jaskyňa sa v našich pomeroch objavuje vari tak, že sa zájde do lesa, z batôžku jaskyniar vytiahne lampáš, a potom ručným sekáčikom a kladivkom odždibkáva po kúskoch zo skalky, možno ho nasledujúce zábery trochu aj vyvedú z omylu. :-)

prepadle

    Na plošinách medzi utešenými malokarpatskými obcami Buková a Cerová v Malých Karpatoch, čo je v podstate silno už človekom pozmenená kultúrna krajina, či kopanica (polia, lúčiny a remízy), sa nachádza osamelý veľký závrt (prepadlisko), ktoré miestny ľud pomenoval – Prepadlé zvony. Jeho existencia sa traduje oddávna: zrejme práve tvar strmého lieviku, hlbokého niekoľko m (na priemer asi 20 m) bol prapodstatou tak ľúbozvučného pomenovania. Iná povesť vraví, že sa tu raz vraj prepadol koč so zvonmi. Závrt je ukážkovo vyvinutý, strmý, a „nechce sa mu zaniknúť" ani v intenzívne (a po celé roky) meliorizovanom prostredí. Každo-sezónna sufózia dna bola dokonca tak intenzívna, že ju v nie tak dávnej minulosti radi zužitkovávali rôzni nedisciplinovaní jednotlivci, barbarsky vysypúc dolu do kriačin jamy smetie z dvora, stavebný odpad, pneumatiky či zdochliny, a vraj aj družstevníci, lejúc dnu prúdom močovku...

    K „trachtáru" Prepadlých zvonov ma Miloš Hačo zaviedol po prvý raz niekedy v čase krátko po významnom postupe v jeho jaskyni na Čele. Na jamu závrtu sme vtedy hľadeli so záujmom - ale pustiť sa do jeho otvárania? Hmm... Ono, závrty sú jedno z vôbec najnáročnejších technických riešení, v speleológii. Koľko-že už bolo takých, ktorí pohoreli, naivne predpokladajúc, že zakopnú v tom-ktorom závrte jednou akciou, možno dvomi, a už-už dôjde k objavu... Čosi pohrabkali, zvyčajne myšacou dierkou(-sondou) sotva na človeka, ale keďže jama sa im začala postupne z bokov rútiť... napokon sa do nej báli vliezť. Áno, boli aj takí, ktorí začali stužiť (drevo, oceľ, betón, prípadne aj plechové sudy), ale (a vôbec nie prekvapujúco!) ak sa rovno netrafili segmentami rúr v pôdoryse na správnu dieru... koľko takýchto sond je dnes opustených, chátrajúcich? Potom sú tu prípady, keď sa chlapi vyčerpali pri zdĺhavých otvárkových prácach, a keď už prenikli do prvých úžin, či blatom vyplnených plaziviek... nezvýšilo im síl na ich prekonanie. (Najväčšia škoda! teória vraví, že ste vlastne už k jaskyni ďaleko bližšie, než na začiatku prác.) Vo väčšine pootváraných závrtov u nás sa inak jaskyniari vôbec nikam nedokopali – myslím tým poriadnejšiu jaskyňu, nie jednu či dve kaverny a pár metrov kanálov. (Jediným svetlým príkladom je Čachtická jaskyňa.) A koľko bolo takých lokalít, že začala ochabovať motivácia zúčastnených, prvotné nadšenie, pôsobište sa presunulo načas raz tam, tu zas inde, prišli dažde, a dnes? už v takýchto závrtoch pomaly nieto stopy, že boli vôbec-kedy otvárané. No a napokon – mnoho závrtov vôbec nikam nevedie...! (viď príklad Moravského krasu).
    Toto všetko sprvu odrádzalo i nás. Do talónu však pribudlo medzičasom množstvo (vlastnoručne) kopaných či bádaných lokalít vôkol Bukovej a v Plaveckom krase. Čoraz viac sme sa tiež na tému Prepadlé zvony začali rozprávať s Ivanom Demovičom, ktorý už niekoľko podobných náročných orieškov riešil a možno ho bezpochyby považovať za jedného z najslovovzatejších na Slovensku, vo fachu otvárania jaskynných lokalít. Práve on naznačil cestu: sondu závrtu podobných dimenzií je treba otvárať sprvu v čo možno najširšom profile, aby sa odhalil masív, a vedelo sa, kam potom presnejšie nasituovať lokálnu sondu na človeka, prípadne aj stuženú. A že to chce tiež, neopustiť lokalitu po pár akciách, kedy bude práca možno monotónna, a počítať prípadne aj s fiaskom: pretože niektoré závrty jednoducho nemusia pustiť. Ivanovi sa závrt tiež možno začal asi trochu pozdávať, najmä ak videl v spojení našej trojice určitý prísľub synergie troch odhodlaných mužov činu, ktorí už disponujú vytrvalosťou, poznajú vlastné reálne možnosti a tiež že budeme azda spoločne vedieť vyriešiť aj nepredvídateľné situácie, ktoré podobný problém vždy prináša. (Ako život.)
    Na počiatku tohto posledného leta sme teda lokalitu „rozbehli". Miloš priviezol na lokalitu 4 ks širších betónových segmentov, ako základ pre vystuženie neskoršej sondy. Pri orientačnom posondovaní na dne jamy sme tu zistili isté pozitívum: z jednej strany vystupoval kúsok skaly, ktorá sa javila ako fragment masívu... Keď sme však vypočítali, koľko objemu (m3) by bolo treba vytiahnuť z jamy pri predpokladanom širšie odhaľovanom profile dna, a zarátali do rovnice tiež neznáme, ako počet ľudí na počet potrebných dní, veru, nevyzeralo to ružovo... Intenzívne, nekonvenčne a isto každým dňom na jaskynky mysliaci Miloš však nakoniec dospel ku filigrantskému vyriešeniu dilemy: „Nasadíme stroj!"
    A aj ho zohnal. Jedného dňa dorazil ku jame Prepadlých zvonov robustný žltý traktor, takzvané jécébéčko (JCB) a pustil sa do vykopávania. Viete si predstaviť, koľko ľudskej energie a času dokáže ušetriť za hodinu práce jedna takáto výkonná mašina? (Postup prác, viac na fotografiách.) No, parádička.
    Aj jécébéčko má však svoje limity (tj. dĺžku ramena, v strmom svahu tiež ťažko ustojí) a tak sme vedeli, že do hĺbky nás ručná ťažba neminie. Na nasledujúcej akcii (Hačo, Šmída, Demovič, Tanáč, Mikuš) sme to teda odskúšali. Šikmá lanovka to umožňovala, avšak priame ťahanie vedra plného mazľavej hliny na asi 8 či 9 metrov, to je aj bič na kríže... Načrtol som teda Milošovi, že jécébéčko by mohlo na lokalite zabrať ešte raz, lebo ušetríme do budúcna nejaký ten „ľudský pohon", a ak mašina uberie hliny aj do bokov nad finálnou jamou, nebudeme to musieť zdola raz opäť vyťahovať, lebo by nám to tam po prvopočiatočnom „vývoji" svahov sondy nakoniec aj tak asi vypadlo. Stalo sa, Miloš opäť zavolal na pomoc JCB, a z tejto akcie vzniklo aj pár fotiek. Na ďalšej akcii sa kopalo opäť ručne (Demovič, Hačo, Šmída, Grancová). Potom sme vo dvojici s Milošom v jame osadili 3 z betónových skruží, aby nám ich voľný objem udržal v jame aký-taký, už vykopaný priestor, ak by prišla počas našej neprítomnosti dáka leja. On sám tu tiež vybudoval akúsi medziplošinku z roštov. Prišli pomôcť aj chalani zo Záhoria, ale popri skružiach sa dalo vykopať len do výšky asi chlapa. Postup nižšie už zastavovali veľké bloky a nedalo sa ani priveľmi hýbať. Jednému z partie tiež vyskočila platnička, a ďalšiemu (vraj?) zas seklo v krku... Čo ďalej? Znovu teda skruže von, a na rovnakej akcii (Demovič, Šmída, Hačo, Herceg jr.) sme vymodifikovali systém ťahania vykopaného zo závrtu na jeho opačný okraj (kde nám halda poslúži ako múr, proti jarným prívalovým vodám). Na doteraz ostatnej akcii (27. 9.) sme vo dvojici Demovič-Šmída dvojkladkový protismerný ťahací systém (Ivanov vynález, s plno drobnými nuansami) aplikovali v závrte do obehu, vyštelovali ho, a kýble už putujú z jamy – ako na elektrickom dopravníku! Predtým by som neuveril, že dvaja dokážeme zo závrtu bez toho, aby nás museli večer „naprávať", čosi poriadneho vyťažiť... ale ono to funguje! A ako efektívne! Takže, teraz sú na dne Prepadlé zvony vyčistené asi do 1/2 profilu po skalu, a druhú polovicu by sme mali bez väčších problémov zvládnuť na ďalšej akcii. Potom možno už nasadíme opäť skruže. (Alebo aj nie, uvidí sa. Závrt, to je vždy hromada improvizácie.)
    No a prečo vôbec na Prepadlých zvonoch kopeme? prečo sme sa rozhodli otvoriť, tento-konkrétny závrt? (veď v okolitých horách sú ich na desiatky...) Ťažko povedať. Ale možno je v tom aj niečo subjektívne... Cieľom je samozrejme najmä objav potenciálnej jaskyne. No aj, cesta k nemu môže byť zaujímavá. (Najmä ak sa tu dá kopať vo výbornej atmosfére, priateľov, v spriaznenom kruhu ktorých dokážete rozoberať všetko-možné v jaskyniarčine aj celé hodiny. Ani neviete, ako vám popri kopaní utečie deň.) Pre nás, čo sme tu spojili sily, je tiež technické vyriešenie ťažby z tohto závrtu akousi vnútornou výzvou, vierou, že niečo dokážeme. Dôležitá je aj akceptácia privátneho majiteľa pozemku, ktorý projektu fandí, a k závrtu tiež vedie cesta, čo je dobré z logistického hľadiska (napr. z TT sme tu za 20 min.) a tiež privezenia množstva náradia či materiálu. Ukazuje sa tiež, že tých smetí tam predsa len nebude až toľko, ako sme sa pôvodne obávali – plášte z traktora ktosi ukradol, zdochliny zhnili, a najvrchnejšiu „antropogénnu vrstvu 20. storočia" už vytiahlo do háld von jécébéčko.     No a reálne pomery, k výskytu jaskýň? Určite sú. Aj keď na povrchu to tak nevyzerá... skoro žiadne škrapy, naokolo len roľa s kukuricou, a vápenec tu vystupuje len v izolovaných ostrovčekoch. Všetko inak pokrývajú paleogénne pieskovce, alebo neogénne exotické zlepence, z ktorých vypadávajú veľké kremencové obliaky; po geologickej či geomorfologickej stránke už patrí táto oblasť skôr ku Dobrovodskému krasu, ako Plaveckému. Ani plošinka so závrtom nie je nejako relatívne vysoko (len asi 130 m nad hladinou neďalekej bukovskej priehrady). Toto „mimikri" však môže prekvapiť.

    Kto by chcel vidieť, ako efektívne a vcelku bez námahy sa dá kopať, ak človek rozmýšľa, nech sa príde podučiť. Potom sa možno, ak priloží ruku k dielu, dozvie, prečo sme sa rozhodli nasituovať náš ostatný jaskyniarsky klejm práve tu. :-)

ps:
Určite zaujímavé by bolo podobnú „ťažkú" techniku ako JCB využiť aj v prípade nejakého k vedeckým (či edukačným) účelom prípadne v budúcnosti otváraného, asi menšieho závrtu: ak by stroj opatrnejšie obnažil závrt od sedimentu plošne až po skalu, v celom objeme lievika, isto by sme sa viac dozvedeli, či aj v prípade našich, asi 7000 (slovenských) závrtov platia poučky o tzv. epikrase, aj v akej miere.

jcb1

Jécébéčko (JCB), mohutný stroj, v plnej nádhere a zábere.

 

fgh

Najprv si mašina musí vyhrabať vo svahu závrtu akúsi prístupovú trať.

 

dgtf

Potom sa v strmom svahu stabilizuje (hydraulickými pätkami) do zeme (aby sa v zábere neprevrátila).

 

fghr

Miloš Hačo: „Tam dolu vyhrabeme jamisko. No a potom už len krompáčom... a bude sa kmitať!" :-)

 

dtrt

Jediná plná lyžica jécébéčka je za fúru, ktorú by sme ručne ťažili aj zo 2 či 3 hodiny... Efektivita postupu je tu vari 100-násobná!

 

dtzsg

Pracovná dĺžka hydraulického ramena je niekoľko metrov, a dokáže zabrať aj pod osou podvozku stroja.

 

dttrg

A nastupuje „ručná" makačka... Na snímke Ivan Demovič, vo svojom živle.

 

200

Zopár (len na prvý pohľad...) jednoduchých detailíkov ťažobnej lanovky. Dokonale ich polohovo nasituovať je však majstrovstvo.

 

hdgrt

Demovičov povestne naložený kýbeľ: hlina musí byť poriadne utlačená, a vedro naložené kopcom... a niektorí potom radšej neprídu na akciu! :-)

 

brano taha

Pri perfektnom napolohovaní lanovky sa vytiahne aj Demovičov kýbeľ, ako nič! (a nebolia ani kríže)

 

kopa

Asi toľkoto (cca 2 m3), sú schopní vyťažiť zo závrtu 2 zdatnejší kopáči za 6 hodín

 

ivan

Poriadnemu jaskyniarovi, ktorý vie kopať a má aj všetko náradie, sa musí vmestiť do autiaku aj fúrik (táčky).