Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

O Hačovej jaskyni odbornejšie

Nižšie publikovaný článok je súčasťou nižšie uvedenej rozsiahlej odbornej štúdie o krase a jaskyniach Plaveckého krasu. 

citácia:

Šmída, B. (2010): Geomorfológia a genéza Plaveckého krasu ako modelového územia tzv. kontaktného krasu Západných Karpát s nižšou energiou reliéfotvorby. Dizertačná práca. Katedra fyzickej geografie a geoekológie, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. 220 strán.

 

časť (str. 62 - 74)

Hačova jaskyňa

Branislav Šmída

    Lokalita, ktorá je spoločne s Plaveckou priepasťou PP-2 najvýznamnejším úplne novým objavom Plaveckého krasu a patrí tiež k niekoľkým najdôležitejším jaskyniam pohoria, má momentálnu dĺžku 660 m. Po Haviarni je hĺbkou -73 m v území 2. najhlbšou a rovnako 2. najdlhšou po Plaveckej jaskyni. Je takmer rovnako rozsiahla ako neďaleká známa sprístupnená jaskyňa Driny a v Malých Karpatoch je 5. najdlhšou. Rysuje sa tu ale naďalej značná perspektíva postupov, po ktorých by systém mohol bez problémov presiahnuť 1 km dĺžky, no možno napokon aj ďaleko, ďaleko viacej. (Ku úvahe, kde konkrétne by k tomu mohli byť predpoklady, poslúži najlepšie ako prvopodklad mapa na obr. 74, v detaile potom podrobné schémy obr. 75 a 79).

    Počiatky objavovania Hačovej jaskyne spadajú do roku 1997. Počas zimnej exkurzie do jaskyne Malá skala a následnej túry hrebeňom Veterlínu si v severnom svahu jeho najvýchodnejšej kóty Čela, povšimla štvorica mladých Bukovčanov (Peter Lipár, jeho brat M. Lipár, J. Molnár a A. Hlavatý) drobnú prepadlinu s priemerom asi 50 cm a hĺbkou do 1,5 m. Prepadlisko ich zaujalo a po následnom zavedení sem ich priateľa a kolegu Miloša Hača (dnes už nestora bukovského jaskyniarstva), tu partia ním vedená i motivovaná začala koncom roku 2000 s otvárkou. Ručná práca s vyčisťovaním sondy sa po inštalovaní rámového vrátku (kladkostroja) nad vstupom lokality (obr. 73) významnou mierou zefektívňuje a 4. februára 2001 dochádza k rozhodujúcemu momentu: M. Hačo sa ako prvoobjaviteľ pretisne na dne vyhĺbenej kaverny náročnou plazivkou s profilom asi len 50 cm k nástupu menšej priepasti, spadajúcej do prvého väčšieho sieňovitého priestoru. Už na nasledujúcej akcii je tento 8 m hlboký stupeň zdolaní a prieskumníci (aj z OS Plavecké Podhradie) zídu traktom, na miestne pomery rozsiahlejšej jaskyne, až po jej predbežné dno v hĺbke -56 m (Hačo a Šmída, 2001). V marci 2001 je jaskyňa (autorom tejto práce) namapovaná, v dĺžke 170 m. V jej najspodnejších partiách je identifikované sintrom zaliate zúženie profilu s citeľným prievanom. Dňa 1. apríla 2001 je úžina rozšírená a pod ňou väčšia skupina jaskyniarov zo Speleoklubu Univerzity Komenského spoločne s M. Hačom nachádza labyrint zarútených chodieb, menších siení a vysoký meander. V máji 2001 potom ešte menšia skupina rozšíri úžiny pod najspodnejšou etážou jaskyne a objaví tzv. Tektonickú sieň v hĺbke -73 m. Nové priestory sú opäť pomerne rýchlo (v celkovej dĺžke 378 m objavu) zmapované, vykreslené aj publikované (Šmída a Hačo, 2001). Určitý čas po týchto málokým očakávaných, no efektívnych postupoch tu ešte jaskyniari sondujú v zanesenom výbežku tzv. Utajenej sondy, avšak tá je jarnými vodami opätovne zaplavovaná. Práce tiež viaznu na nedostatku ľudí (vyťahovať vodou premočený, kašovitý a vo vedrách i na náradie sa nechutne lepiaci íl musí v reťazi aspoň 5 jaskyniarov). Takže do jaskyne, zväčša v sprievode M. Hača zostúpia občas ešte turisti či iní náhodní alebo aj vedomí záujemcovia o adrenalín. K poslednému výraznejšiemu postupu dôjde po tom, ako M. Hačo tzv. „príložnou" technológiou postupne zlikviduje strmo visiaci zával na konci meandru Sodoma-gomora. V septembri 2004 B. Šmída tento hrozivo vyvesený a nebezpečný zával cez vystrieľaním uvoľnený priechod vylezie a na konci meandru identifikuje perspektívny nástup do plazivky s prievanom. V novembri 2004 ju spoločne s M. Hačom rozšíria a prelezú cez náročný úžinový meander do kaskádovito spadajúcich dómikov. Tieto posledné zatiaľ objavené priestory v jaskyni sú nimi potom zmapované v marci 2005 (mapa obr. 85).

hacova povodna

Obr. 73. Rekonštrukcia pôvodného stavu objavnej prepadliny neskoršej Hačovej jaskyne (autor: M. Hačo)

 

 

podorysmapa Hac

 

Obr. 74. Prehľadová pôdorysná schéma Hačovej jaskyne. Zostavili: B. Šmída a M. Hačo.

 

    Otvor do jaskyne sa nachádza 200 m na VSV od vrcholu Čela (716 m n.m.), v jeho severnom svahu, vo výške približne 690 m n.m. a asi 50 m vzdialený od hrebeňovej hrany. Jeho pôvodná prepadlina mala 0,8 × 1 m a hlboká bola asi 1,5 m. (Originálny stav prepadliska, ako aj typ sedimentov ktoré z neho boli vyťažované, veľmi výstižne vyjadruje obr. 73 – autorský nákres objaviteľa jaskyne Miloša Hača.) Dnes je už vstup zaopatrený sofistikovaným murovano-oceľovým uzáverom. Úvodnú, 6 m hlbokú (dnes sieňkovitú) kavernu prepadliska vypĺňala skoro v celom objeme humusovitá lesná hnedozem až čiernozem. Pod ňou tvorili upchávku do objavnej plazivky väčšie bloky vápenca, so zvyškami sintrov. (Ich kusy sa dajú nájsť v haldičke poniže vchodu.) Plazivku (tzv. Pôrodnica, obr. 76) prehradzovali pôvodne stalagnáty hrubé až 35 cm; pretože však bránili postupu, aj z dôvodov častých prieskumných výprav do jaskyne boli napokon bezo zvyšku odstránené. (Dosť dlho potom však bola plazivka ešte aj tak miestom, ktoré pre útly prielez a bahno mnohých od návštevy jaskyne odradilo = tzv. speleologické sito.) Plazivka nadväzuje nižšie sieňkou Nebo a peklo na 8-metrovú priepasť, dnes už zabezpečenú fixným oceľovým rebríkom. Priepastka je vlastne sieňovitou dutinou s pôdorysom 7 × 8 m (Sieň spolupracovníkov), rozšírenou na principiálnej poruche 135/80° – na ktorej je následne vytvorená aj celá podstatná časť klesajúceho traktu jaskyne. Na sieň sa zvrchu napája sintrom vyliata komínovitá šikmina, po vlhkom dne ktorej sa do siene ťahajú riziny (vlásočnice) koreňov stromov.
    Zo siene pokračuje nižšie už oválna, spočiatku meandrujúca strmá šikmina (Cesta do pekla), vysoká priemerne 2 m a široká do 1 m. V závere jej prvej tretiny tu vyrastá z jej sintrového dna mohutný stalagmit (45 cm výška, 11 cm priemer pri koreni), s dokonalou podobou vztýčeného mužského prirodzenia, tzv. Ženský sen (obr. 78). Tento kvapeľ je všeobecne jaskyniarmi považovaný za akýsi symbol dotyčnej lokality. Strmina sa nižšie rozširuje až na 3 m a v spodnej časti spadá 4 m hlbokým kolmým stupňom do zarútenejšej sieňky (Bluskova pivnica). Tento úsek je dnes zabezpečený lanom resp. oceľovou reťazou (obr. 77). Chodba sa napokon extrémne zníži, na len veľmi ťažko prielezných 25 cm výšky a 4-metrovým stupňom spadá do tzv. Hačovej galérie, 20 m dlhej horizontálnej chodby s blokovitým dnom a šikmým profilom v podobe asymetrického trojuholníku založeného na rovnakej trhline, ako už bolo spomenuté vyššie.
    Ďalší segment jaskyne počína naľavo (v zmysle postupu) od Bluskovej pivnice – tzv. Butašove zrkadlo. Ide o klzkú šikminu o svetlej výške asi 1 m, ktorá spadá dolu plazivkovitým zmenšením profilu (30 × 45 cm) do drobnej sieňky, kde prieskumníci cez 10 cm širokú zasintrovanú štrbinu s prievanom rozbili prielez do významnejšieho, niekoľko sto m dlhého pokračovania.
    Priestory objavené 1. apríla 2001 začínajú stúpajúcou oválnou trubicou, ktorá sa napojí na akúsi križovatku – Sieň UK. Tu sú dve možnosti postupu. Prvá spadá menšími bruchovitými stupňami prudko dolu, do fosílneho tzv. Riečneho meandru, vysokého 8 – 12 m a širokého 0,5 – 1 m. Meander v miernych oblúkoch stúpa na JV a končil pôvodne, po asi 20 m strmo zhora vysypaným závalom veľkých a labilných blokov, vystužených menšou suťou premiešanou ílovitým bahnom (Sodoma-gomora). Pri ňom je do boku výšvih s úzkym prielezom do strmých postranných chodbičiek, s pitoreskným mohutným stalagmitom Bambuľa (alebo Matrioška), obr. 80. Na opačnej strane je zase krátky korózny výbežok s občasným, plytkým jazierkom. Nad závalom Sodomy-gomory (obrovské zaklinené bloky tu stále hrozia zrútením!) bolo cez neveľký plazivkový prielez (Euforickou rúrou) prehrabané geneticky logické, stúpajúce pokračovanie meandra (tzv. Jaternica, mapa obr. 85), ktorý je však priamejší a extrémne úzky (len 25 – 30 cm), takže je dosť obtiažne ho zdolať: je treba sa v ňom vhodne natočiť a neprepadnúť príliš do dnového zárezu. Meander ústi do dvoch čiastočne zarútených sienok: sú situované stupňovito nad sebou, dno oboch je vo výbežkoch zahlinené, prípadne čiastočne vysintrené. Tieto priestory, tzv. Rozsypaný sen sú v relatívnej hĺbke -42 m pod úrovňou vchodu.
    Zo Siene UK v strednej časti jaskyne sa odpája tiež vývojovo i tvarovo úplne rozdielna pasáž, tvorená v najvrchnejšej etáži kolenovito sa kľukatiacou chodbou meandru Bana. Z neho smerom dohora vybieha len jediný, sintrom vyliaty kvázi-komín Apendixu. Ostatné priestory sa z jeho dna, zarúteného pozakliňovanými veľkými blokmi, na niekoľkých miestach prelamujú do strednej etáže, ktorú tvoria dve šikmé závalovité siene. Z tzv. Dómu I. sa nám podarilo cez prievanový zával (Chicago Hope) prebiť do najspodnejšieho priestoru jaskyne, Tektonickej siene – kompaktnej skalnej šikminy, založenej na polootvorenej a mierne sa do zákruty stáčajúcej poruche 120–90/60°. Jej dno je plne zasedimentované okrovo-hnedou ílovitou hlinou.
    Sieň Dómu II. má podobný charakter ako Dóm I., s tým rozdielom že je o niečo vyššia (do 2–3 m). Spadá do oválnej chodbičky, po niekoľkých m úplne vyplnenej oranžovo-okrovým ílovitým sedimentom, pôvodným náplavom. Za jej zanesením (ktoré môže byť len lokálne!) však predpokladáme významné pokračovanie jaskyne, do väčšej hĺbky ako i nižších horizontov. Toto miesto sa nazýva ako Utajená sonda.

    Pre zaujímavosť: pôvodná objavná prepadlinka Hačovej jaskyne bola bez akéhokoľvek prievanu! Tu prekopávaná hlina bola suchá – až do momentu, ako sa prieskumníci prekopali do bezprostrednej blízkosti kanálu Pôrodnica (ktorý už súvisí s traktom jaskyne). Hneď nato hlina zásadne zvlhla a po ďalšom odkopávaní už vchodom začali vanúť prievany. V tejto súvislosti – možno že aj líšky, či jazvec (z ktorého tu bola nájdená celá kostra) radi využívajú podobné dutiny, menšie jaskynky a vystielajú si ich či dlhodobo obývajú hlavne preto, že intuitívne vycítia, že je v nich celým rokom vyrovnaná, stabilná teplota... súvisiaca nepriamo s rozsiahlejšou jaskynnou sústavou.
Pri takomto ponímaní – je potom možno aj zaujímavé? otvárať speleologicky lokality, ktoré na prvý pohľad vyzerajú len ako „obyčajný líščí brloh" alebo „nora".

porodnica

Obr. 76. Objavná plazivka jaskyne „Pôrodnica". Foto: B. Šmída.

  

typickeprie

 Obr. 77. Typické pre Hačovu j. sú strmé oválne šikminy. Foto: B. Šmída.

 

enský sen

Obr. 78. Ženský sen nebolo možné vzhľadom k serióznosti práce prezentovať; je príliš reálny. Toto je iný kvapeľ. Je prasknutý, ako množstvo iných v jaskyni – dôsledky neotektonického otrasu. Foto: B. Šmída.

 

podroryshacovky

Obr. 75. Pôdorysná mapa objavov v Hačovej jaskyni po 1. apríli 2001. Zostavil a nakreslil: B. Šmída.

 

    Hačova jaskyňa je z hľadiska prúdení vzduchu dynamickou lokalitou a veľmi typické pre ňu sú tzv. pulzné prievany. V jej vchode sa takýto prievan prejavuje výhradne v čase, keď sa do hrebeňa Čela a Veterlínu oprie SZ-prúdenie vzduchu. Po každom nápore vetra je vo vchode krátke stabilizované zameškanie bez prievanu, potom zavanie silnejšie smerom von (asi 5 sec.) – hneď nato začne jaskyňa „nasávať" (5 sec.) a až do ďalšieho náporu vetra nasleduje perióda kľudu, alebo len sotva citeľných vanutí (hore i dolu). Takýto pulzný prievan je na lokalite evidentnejším len vtedy, ak nárazový vietor dosiahne rýchlosť aspoň 20 km/hod.
    V prípade opačných, napr. JZ-vetrov sa prievany vo vchode jaskyne výraznejšie neprejavia.
    Masív v okolí jaskyne je silno skrasovatený, plný dutín, ktoré ešte nie sú známe. Pri prechádzaní náporu SZ-vetru ponad morfologické hrebeňové vyvýšenie Čela tento spôsobí z jeho južnej strany podtlak a ten zapríčiní náhle „nasávanie" vchodom a priľahlými partiami smerom do jaskyne. Po jeho odznení dôjde k vyrovnaniu tlakov v okolí a jaskyňou „vyfúkne" (M. Hačo, pers. com. 2010).

Ku genéze jaskyne
    Jaskyňa je vyvinutá vo veľmi čistých, svetlosivých rífových vápencoch (typická wettersteinská fácia), na povrchu s belavou prípadne žltkavou patinou a početnými typickými prejavmi bionárastov. V podzemí sa však tieto karbonáty javia na povrchu ako svetlo-oranžové až tmavo-hnedavé, čo je zapríčinené ako ich koróznym navetraním, no tiež povlakmi pochádzajúcimi z pôvodného náplavu jaskyne.
    Hoci masív v okolí lokality je intenzívne tektonicky prepracovaný, na jej predispozícii sa podieľala významnejšie prakticky len jediná (!) porucha – s evidentnými príznakmi neotektoniky. Jej úklon smeruje generálne k východu (v rozmedzí 125 – 80°), sklonom sa mení od 35° do miestami až skoro 70°. Markery po relatívnom pohybe som tu nezistil, porucha je už korozívne prepracovaná, no jej miestami pootvorenia škáry sú príznakom posunu alebo odklonu. (Približne v podobných hodnotách sklonov i smerov je vysledovatelný aj subparalelný systém porúch na povrchu v bezprostrednom okolí jaskyne pri hrebeni Čela.) Teda len priestory okolo Sodomy-gomory a sienok so stalagmitom Bambuľa sú vytvorené na iných, menej významných poruchách (ktorých smer je evidentný z pôdorysnej mapy jaskyne, obr. 74) a v kombinácii s náznakmi vrstvovitosti horniny, ktorá sa však anina povrchu príliš výrazne neprejavuje a ak, tak sa smermi aj sklonmi úklonu výrazne blíži práve k priemerným hodnotám generálne mnou namapovanej poruchy.
    Na hlavnej poruche jaskyňa vznikala postupným poklesávaním hladín korózneho nivó. Dôležitú roľu tu zohrali strmé invázne kanále (pred a za Ženským snom, Apendix), ktoré zrejme privádzali do zatopeného bazénu podzemia zmes nenasýtenej autochtónnej vody, prípadne však tiež kvázi-alochtónnej. (Ich vrchné „konce" boli samozrejme, v exponovanom teréne hrebeňa už oddenudované.) Pri forme týchto spádnicových šikmín, bez výraznejších koróznych mikrotvarov v stenách – avšak s dobre vyvinutou priečno-profilovou oválnou modeláciou! (obr. 77) – sa dá vydedukovať, že plnili funkciu najmä akýchsi spojovacích vyrovnávacích kanálov medzi niekoľkými subhorizontálnymi etážami. V období vyššieho spádu zrážok dotovali bazén freatickej zóny vodou ktorá ho opakovane podsycovala a vyvolávala v ňom javy tzv. zmiešanej korózie (Bögli, 1964). Nenasýtená voda sa nimi tlačila nižšie do bazénu na základe rozdielov teploty, koncentrácie no i pre hydrostatický tlak, zapríčinený príslušným zrážkovým eventom.
    Dá sa predpokladať, že celá sústava týchto šikmín sa vyvíjala zatopená pod vodou, a len pri finálnom zaklesávaní okolitého jednotného korózneho nivó sa v oválnych trubiciach začali formovať ich dnové meandrové zárezy (tzv. paragenetický vývoj meandru). Prúdenia mohli byť v týchto kanáloch pri zatopení samozrejme i vzostupné, spätného rázu, hore ich šikminami a to pri dvíhajúcej sa hladine vody. Tieto oscilácie mohli dosahovať amplitúdy niekoľko m, no možno aj niekoľko desiatok m.
    Vyššie nad týmito oválnymi šikminami boli pravdepodobne sformované vadózne meandre, možno z okrajových ponorných závrtov. Reliktom takéhoto prívodu je veľmi pravdepodobne meander od Sodomy-gomory, len už samozrejme nižšie položený. Tieto meandre však dopravovali do freatickej zóny nižšie aj alochtónny materiál, ktorý bol už dosť silno (až na íl) rozpracovaný a vo freatickej zóne kanálmi spadajúci vo forme rozptýlenej (kalnej) vodnej suspenzie. V kanáloch sa zachoval len vo frakcii dnes červenkavej alebo žlto-oranžovej ílovitej zeminy, zapĺňajúcej najviac ak spodných 10 – 15 cm ich profilu a neskôr presintrenej.
    Prevažná časť jaskyne sa teda vyvíjala v epizodicky poklesávajúcej freatickej zóne – aj keď na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o tektonickú jaskyňu. Hlavné horizontálne prúdenia v trakte dnešnej jaskyne ale prebiehali v úsekoch kolenovitých etáží, z ktorých v bloku s Hačovou jaskyňou poznáme približne 3 ich segmenty (nad sebou naložené v rámci meandru Bana). Nie sú úplne dokonale vyvinuté – skôr ide o akési sieňovité kaverny (či „bubliny"), náhodne medzi sebou subhorizontálne prepojené v oslabených miestach karbonátu drobnejšími priechodmi. Počas zaklesávania korózneho nivó medzi nimi dochádzalo ku kolapsom – zrútené zaklinené bloky. Je veľmi pravdepodobné, že bazén sa vyvíjal súčasne s otváraním sa poruchy. V strope Dómu II. sú dobre vyvinuté pendanty (obr. 81) – možno ako prejav ešte málo otvorených a rozptýlených kanálikov, ktoré majú vo vyššej časti jaskyne už charakter celistvých tunelových šikmín.
    Vergencia paleoprúdenia bola zrejme v príslušnej časti masívu od juhu k severu.

bambula

Obr. 80. Pizolitické zhrubnutia na útvare Bambuľa vznikali pod vodnou hladinou. Foto: B. Šmída.

 

hacovanovoobjavy

Obr. 79. Rez spodnou časťou Hačovej jaskyne. Zostavil a nakreslil: B. Šmída.

 

koroznekoryta

Obr. 81. Pendanty ako relikt po pôvodných stropných korytách. Foto: B. Šmída.

 

 

etazovitost


Obr. 82. Vzťahy Hačovej jaskyne voči svahu a sedlovitému zarovnaniu medzi Zárubami a Čelom (červeným sú na schéme vyznačené posledné z novších objavov v r. 2004, ich detailná mapa je na obr. 85). Obrázok zostavil a nakreslil: B. Šmída.

 

    Etážovitosť v jaskyni javí pozoruhodný vzťah k sedlu medzi Zárubami a Čelom: najspodnejšie subhorizontálne časti jaskyne sú vyvinuté práve v jeho výškovej úrovni (obr. 82). Vo vývoji etážovitosti jaskyne je možné pozorovať isté prejavy rýchlejšieho, možno až skokovitého poklesu hladín. Kým vrchná časť meandru Bana je ešte veľmi oválna, a detailnejšie korózne tvary sú tu len vo forme veľkých, veľmi plochých zahĺbení, spodnejšie sieňky pod tým už javia príznaky plytšej freatickej zóny – náznaky roztrúsenej scallopsovitosti.

    Sediment jaskyne tvorí v Riečnom meandri až ku Sodome-gomore frakcia drobných obliačikov lunzských vrstiev (bridličky, jemnozrnné pieskovce, ílovec) do veľkosti 0,3 – 0,5 mm max.; niektoré z nich sú plochšie a takmer všetky sa po slabšom vyvolanom tlaku rozpadajú na kašu. V Riečnom meandri sa dá predpokladať len ich kratší transport.
    Z morfológie a predpokladanej genézy Hačovej jaskyne sa zdá, že prívodné vetvy jej freatického bazénu sa formovali ako zo strany od severu a od východu, tak aj z juhu (blízka Okulárová jaskyňa). Najmä zo severnej strany mohli byť vápence nad jaskyňou pôvodne prikryté plášťom lunzských vrstiev a mohli tu byť vytvorené a) kontaktné závrty, alebo b) „korózno-ponorné" podrezávanie severnej päty masívu – ako ho napokon badať aj v súčasnosti v celom úseku doliny poniže ku bukovskej priehrade. (Druhú alternatívu rozvádzam nižšie v texte na str. 74, ohľadom sedla medzi Čelom a Zárubami.) Táto „ponorná zóna" mohla mať aj v minulosti lokálne vysoko vysunuté hladinové nivó. Vody však po zanorení do vápencového masívu Veterlínu mali, blízko kontaktu s nekrasovým nadložím lunzských vrstiev, naďalej tendenciu migrovať generálne ku S, z dôvodu prevládajúcej vrstvovitosti či sklonu prešmykovej línie. Hlbšie v masíve sa však zrejme ich vergencia zmenila na kolmý západný smer.

    Na sintrovú výzdobu, ako ju poznáme napr. z nižšie situovaných jaskýň, Hačova jaskyňa nie je priveľmi bohatá. Napokon, lokalita javí takmer až vysokohorský charakter. Kvapľové útvary tu majú zvyčajne len podobu kratších brčiek, niekoľko cm vysokých výstupkov stalagmitov alebo krátkych tenkých mrkvovitých kvaplíkov. Väčšie kvaple (napr. hrubšie stalagmity, dlhé 30 – 60 cm) – je možné ich nájsť pováľané pomedzi suťou – zrejme poodlamovala neustále sa tu v jaskyni (na poruche) prejavujúca neotektonika. (M. Hačo časť z týchto pozberal a „osadil" umelo v dne Siene spolupracovníkov.)
V Sieni UK sú napr. mliečno-biele polevy. Dno chodieb a šikmín miestami pokrývajú vrstvy nátekového sintru, dosky hrubé 8 – 15 cm. V chodbe Hačovej galérie ich rozpukané platne, hrubé prevažne 3 – 5 cm, pokrývajú značnú časť dna a ich popraskanie až chaotické porozhadzovanie spôsobili tiež najskôr – neotektonické pohyby v priľahlom bloku vápencov. V bočnom výbežku so stalagmitom Bambuľa sú tiež na stenách početné bradavičnaté alebo pizolitické zhrubnutia (aj priamo na Bambuli, obr. 80), ktoré poukazujú na prítomnosť visutých zatopení (menších jazier). Tie sa tu mohli vytvárať po neotektonických pohyboch, alebo rútení prepážok medzi chodbami nad sebou, pričom z balvanov alebo odlúpnutých platní sa vytvorili bariéry, nadržujúce vodu.
    Veľmi charakteristickou výplňou Hačovej jaskyne sú ale – pizolitové formy. Tie tu majú najčastejšie podobu drobných, ale husto nahromadených tŕňovitých výstupkov (obr. 84), v niektorých pasážach jaskyne pokrývajúc desiatky m2 stien. Sú nimi obrastené napr. aj bloky zrútené medzi vrchným meandrom Bana a pod tým situovanými Dómami I. a II., tu vytvárajú až kríčkovité zoskupenia (úsek chodby sa volá príznačne: Chrupky) alebo tiež steny Hačovej galérie. Sú vytvorené najmä v spodnejších častiach priečneho profilu chodieb, s pichliačikmi generálne orientovanými – šikmo dolu k podlahe chodby. Sú subaerického pôvodu a vznikali z presýteného speleoaerosólu, ktorý najkoncentrovanejší „tečie" jaskyňou samozrejme hlavne pri báze chodieb. Je evidentné ako sa smerom čoraz nižšie k podlahe ich jedince zväčšujú. Dosahujú veľkosť od 2 – 3 mm, prevažne však 5 – 7 mm až po 1,5 cm. Ich telá sú súmerné alebo mierne kónické, široké vo valčekovej alebo tyčinkovej forme okolo 2 – 3, max. 4 mm. Často majú na konci hlavičkovité zdurenie, o niečo svetlejšej farby. Vznikať mohli začať už v čase, keď boli v chodbách jazerné zdrže.

krickyy

Obr. 84. Tŕňovité pizolity z Hačovej galérii. Foto: B. Šmída.

 

    Veľmi zaujímavý nález sa na lokalite podaril v januári 2008, kedy sme tu spoločne s M. Hačom zistili pri fotodokumentácii Hačovej galérie voľne ložené kryštály, veľmi pravdepodobne – kryogénneho kalcitu (obr. 83). Nachádzané boli ako individuálne kryštály matne medovej alebo oranžovej polopriezračnej farby, zvyčajne o veľkosti od 0,5 do až 1 cm, tiež dvojčatné zrasty, mikroplatničkové agregáty alebo aj akoby „zvnútra korodované" (kostrovité) kryštály či ich negatívne vhĺbené, hranaté cylindrické čiapočky.
    Tzv. kryogénny kalcit, skratka: CCC – cryogenic cave calcite (Žák et al., 2004b) vzniká vylúčením (expulziou) rozpustených karbonátov z roztoku pri – mrznutí vody. Geochemicky ide o celkom samostatný typ jaskynného sintru, ktorý podľa extrémne nízkeho pomeru stabilných izotopov kyslíka vznikal – v glaciálnych podmienkach. Izotopové zloženie C (uhlíka) kryogénneho kalcitu závisí hlavne od rýchlosti mrznutia vody, a teda od toho, či izotopová frakcionácia C pri úniku CO2 z roztoku je kinetická alebo rovnovážna. Takýto kalcit sa tiež významnou mierou podieľa na tvorbe tzv. hemisféroidov, ktoré boli u nás v hojnej miere lokalizované napr. v Stratenskej jaskyni (Tulis a Novotný, 1989, str. 200–216 ich monografie), novšie napr. tiež v Jaskyni studeného vetra v N. Tatrách (Žák et al., 2009) a zrejme toho samého pôvodu budú aj kriedovo-biele hemisféroidy a drobné kryštalické konzorciá, ktoré som najnovšie našiel v dóme Bibiana na konci tzv. Krvilačného meandru vo vysokohorskej jaskyni Mesačný tieň vo V. Tatrách (r. 2009; momentálne sú analyzované dr. Žákom z Prahy). Typickou charakteristikou kryogénnych kalcitov je, že – ležia vždy voľne, bez cementácie k podložke (Žák et al., 2004a). CCC je vytváraný v zaľadnených jaskyniach, alebo je potom nachádzaný – v jaskyniach, ktorých časti sa nachádzali v periglaciálnej zóne (stabilnejšie mínusových teplôt).

! Nález z Hačovej jaskyne je o to cennejším, že by malo ísť o – zatiaľ najjužnejšie situovanú lokalitu s výskytom kryogénneho kalcitu u nás a najnižšie doteraz položenú vôbec!!!

 goorkej

Obr. 83. Kryogénny kalcit z Hačovej jaskyne. Foto: B. Šmída.

    Vzorky CCC? z Hačovej j. mnou boli v septembri 2010 poslané na podrobnú analýzu dr. K. Žákovi z pražského Geologického ústavu ČAV, ktorý s veľmi vysokou pravdepodobnosťou už na základe morfológie kryštálov a spôsobu voľného loženia kalcit odtiaľto za kryogénny považuje (pers. com.); vzorky boli ďalej posunuté na datovanie aj prof. Maniginimu do Heidelbergu, Nemecko.
    Ak sa kryogénnosť kalcitu z tejto lokality potvrdí, značilo by to že minimálne časť Hačovej jaskyne sa mohla počas pleistocénu nachádzať priebežne v zóne mínusových teplôt. Možno by sa dalo tiež uvažovať, že niektoré „zarútené tvary" stien jaskyne, s rôznymi odlúpnutými doskami horniny, platničkami, či dokonca aj poprevracané dnové sintrové platne? v Hačovej galérii mohli byť atakované takpovediac vnútrojaskynným mrazom. Je tiež možné, že aj výskyt či forma tŕňovitých pizolitov v tejto jaskyni významnejšie súvisí s nižšími teplotami, alebo ich kolísaním. (Viac sa k téme pizolitov vyjadrujem pri zhodnotení Vodnej priepasti pri Trstíne, str. 48–50.) Samotná Hačova galéria je v rámci systému Hačovej jaskyne situovaná dosť periférne a už vzhľadom k vyššie uvedeným prievanom, mohlo v nej dokonca prebiehať silné nasávanie mrazivého vzduchu. V súčasnosti je vo vnútornejších pasážach jaskyne stabilná teplota okolo 8,6 °C (kolíše zimou / letom ±0,1 °C), no napr. sektor od Hačovej galérie až po vchod (Sieň spolupracovníkov) je menej teplotne stabilným a (zatiaľ namerané) hodnoty tu niekedy klesnú až ku 5,8 °C. Bude ale akiste zaujímavé zistiť, či recentne neklesá teplota konkrétne aspoň v Hačovej galérii k ešte omnoho nižším hodnotám.

Kde sú zaujímavé perspektívy pokračovania
    V Hačovej jaskyni je niekoľko miest, v ktorých by bolo možné postúpiť ďalej a hlbšie do masívu. Na dne najnovšie objavených sienok z r. 2004, v Rozsypanom sne (obr. 85) by sa dal napríklad prekopať hlinou, čiastočne sintrovou doskou zanesený klesajúci oválny kanálový výbežok. Toto miesto je relatívne dosť hlboko, nielen pod povrchom ale aj relatívne voči iným priestorom. Ak nahliadneme do mapového plánu jaskyne (obr. 74), tieto miesta sú dosť vzdialené od hlavnej sietetraktu jaskyne a určite sa naň nenapájajú. Problém je tu však trochu v „náročnosti" prístupového meandru.
    Iným zaujímavým miestom je tzv. Utajená sonda, najnižšie situovaný kanálový výbežok „úrovne" s Dómami I. a II. Predpokladáme, že za jej zanesením by mal pokračovať kanál podobného charakteru, ako medzi Sieňou spolupracovníkov a Butašovym zrkadlom, tj. šikmá oválna chodba (ako na obr. 77) – možno sa nižšie napájajúca opäť na nejaký závažnejší subhorizont. Zanesenie vôbec nemusí byť dlhým úsekom. Tu robí starosť fakt, že miesto sa po vykopaní sondy v ílovitom sedimente mení jarou priebežne na drobné jazierko – z ktorého je treba vždy najskôr vyčerpať vodu, a sediment je potom silno rozbrednutý, lepivý, dosť ťažko sa kope, naberá i vysýpa (skôr vyberá) z vedra. Povedľa zaneseného úseku je však otvorená neotektonická prasklina, ktorou tam prípadne vyliata voda so špľachotom stečie veľmi rýchlo do hlbín... Ku sondáži (a podávaniu materiálu) je tu potrebných 5 ľudí.
    Napokon, možno by bolo potrebné znovu sa lepšie poobzerať okolo konca tzv. Meandru stonů, pretože v týchto partiách „odniekiaľ" vanú slabšie prievany a severo-južný horizont počnúc Hačovou galériou cez meander Bana až sem by mal logicky viesť – ďalej na sever. Ku svahu je cez masív z týchto miest ešte niekoľko desiatok m, no horizont sa môže náhle opäť „zlomiť" dolu nejakou ho prerezávajúcou šikmou úpadnicovou chodbou.
    Prekvapujúci rezult by však mohlo napr. priniesť tiež prekopanie meandrovitého výbežku Peťova slepá cesta, ktorého nástup sa nachádza hneď v úvodnej objavnej kaverne pôvodného prepadliska jaskyne.
    Časovú logistiku prístupu až do najspodnejších častí jaskyne jej objaviteľ M. Hačo už zdarne vyriešil, rozšírením niektorých prielezov či úžin (najmä Pôrodnice). V súčasnosti trvá vhodne vystrojenému jaskyniarovi zostup či výstup z jaskyne povedzme k/od Utajenej sondy, naľahko jedna trasa asi len 17 minút, s náradím o niečo dlhšie.

najnovsie objavy

Obr. 85. Mapa posledných nových objavov v Hačovej jaskyni. Zostavil a nakreslil: B. Šmída.

 

    V bezprostrednej blízkosti Hačovej jaskyne sa nachádzajú ešte dve menšie, rozpracované lokality. Prvou je Okulárová jaskyňa (pôvodne tzv. Ducárova j.), ktorá je v priamej severo-južnej línii s vchodom do Hačovej j., ale už pod južnou hrebeňovou hranou Čela. Miesta dnešného vchodu boli lokalizované 13. júla 2002, bol tu cítiť slabulinký prievan. M. Hačo tu poza odštiepený blok vykopal sám 3-metrovú sondu a pár metrov dopredu v koróznej, subhorizontálnej a zatiaľ zanesenej jaskynke; jej profil však môže byť omnoho širší (mapa obr. 87). Našli sa tu slnečné okuliare (podľa toho názov). Na východ od nej je pod hranovým defilé náznak výraznejšieho, asi 4 m širokého dvojitého korózneho zahĺbenia, ktoré orešiansky jaskyniar P. Halenár nazval „okulárom". Je v línii s Hačovou galériou. M. Hačo tu zatiaľ uskutočnil výkop asi -3 m, dá sa pokračovať. 15 m pod miestom sa vytvára vo svahu „mastný fľak" o priemere asi 50 cm. Lokality sa môžu napájať v pokračovaní na Hačovu jaskyňu, no rovnako môžu viesť v podzemí úplne mimo jej sektoru, napr. hlbšie do zatiaľ neznámych jaskýň.
    Iná zaujímavá lokalita sa nachádza 500 m na ZJZ od vrcholku Čela. V južnej stráni tu je asi 120 m dlhá, do svahu šikmo situovaná línia približne štyroch jednoznačnejších tzv. mastných fľakov*. Koncom roku 2002 ich lokalizoval M. Hačo. Výdušný prievan z jedného z nich, asi 20 m pod hrebeňom bol mimoriadne intenzívny, zimou s priaznivo vyzerajúcou „jaskyňonosnou" teplotou: 8,5 ºC. (Inokedy sme tu namerali pri -4 až -5 ºC vonku 8,8 ºC.). Prievan vytápal v snehu pruh až 5 m dlhý. Miesto sme sa teda pokúsili sondážne otvoriť a počas r. 2003 sme mu venovali 17 akcií. (Najmä M. Hačo, Šmída, M. Majerčák, spočiatku tiež A. Lačný a ďalší.) V rozlámanom závale na kontakte svahu a pevnej skaly sme sa tu zahĺbili do -10 m, avšak pôjde zrejme o gravitačnú tektoniku: charakter sondy sa od úvodu až po jej dno vôbec nezmenil. Lokalita zostáva inšpiratívnym miestom pre výuku stabilizácie speleovýkopov: na jej výstuž sa spotrebovalo 80 m (!) lešenárskych rúr, asi 75 leš.spojok (tzv. „žabíc"), 90 m bukovej guľatiny (z okolitého porastu)... Dotyčnú lokalitu sme nazvali Masné fleky (mapa obr. 86, foto zo sondy je na obr. 38, lokalizácia vo svahu Čela podľa obr. 72). Je asi súčasťou nejakej významnejšej svahovej rozsadliny, či poruchy (na štýl trhlín Roštúnskej či Líščej pr. na hrebeni Vápennej). Tak silný a stabilný prievan sa tu však nedá príliš jednoznačne vysvetliť: porucha nižšie predsa len môže súvisieť s väčšou jaskyňou... Geneticky zrejme podobnou lokalitou bude tzv. Tomášova sonda (popisujem ju v ďalšom texte na str. 77, obr. 93).

    * V praktickej speleoterminológii sa pod „mastným fľakom" rozumie miesto prievanového výduchu, ktoré sa prejaví zimou na určitom obmedzenom mieste terénu čiastočným alebo aj úplným odtopením snehu. Skúsený jaskyniar ho však dokáže identifikovať aj v období, keď ešte nie je súvislá snehová pokrývka – stačí aby poriadne mrzlo a kontrastne sa odtopil napr. na pôde len srieň. napr. len srieň. V mieste „mastného fľaku" sa jaskyniari niekedy rozhodnú vyhĺbiť sondu. V tomto mieste sa niekedy podarí objaviť jaskyňu. Nie je to však pravidlom: nie vždy totiž ide o prievan súvisaci len s veľkou jaskyňou – môžu byť vytvárané aj nad gravitačnými poruchami, dokonca aj v hrubej suti apod.
    „Mastný fľak" sa dá identifikovať dokonca aj v lete! Na dotyčnom mieste totiž nerastie žiadny bylinný porast, suť je holá, prievan vysuší koreňovú sústavu a zvyčajne v okruhu 0,5 až 1,5 m tu nie je ani hlina, prepadáva sa do podzemia (M. Hačo, pers. com., 2009). Takýto jav si však samozrejme povšimne len mimoriadne skúsený a pedantný pozorovateľ prírody.

 

povrchovk

 

Obr. 71. Lokalizácia jaskynných lokalít v rajóne Veterlín a Čelo. Zostavili: B. Šmída a M. Hačo. Nakreslil: B. Šmída.

 

    Na opačnej, severnej strane hrebeňa voči Masným flekom je zase akási „krasová línia" niekoľkých menších jask.lokalít, ktorá sa drží polohy (šupiny?) dolomitickejšieho vápenca (východná časť lokalizačnej mapy obr. 71). Línia začína od prvých mokradí v doline: asi 35 m nad nimi je Medvedia jaskyňa s nízkym, no portálovitým vchodom, širokým 6 m a dvomi približne rovnako dlhými nízkymi korózno-výmrazovými výbežkami vysokými 1 – 1,6 m: východný z nich je vyplnený suťou, južne klesajúci hlinou. Pri sondáži na jar 1998 tu M. Hačo a P. Lipár našli 4 zuby a kosti medveďa hnedého a tiež spodnú čeľusť a kosti divej mačky, teda zvierat, ktoré v okolí Bukovej už nežijú. Šikmo nad ňou je drobná prepadlinka (najskôr líščia nora) a už o dosť vyššie nad tým tzv. Jaskyňa diviačej lebky (tá tu bola nájdená): bola pôvodne len drobnou „líščou presadlinkou", po zahĺbení asi -2 m (M. Hačom) je tu dnes 5 m dlhý, mierne klesajúci korózny kanál, trojuholníkového profilu. Asi 15 m pod hrebeňom je v tomto zoskupení napokon ešte tzv. Jazvecova puklina, do 2,2 m vysoká a asi 8 m dlhá, s najväčšou šírkou 50 cm.

    Ak zostúpime 70 m výškových m od vchodu Hačovej jaskyne smerom ku Zárubom, je tu plošinovité sedlo vo výške 620 m n.m., na ploche asi 100 × 200 m (obr. 65). A. Droppa (1951, s. 19) niekde o týchto miestach? píše: „Iná priepasť objavuje sa v sedle medzi Čelom a Zárubami. Vznikla prepadnutím len v nedávnej dobe (asi r. 1922)." V monografii o krase M. Karpát (1952, s. 76–77) k tomu dopĺňa: „Výskumy v tejto priepasti robil I. Vajsábel s J. Baničom. Keďže dno priepasti sa pod nimi stále prepadávalo, pre nebezpečenstvo zasypania upustili od ďalších výskumných prác."
    Potvrdiť alebo vylúčiť túto indíciu sa nám zatiaľ nepodarilo: žiadne podobné miesto sa tu nenachádza. V západnom, už postupne mierne klesajúcom úseku plošiny je niekoľko plochých, neurčitých širších lalokovitých depresií, ktoré však budú najskôr len bahniskami (drží sa v nich voda). Iná menšia depresia bude najskôr vápennou jamou: zahĺbenie pri päte svahu, relikt vápna, uhlíky vo výkopku na jej okraji. Pri cípe akéhosi skalného hrebienku, vybiehajúceho sem od severnej päty Čela, som tu koncom osemdesiatych rokov pozoroval akoby postupne „zanikajúci", 3 m široký a meter hlboký oválny „kráter" akoby či závrtík (aspoň vtedy sa mi tak javil), dokonca s drobným skalným výstupom. V r. 2001 som tu spoločne s A. Lačným zahĺbil zisťovaciu sondu, no tá, v čiernej lesnej zemi, hlboká -2 m, nezastihla nič zaujímavé. Pôvod depresie zostáva nejasným: vápenec v odkryve je silne rozrušený, ako keby teplotným postihnutím? takže mohlo by ísť najskôr o vápennú jamu. (V sonde sme našli tiež zo dva ručne kované, veľmi staré klince.)
    Morfologicky zaujímavo sa javí údolie spadajúce odtiaľto k západu. Má pomerne široké dno a asymetrický tvar: hoci súvrstvia sú tu uklonené generálne k SZ až SSZ, báza údolia je prekvapujúco uklonená mierne od Zárub ku svahom Veterlínu – teda presne na opačnú stranu. Zrejme práve na bridliciach a ílovcoch (lunzských vrstiev) sa tu formujú plytké mokrade, no niekedy (po topení snehu, po silných dažďoch) sa z nich utvoria aj kratšie, sústredenejšie stráňové rony o prietoku 1 – 2 l.s-1 (raz pozorované maximum cca 5 l.s-1). Tieto rony intenzívne podrezávajú severnú stráň Čela aj Veterlínu, zrejme sa na kontakte vápencov aj ponárajú (?!) do štruktúry Veterlínu a postupne sa v spodnej časti údolia (pri kaplnke) úplne vytratia. (Najneskôr pri kontakte so šikmo prebiehajúcou štruktúrou akéhosi vápencového rebra s jaskyňou Vydra.) Nepredpokladám, že by mohlo ísť o lokálne stráňové zvodne severnej časti Veterlínu – jeho hlavné odvodňovacie štruktúry sú v tomto priestore už zrejme hlboko zaklesnuté.
    Zo svahov tohto údolia sú známe zatiaľ dve (relatívne) väčšie jaskynné lokality, Lipárova jaskyňa a Peterská priepasť.

Prihlásenie