Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

Masné fleky alebo o jednej 10 m hlbokej sonde

Masné fleky v Plaveckom krase

(alebo o jednej presne -10 m hlbokej a dobre vystuženej sonde)

Branislav Šmída – Miloš Hačo

 

    V masíve Veterlína (723,5 m) v Malých Karpatoch boli po dlhé roky známe len plazivková jaskyňa Malá skala (Dosedla, 1949; Droppa, 1951; Šmída, Kapucian, 1995), dlhá 140 m a nebezpečná Peterská priepasť, hlboká -26 m (Šmída, 2010). O prienik do vnútra masívu sa tu na iných miestach kopca pokúšali dávnejšie napríklad dolnoorešanskí jaskyniari okolo Paľa Nemčeka, či zas nie až tak celkom dávno povedzme Peter Zvonár, správca jaskyne Driny (sonda pri vrchole Veterlína, vedúca do krátkej jaskynky). Zvýšený záujem o tento hrebeň, budovaný z podstatnej časti dobre prekrasovatenými rifovými vápencami, bol znovu zaznamenaný až počiatkom rozsiahlych výkopov v Lipárovej jaskyni v r. 1998 a neskôr v r. 2001 objavom Hačovej jaskyne (Hačo, Šmída, 2001). Rozsiahla a podrobná rekognoskácia povrchu najmä Milošom Hačom priniesla množstvo cenných poznatkov o detailoch reliéfu, niekoľko nových menších jaskyniek a najmä ozrejmenie súvislostí. Stále však nie je jasný štýl a generálna vergencia odvodnenia vápencov, pričom výškový potenciál je tu na malokarpatské podmienky vcelku pozoruhodný (300 - 350 m). Hrebeň je masívny, dlhý skoro 4 km a široký od 500 do 1000 m. Jeho stráne sú strmé, miestami neprehľadne zalesnené, s častými drobnými skalkami a stupňovinami. Vzhľadom k tomu a najmä rozľahlosti si preto dovolíme tvrdiť, že napriek mnohým pochôdzkam tu bude možné nájsť nové zaujímavé miesta aj v budúcnosti. Najmä v zimných podmienkach.

    Jedno také sa podarilo druhému z autorov tohto príspevku lokalizovať koncom roku 2002. Nachádza sa asi 500 m na Z od vrcholu Čela (716 m n.m.), cca 20 m pod hrebeňom, v jeho južnej stráni. Ide o zhruba 100 m dlhú, mierne do šikma voči vrstevnici uklonenú líniu niekoľkých v suti vytopených „mastných fľakov" (tvrdo po bukovsky: „masných flekov"). Výdušný prievan z jedného z nich bol skutočne citeľný, so stabilnou teplotou 8,5 °C. Miesto sme posúdili ako „gravídne" (tj. speleologicky = perspektívne). Bola len pochybnosť, či nebude vo svahu príliš hrubá suťová pokrývka, čo sa snažil prvý z autorov tomu druhému na základe svojho geologickým vzdelaním vycvičeného oka vyvrátiť. Najviac 2 m, tvrdil ten prvý. Skúsme miesto otvoriť, potom uvidíme, dohodli sme sa nakoniec.

prievanové miesto

Sonda v stave, keď sme ju začínali stužiť ešte bukovým drevom... Foto: M. Hačo.

 

    Prvú väčšiu sondáž sme tu uskutočnili v závere decembra 2002. Za silného mrazu prievan zintenzívnil a v jame sondy bolo tak teplo, že sme sa museli, aj za silného mrazu vonku, vyzliekať! Vyzeralo to dobre, a rozhodli sme sa, že tu uskutočníme minimálne niekoľko ďalších akcií. Aj preto, že pevný masív sa ukázal už po pol metri! Miesto v nás evokovalo predstavu, že by mohlo ísť o analógiu tektonických priepastí v neďalekom masíve Vápennej (Roštúnska, Líščia), kde sa tiež medzi nimi vytvára v zime v snehu „vytopená" línia. Ale ktovie!? Do zeme predsa nevidíte! :-) A tak sme si sľubovali od lokality možno aj ďaleko viac...

    Nakoniec bolo akcií neúrekom a popri autoroch príspevku, ťahúňoch a motivátoroch podujatí, ktoré absolvovali na viac než 90 %, sa týchto priebežne zúčastnili aj ďalší: M. Čahoj, M. Lackovič, A. Lačný (OS D. Orešany), M. Majerčák, E. Kapucian, M. Griflík (Speleoklub UK) a dokonca aj L. Lešták (OS Rožňava) či J. Polák z Bukovej. „Pôrod" novej jaskyne sa tu nekonal, ale na mieste je dnes vyhĺbená priam ukážkovo vystužená sonda, hlboká presných -10 m. Presne totiž v tom momente sme sa rozhodli, že lokalitu definitívne opustíme. Či išlo o správnu úvahu, ukáže možno budúcnosť. Pre nás to bola zaujímavá skúsenosť, o ktorú by bolo zahodno sa podeliť aj s ďalšími. Nakoniec, v Spravodaji sa toho, ako sa hĺbia a stužia takéto sondy, až tak veľa zase nedočítate. Možno z Krakovej hole od skúseného Mariana Jagerčíka, ale im tam rastú smrečiny, a my sa tu potýkame najmä s bučinami. Tak teda:
    Na začiatku sme len odkopávali humus a zahlbovali sa v suti. V strmom svahu však substrát príliš nedržal a neustálym zosýpaním okrajov sondy nám nakoniec vznikla obrovská jamisko s priemerom 3 metre. A to napriek tomu, že mráz steny výkopku stále ešte spevňoval.
    Zachytenie pevného masívu zo strany do svahu bolo ako dobrým znakom, tak aj vítanou oporou k uchyteniu výstuže. Keďže ani po dvoch hĺbkových metroch výkopu sa neukázal žiadny jaskynný vstup, steny jamy sme začali bedniť porezanou guľatinou okolitých tenších bukov (vsadenou za základnú nosnú konštrukciu, spevnenú hore sklincovanými krížovými brvnami). Suť bola pomerne drobná, sypká, takže v celej ploche stien. (Dovoľujeme si na tomto mieste pripomenúť známy fakt, že guľatina buka má preklincovaním tendenciu štiepať sa. Ak máte naporúdzi smrek, je vhodnejší).
    Stále ešte v pomerne malej hĺbke sme sa začali potýkať s problémom, ktorý určite viacerí, znalí veci, dokonale poznáte. Spoza okrajov sondy za bednením sa nám permanentne vysypával štrk a suť! Nielenže neustále zavaľoval vykopané, ale za bednením sa vytvárali dutiny, aby sa tam hneď nato, alebo o čosi neskôr - vysypal materiál ešte z vyššia! A takto dookola!
    Nakoniec "visela" drevená výstuž takmer vo voľnom priestore – a postup do hĺbky nijaký! Pochopili sme, že voľné priestory za bednením je nutné priebežne vypĺňať, tak sme tam začali hádzať väčšie bloky, skrižovali brvná. Nakoniec sa tie prvé dva či tri metre podarilo ako tak z bokov vytmeliť a materiál nám už do sondy z bokov nevypadával. Človek by nepovedal, že aký takmer banálny problém, a ako zložito sa rieši! Poučenie: sondy vo veľmi sypkom materiáli sa do tejto hĺbky doslova „lepia"!
    Pri práci sme zistili aj iné: bednenie spotrebuje nesmierne množstvo dreva a hrúbka brvien musí byť, aby bola sonda stabilná, minimálne 8 – 10 cm. Pretože sonda, aby sa v nej dalo zahnať väčším kladivom alebo krompáčom, musí mať vnútorný priemer aspoň 1 m, vhodné dĺžky segmentov bednenia sú tak 1,5 m. Z jedného mladého buka s výškou 10 či 15 metrov urobíte len 4 či 5 brvien (zvyšok je príliš tenký; okrem toho, bukové drevo nie je celkom ideálne aj preto, že je na rozdiel od rovného smreku pokrútené). Tým pádom, ak nechcete naokolo sondy spraviť priam vyklčovanú lúku (!) lebo príliš zďaleka sa vám zase ťahať brvná nechce... vhodnou náhradou sú obyčajné laty (pokiaľ ich máte kde zohnať). Úplne najlepšie sú ale prepravné palety. Tak sme ich niekoľko zabudovali do bednenia v sonde, vcelku, aj my. Len náhodní turisti boli šokovaní, kam do šľaka, k najvyšším vrcholcom pohoria sa s týmto čudným materiálom ťaháme lesom a na čo nám to tam asi je... Idete stavať na Veterlíne chatu? pýtali sa. :-)
    Ako sa zväčšovala ťažobná hĺbka a postupovali sme do čoraz väčšieho blokoviska, presedlali sme na „železo". Na celoobvodovú pevnostnú konštrukciu sa ukazujú ako najvhodnejšie klasické lešenárske rúry (trubky). Tie si podľa aktuálnej potreby narežete priamo na lokalite a modifikovane ich spájate tzv. „žabicami". (Technologickému postupu oporového napájania sme sa priučili v neďalekej jaskyni PP-2, kde zhotovenie výstuže viedol Tomáš Ďurka zo Speleoklubu Bratislava). Ale ako dostať rúry až k sonde, ktorá je pomaly na hrebeni?
    No, jednoducho: na vlastných chrbtoch! Kedysi sa dalo až po sedlo pod Hačovou jaskyňou dostať hoci aj na 120-ke Škodovke, dnes by to sotva zvládol hoci prvotriedny Landrover s navijakom. Lesné traktory prístupovú cestu zničili, dnes sú tu hlboké výmole, zapadávajúce mokrým lístím. Rúr sme dokázali odniesť v batohu na chrbte aj viac naraz, ale optimálna dĺžka kusov je tak 2 m. Trojmetrovky už vyvolávajú (aj vzhľadom k váhe) balans a jednoducho s nimi nedokážete odkráčať. Mali sme ohromnú zábavu, ako jeden účastník nosenia nedokázal spraviť iba s dvomi takýmito rúrami na batohu ani krok... a hneď ho prevalilo vpred! :-) Trojmetrový kus dokážete na pleci či v ruke niesť len jeden, v hustejšom lese sa s ním aj ťažšie manévruje.

masne fleky

Miloš Hačo usilovne "rozširuje" bloky na dne sondy Masné fleky. Foto: B. Šmída.

 

    Ďalší dôležitý poznatok: treba prekonať prvotný kopáčsky zápal! Hĺbenie sondy nie je dobré uponáhľať na úkor priebežného stuženia! Aj my sme boli nie raz hr-hr, že sondu zahĺbime ku koncu ešte 10 či 20 cm... a všetka vykopaná hĺbka sa nám práve vtedy z bokov zasypala blokmi! A tak sme pochopili princíp – radšej pomalšie, a hlavne stužiť. Jednodňová akcia mala teda neskôr štandardný priebeh. Pol dňa kopanie, pol dňa stuženie. Hoci po pol metri! Viac ako 1 m hĺbky v stredne hrubom blokovisku bez výstuhy nevydrží!
    A čo taká sonda doslova „zožerie" železa! Lešenárskymi rúrami sa tu nedá príliš šetriť, lebo zával funguje na princípe domina. Pracovať vo väčšej hĺbke s hrozbou závalu nad hlavou, no to si každý rozmyslí. Ako len pedantne a husto pokryjete vtedy steny jamy lešením! Sonda je potom rúrami pretkaná ako pavučinou a nezainteresovaný by povedal – toho načo je tam toľko?
    My sme si sondu trúfli otvárať vo dvojici. Pokiaľ je takáto vertikálna, do podobnej hĺbky to ešte ide. (Je to istým spôsobom výzva pre jaskyniarov, ktorí tvrdia, že napr. závrt sa v malom týme otvoriť nedá). Miloš bol zvyčajne dolu, stužil, vymýšľal opornú konštrukciu, kopal a naberal, ja som vyťahoval hore suť a vysýpal ju, meral a rezal rúry, podával mu potrebné nástroje a náradie.
    Ako sme sami na sebe zistili, podobné sondy majú svoj psychologický vývoj. Prvá fáza je nadšenie, keď ešte nikto nevie, do čoho sa púšťa a každý hneď čaká objav na akcii, ktorá práve prebieha! K tomu ale zvyčajne v našich pomeroch nedôjde... No o akcie je stále záujem, najmä keď dokážete ľudí prilákať tvrdeniami – kamienky už prepadávajú do šachty, berieme lano...
    Tomu ale začas prestane každý veriť, a dochádza prípadne k štádiu vyrovnania, kedy človek už objav ani tak moc nečaká, ale lídri výkopu sa rozhodnú – treba ďalej pokračovať. Bola by škoda prestať... Pomocníkov však už začína ubúdať. Vy sami tiež oscilujete medzi nechuťou až depresiou, alebo na druhej strane náhle nabudeným zápalom a frenetickým úsilím (keď sa zase ukážu nejaké skuliny...). Premýšľate, či sa tu nechystáte prekopať najlepšie roky svojej jaskyniarskej éry – a nakoniec nič z toho! U nás sa to prejavovalo frekvenciou akcií: niekedy aj dva razy do týždňa, no niekedy aj mesačná prestávka, že sme si radšej ani nezavolali.
    S čím (prípadne už len sami so sebou) koketujete nakoniec? Ale, veď to dobre mnohí poznáte... S dilemou (či až rozporom!), či to vôbec malo zmysel... Prichádzajú dlhšie prestávky... občas sa zakopne ešte z akejsi zotrvačnosti... no ak z toho vypadne líder aktivít, sonde je prevažne koniec! Novooboznámení si chcú zväčša otvoriť inú, vlastnú sondu...
    Úplne najťažšie je, ako zvládnuť vnútornú sebadisciplínu pri monotónnej činnosti (keď inde jaskyniari napr. voľne postupujú), prisilné očakávania, no a rozhodnúť sa, či pokračovať – alebo skončiť (a najmä, kedy). Ivan Demovič, Bohuš Kortman, bratislavskí, malofatranskí, či plaveckí jaskyniari, isto viete, o čom je reč.
    My sme sa už od začiatku rozhodli pre symbolickú hĺbku -10 m. V sonde sme na jej dne dnes – prakticky ako na začiatku, keď sme ju otvorili! Štrbiny, kamienky prepadávajú jeden či dva metre, povzbudivý prievan... no charakter prekopaného zatiaľ na jaskyňu nenasvedčuje. Otázne je, či hlbšie prasklina predsa len nepretína nejaký jaskynný priestor, alebo odkiaľ vanie prievan. Možno je treba kopať ešte meter - no možno aj 100 metrov? Nevieme. Je nám jasné, že každý, kto príde na lokalitu, sa opýta – prečo ste nepokračovali? Lebo my sa na podobných sondách pýtame tých, čo ich hĺbili, to samé...
    V každom prípade, sonda je učebnicovo vystužená a vydrží v takomto stave desaťročia. Mladí jaskyniari sa tu môžu podučiť spôsobu spájania rúr žabicami. Drevo by po pár rokoch zhnilo, a je po výkope. To je snáď ďalší náš odkaz – ak chcete, aby sa niekde v budúcnosti pokračovalo, musíte to dobre zabezpečiť.

mapa masných

Mapka (rez) sondou Masné fleky na Veterlíne. Nákres: B. Šmída a M. Hačo.

 

    Aké sú ďalšie výsledky snaženia?
    V prvom rade zistenie, že ani silné prievany nemusia nevyhnutne viesť do jaskyne. Sonda je prakticky v celej svojej hĺbke umelo vyťažená. Drobné voľné priestory medzi blokmi tvorili najviac 10 – 15 % jej objemu. Preto, a tiež vzhľadom k faktu, že jednotlivé väčšie bloky neboli príliš zrotované (tvary do seba často logicky zapadali), skôr len odtrhnuté od stien, usudzujeme, že nejde o strop korozívnej trhlinovej priepasti alebo o kolaps nejakej kaverny, ale len o mohutnú prasklinu. Nejde pravdepodobne ani o gravitačnú, či sklzovú poruchu; zdá sa, že porucha je najskôr prejavom neotektoniky. Stopy po korózii sú skutočne minimálne, nepatrné. Nesúmerné pizolitické výrastky, či svetlo-biele povlaky na vyťažených blokoch sú odozvou prievanov.

    Po druhé, v závaloch sa postupuje (kope, strieľa) pomerne rýchlo, ale stále vás spomaľuje nutnosť priebežného stuženia. Bez toho, aby ste mali v partii niekoho technicky zručného, sa do závrtov, ponorov, či podobných sond so závalmi radšej ani nepúšťajte.
    Nám tých 10 m do hĺbky trvalo celkovo 17 akcií. Keď chodíte aj do iných jaskýň, a to aj hodne intenzívne, okrem tejto jednej už inú lokalitu za asi pol rok poriadne neotvoríte. Pokiaľ si vystačíte dvaja, ďalší sú prebytoční. Zavolajte ich, až keď je to už nevyhnutné. Kopajúci jaskyniar je dnes veľmi vzácny druh, tak si kamarátov zbytočne nevyčerpávajte, lebo aj tak často pri sonde len postávajú (a rečami demoralizujú).
    Pre tých, ktorí sa chcú pustiť do podobných aktivít, trochu štatistiky, ktorá sa môže hodiť pri priebežnom plánovaní. Na sondu sme použili (uvedené údaje sú orientačné ±):
    80 m lešenárskych rúr (cca 50 jednotlivých ks)
    75 leš. spojok (tzv. „žabiek")
    90 m bukovej guľatiny (priemer 8 – 10, 12 či 15 cm)
    5 doskových paliet (+ ďalšie dosky)
    5 špeciálne tvarovaných, domácky vyrobených úchytných konzol
    spotrebný materiál (veľké klince, viazací drôt, nity)
    náradie (krompáčik, páčidlo, sekáče, ťažšie kladivá, vojenská lopatka)
    prepravný materiál (kladka, polyamidové lano, 3 plechové vedrá)
    doplnky (akumulátorová vŕtačka, veľká rámová píla na drevo, malá píla na železo, kľúč na doťahovanie spojok, skladací meter)

    Keďže práca na sonde bola pomerne monotónna, mali sme čas aj vymýšľať a napadlo nám tak, ako by sa dala asi naša práca spoločensky oceniť (napr. keby si ktosi objednal objavenie jaskyne, ako kedysi u J. Majka v rámci Turistu n.p.). Skúsili sme spraviť len prepočet na oceľové rúry a ich spojky, a vyšlo nám, že keby sme ich nevedeli zaistiť z iných zdrojov, ale mali ich rovno zakúpiť v obchode, tak by nás iba tento materiál vyšiel aspoň na 15 000 korún! (čitateľ nech si prepočíta na eurá) K tomu by sme pripočítali iba (zidealizovane) prácu 2 ľudia x 15 akcií (dní) x mzda tak 500 korún na deň (celkom náročná a riziková činnosť) = ďalších 15 000 koruniek! No a ak by sme k tomu prirátali prípadne ešte cestovné, opotrebovanie materiálu, tak otvorenie jaskyne takouto, v podstate úplne jednoduchou a ľahko zvládnuteľnou sondou by stálo povedzme 40 000 korún. Alebo, čo hĺbkový meter, to 4 tisícky.
    Zdá sa teda, že jaskyniarstvo a otváranie jaskýň sa javí celkom drahým špásom, čo poviete!? :-)

Čo si myslieť o prievanoch:
    Tie sú tu veľmi silné (skoro najsilnejšie, čo sme kedy v Malých Karpatoch poznali, vlastne pre toto sme sa tu pustili do práce). Správajú sa priam ukážkovo, ako v prípade jednoznačného vrchného vchodu. Z praktického hľadiska je to príma, lebo v zime je v sonde fajn teplúčko a v lete sa zase mierne ohrieva z nasávaného vzduchu. Pozor však! V lete vám tu preto prehnutému dobre ťahá na kríže a na krk! To však spraví ladviňák a šál.
    Druhý z autorov príspevku, neveriac sprvu , že nepôjde len o akúsi gravitačnú odtrhlinu, ktorá "vylezie" nižšie zo svahu von, tu urobil za letnej fázy merkaptánovú skúšku (2 l). Charakteristický zápach však nikde v južnom svahu od Smoleníc, ani po niekoľkých hodinách pochôdzky, bližšie, no ani poriadne ďaleko, nezacítil. Takže prievan ťahá asi skutočne niekde hlboko z útrob masívu. (Terén severného svahu od Bukovej kontrolovaný nebol.)
    Otázne je, či ide o jaskynný prievan v pravom slova zmysle, alebo len o cirkuláciu spôsobenú značnou hĺbkou zlomu. (Veď nesmierne „fučáky" sú napr. v trhlinových jaskyniach bradlového pásma, tam je to však dané najskôr veľkými relatívnymi prevýšeniami v reliéfe). Prievan sa správa inak, ako ten v prípade Hačovej jaskyne (v jej vchode je pulzný). Žiadny náporový vietor, narážajúci do južných svahov Veterlína, tu nemá na prievan v sonde vplyv. Fúka z nej stabilne, bez väčších výkyvov a prestávok.
    Ešte sa tešíme, ako bude sonda „pariť" v zime, keďže komínový efekt je hĺbkou ešte viac umocnený. To sa sem choďte všetci podívať – hneď sa vám všetkým bude chcieť kopať, a budete o nás pochybovať, že prečo sme tu prestali, že sme asi nejakí čudní! :-)

preiavn an

Prvý z autorov príspevku pri inom zaujímavo mieste, tzv. "mastnom fľaku" na hrebeni Vápennej (M. Karpaty). Mohla by sa pod ním ukrývať nová jaskyňa?

 

Literatúra

Dosedla, J. (1949). Zajímavé puklinové jeskyně v Malých Karpatech. Sborník Československé společnosti zeměpisné, 54, 1, Praha, 45-46.

Droppa, A. (1951). Smolenický kras v Malých Karpatoch. Zemepisný zborník, 3, Bratislava, 7-52.

Hačo, M., Šmída, B. (2001). Hačova jaskyňa – nová perspektívna lokalita Malých Karpát. Spravodaj SSS, 32, 2, Liptovský Mikuláš, 7 - 12.

Šmída, B., Kapucian, E. (1995). Jaskyňa Malá skala. Spravodaj SSS, 26, 3, Liptovský Mikuláš, 11-13.

Šmída, B. (2010). Geomorfológia a genéza Plaveckého krasu ako modelového územia tzv. kontaktného krasu Západných Karpát s nižšou energiou reliéfotvorby. Dizertačná práca. Katedra fyzickej geografie a geoekológie, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. 220 strán.

500

 

Mapa znázorňujúca krasové javy, jaskyne a menšie jaskynky na hrebeni Veterlín a v jeho geneticky súvisiacom okolí. Autori mapy: B. Šmída a M. Hačo.

Prihlásenie