Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

Ako podľahol skaze náš 1. bivak v MT (2010)

Fakt, že v podzemí vysokohorských vápencových masívov to "žije", v preklade: že jednotlivé bloky masívu sa stále voči sebe zlomovo relatívne posúvajú, povedzme glaciogeomorfológov alebo štruktúrnych geológov teoreticky isto neprekvapí. Stane sa však aj - hoci táto náhoda? má pravdepodobnosť 1:1 000 000? - že dôsledky neotektoniky PREKVAPIA praktického jaskyniara, ale keď to ani prinajmenšom nepredpokladá... Jaskyne NIE SÚ jednoducho vždy úplne vypočítateľné prostredie... A Mesačný tieň je miestami veru poriadne rozlámaná horská jaskynisko, kde sa v jej závalových partiách chováme či bádame samozrejme obozretne. No ako sa vraví: "Majster Tesár sa dakedy utne!" :-) Tak to bolo aj v prípade nášho v Mesačnom tieni 1. postaveného bivaku, v hĺbke -270 m. Keď sme ho tu v roku 2004 vybudovali, vyberúc pozíciu ako jedno z mála všestranne kvalitných miest v jaskyni (kritériá: voda, priestrannosť, hviezdicová pozícia, rel. nie tak ďaleko k povrchu, možnosť úpravy roviniek a bez blata či piesku), nik netušil - že nám to tu môže raz PADNÚŤ NA HLAVU! Desiatky raz pri tunajšom prenocovávaní sme zízali pokojne do plafónu veľkej bivakovacej dutiny, a hovorili si - ako je tu bezpečne, ako sa tu len dobre spinká... No stalo sa!

Plafón dómu s 1. bivakom sa jedného dňa zrútil... A rovno na naše stany!

O deštrukcii 1. bivaku v MT, jedného z najstrategickejších východísk k prieskumu jaskyne, sme písali širšie v rozsiahlom prieskumníckom článku v českej speleoročenke SPELEOFÓRUM 2011. Tento magazín je ale pre slovenského jaskyniara ťažšie dostupný, a preto vytiahli sme z neho príslušnú pasáž - z ktorej sa dá vyzvedieť, čo všetko NEOČAKÁVANÉ môže prichystať Matka Príroda v jednej takej divokej neprebádanej jaskyni. K tomu pridávame krátku správu, vlastne len inú verziu pochádzajúcu z webu speleork.sk, ktorú sme publikovali v roku 2010 (druhý, nasledujúci článok). Informácie o zavalení nášho tábora môžu byť podnetné pre jaskyniarov-špecialistov na viacdňové prieskumné pobyty v horských jaskyniach, napr. v Alpách, Kaukaz. O príčinách pádu plafónu môžeme dodnes len špekulovať.

 

 

Zrútenie plafónu a fatálna skaza podzemného tábora

v jaskyni Mesačný tieň

autor: Branislav Šmída

výňatok z článku: Šmída, B. et al. (2011). Mesačný tieň sa stal 2. najväčšou jaskyňou Slovenska (26 km/-451 m). Speleofórum, 30, Praha, s. 62 - 71 (+ farebná príloha).

skazabiv1

1. bivak v Mesačnom tieni, ako sme ho našli v januári 2010... ktovie ako dlho? po zrútení sa plafónu... Stan č. 2 sme museli skartovať. Stan č. 1 (tzv. veliteľský = slúžil po dlhé roky spoluspiacim Šmídovi a Papovi) dodnes stojí, a hoci pricviknutý blokom, len sme ho trošku "pozdvihli", aby sa úplne neroztrhal. Je ešte zdravý - dodnes v ňom preto priebežne prespí aj ktorýsi hosť, ktorý s nami v Mesačnom tieni pobáda. Stanu č. 3 už niet pomoci... dodnes zostáva potrhaný na cucky pod záľahou obrovských blokov, nejdú odtiaľ vytiahnuť ani potrhaný spacák či karimatka... Jeho neblahú "formu" ale ponechávame status quo, je názornou ukážkou, akú drtivú silu má niekedy Príroda a aká nevypočítateľná môže byť divoká jaskyňa ako Mesačný tieň. Stan č. 4 dodnes v pohode a "zdraví" stojí, má však hrboľatú podlahu, preto niektorí prieskumníci sa mu vyhýbajú. O to viac miesta tu potom majú tí, čo hrboľatosť vyriešia vypodložením si troch karimatiek a na to dvoch spaciakov... :-) Stan č. 5 bol asi premiestnený do inej časti jaskyne, ale už neviem kde. Nový stan bol položený ZA pozíciou stanu č. 5, dolu a asi 40 m pri konci šikmej priestrannej sály. Jeho pozíciu však poniektorí bádači Mesačného tieňa príliš neobľubujú: kvapoce tam z plafónu, okolie z bridličnatých vápencov sa potom obaľuje bahnitou kašou a znečisťuje všetko, je ďaleko na vodu (len "v trenírkach"), je tam zima a nedobrý pocit z priveľkého priestoru, a vzhľadom k rozlámanosti plafónu a jeho prevodnenosti vlastne tiež hrozí potenciálne zrútenie poriadnej vápencovej dosky... len na kratšiu vzdialenosť. Takmer VŠETCI prieskumníci sa mimo spánku aj tak napokon zgrupujú v pôvodnej zrútenej kaverne pôvodného 1. bivaku... jednoducho je tam lepšie, alebo sme už istým "rizikám" Mesačného tieňa asi privykli. Foto: B. Šmída.

 

    Tak veľkorysé objavy a naozaj všestranné, plnokrvné jaskyniarstvo ako v Mesačnom tieni musia byť vždy niečím vykúpené. Že nám jaskyňa uberie z roka i 1 mesiac či 2 životného času (prípravy, samotné akcie, cestovanie, spracovávanie rezultov), alebo náklady na ňu (doprava, hodnotná a chutná strava do bivakov, stovky m použitých lán, neustála potreba nových rukavíc či potrhaných overalov), to všetko je skôr ešte tým radostnejším meritóriom výskumných aktívít v systéme. Pri prvoobjavovaní jaskyne nás tiež trochu znervózňovali ochranári, úradníci a do toho prípadne aj nejaká-tá pokuta či štvavá kampaň na internete – ale to sa nám podarilo mentálne obrátiť napokon až do zmyslu pozitívnej motivácie. Muchy a ovady v lete, alebo lavíny v zime samozrejme v Tatrách navždy budú. No a v podzemí – nikomu sa tu (zatiaľ!) nič vážne neprihodilo, hoci príležitostí k tomu jesto – a viac ako dosť.

    Samozrejme, dávame si pozor. No drobnejšie úrazy sa v takomto prostredí eliminovať úplne nedajú. Z tých poslednejších spomenieme napríklad: Ruka vyvrátená v hánku pri pošmyknutí sa. Do krvi a šliach rozrezané prsty pri nepodarenom ukĺznutí jaskyniara pokúšajúceho sa ubrzdiť zachytením sa o brit. Narazená päta pri nechcenom doskoku iného jaskyniara (na tom samom mieste! o deň neskôr!). Rozbité ústa a takmer vybité zuby pri rybičkovom páde rovno na hubu. Pohmoždený lýtkový sval priškripnutý kamennou platňou pri neopatrnom zapretí o labilný závalový plafón. Polo-vykĺbené rameno jaskyniara, ktorý neváhal stlmiť nechcený asi 4-metrový doskok vzad svojho 100-kilogramového kolegu vlastným telom... Z kurióznejších situácií: po celodňovom bádaní a častom pobyte v rieke jaskyne v zimnom režime stuhli veľmi skúsenému jaskyniarovi (po predchádzajúcom slabšom omrznutí nôh v Andách) prsty na nohách až tak, že nedokázal po prebudení sa v bivaku chodiť, ani si nasadiť gumové čižmy (!) a veru trvalo, kým končatiny k funkčnosti rozmasíroval...

    Najpozoruhodnejšiu „príhodu", dokonca s trvalými následkami, však absolútne nik nečakal. Mesačný tieň nám ju pripravil (azda ako závažnejšie upozornenie?) ku Vianociam 2009. Zhruba niekedy v tomto období (a našťastie v čase trojmesačného výskumníckeho vákua) – bol totálne zlikvidovaný náš 1. bivak! Čo sa prihodilo...? Jednoducho, zavalil ho – plafón!

    Strop siene v -260 m, v ktorej sme bez akýchkoľvek obáv postupne vystavali niekoľko stanov a tak radi sa tu zdržiavali, ako na „bezpečnom" a široko-ďaleko v systéme jedinom prívetivejšom mieste – nevydržal a v jednom momente sa zrazu utrhol... Odvalilo sa pritom prinajmenej 100 m3 horniny a v rámci toho aj niekoľko-tonové (!) kusy, hranoly, kliny a platne, ktoré praskajúc na spôsob šikmej lavíny (sklzu) rozdrvili náš tábor.

 

skazabiv2

Zrútenie plafónu v 1. bivaku Mesačného tieňa pozmenilo jeho materskú kavernu (sieň, dóm) prakticky na nepoznanie... Pôvodná dlážka kaverny bola pomerne celistvá, už "usadená" a to sme viacero veľkých blokov, skrz výstavbu pľacov na stany, ešte náradím znivelizovali, alebo zjemnili frakciu sute. Dnes je v dóme po zrútení vysypaná vysoká HROMADA ohromných blokov a kameniva, ktoré maju pozoruhodnú formu - ako akési klence či ihlany. Tá je odvodená od substrátu: dolomitický vápenec dokonca s vyšším podielom ílovitej matrix. (Možno nie až tak) prekvapujúco, práve v takejto "rozšalovanej" hornine sa v Mesačnom tieni vytvorili tie najväčšie dómy. Foto: B. Šmída.

 

skazabiv3

Skaza 1. bivaku v priamom prenose... Braňo mierne skepticky ráta škody a uvažuje, koľko roboty zas dá priniesť do jaskyne zničené veci... a najmä, kam? vôbec nový bivak situovať... Foto: I. Pap.

 

    Tri stany ľahli popolom úplne: na akcii 22. – 25. januára 2010, kedy sme túto spúšť vo dvojici I. Pap a B. Šmída „objavili", nám prišlo až zle, keď sme si uvedomili, že bivak býval plne obsadený, v počte i 8 – 12 ľudí... a k čomu by asi došlo pri časovej zhode eventu. Jeden zo stanov (na fotografii ako č. 1) bol obrovskou platňou prikvačený k zemi tak, že dvaja hlavní lídri výskumu tejto jaskyne, tradične ho využívajúc, by prišli od kolien o nohy... pokiaľ by sa práve v stane neuložili smerom k závalu hlavou... Tzv. prešovský stan (v ktorom sa zdržiavali rady dve naše prieskumníčky, alebo v ňom spávali hostia - na fotografii č. 2) bol rozmetaný a spŕškou 10- až 30-kilových kameňov a zostala z neho len neforemná pľacka... No ľudia v ňom by možno aspoň prežili. Najhoršie bol zasiahnutý tzv. plzeňský stan (na fotografii č. 3, vo vlastníctve trojice Jindra, Kocourek a Polívka): ten zostal doslova rozťatý na polovicu 3-tonovým balvanom! (A dodnes sa spod neho nedajú vytiahnuť ani karimatky, či potrhané spacie vaky...) Lavína odtrhu mala zrejme nesmiernu rázovú dynamiku. Cez náš kuchynský pult sa prehnala smršť skalísk, z ktorých jedna, veľká ako koleso nákladného automobilu, rozmetala hrnce a zastavila sa až pri úložisku smetia – pri protiľahlej stene bivaku! Priehlbina, kde si rád varieval Stankovič a hostia – je dnes zaplnená trojmetrovou vrstvou horniny... Sekundárne sa tiež poodtŕhali okraje stropu siene a napríklad z jamy, ktorá nám slúži ako záchod a v ktorej bol čupiaci prieskumník schovaný najmenej 4 m pod zenitom – je dnes panoramatický výhľad na celú sieň! :-)

 

skazabiv4

Šmídov a Papov spoločný stan, jeho post- mortálna forma. :-) Hlavy sme v ňom mali počas spaní umiestnené zvyčajne smerom k fotografujúcemu. Foto: B. Šmída.

 

skazabiv5

Kaša tzv. prešovského stanu, premenená spŕškou kameniva od veľkosti vedra po šálky na kávu. Tento stan obývali najmä dievčatá Majerníčkové a s nimi prípadní skúmajúci hostia. Stan bol priestrannejší, vmestili sa doň aj 4 osoby - a ako sa na poriadne ženské patrí, bol vždy čistý a uprataný. Dnes už nejestvuje... Foto: B. Šmída.

 

skazabiv6

Najťažší zásah po závale siene schytal tzv. plzeňský stan. Zostalo z neho prakticky všetko - avšak rozťaté obrím 3-tonovým blokom napoly... Plzeniaci si potom postavili stan radšej až 50 m odtiaľto, a tam aj zvyčajne raňajkujú. Na snímke v žltom overali nie je zavalený chlap, ale Igor snažiaci sa ešte vyhrabať spod skaly a zachrániť roztrhaný spacák. Photo: B. Šmída.

 

    Možno že v blízkej oblasti Tatier došlo k lokálnemu zemetraseniu. Možno sa však plafón odtrhol celkom spontánne, gravitáciou, podobný proces je predsa pre horské jaskyne prirodzený. Alebo sme azda (načas) stabilizované pomery siene narušili našou niekoľkoročnou, pritom len priebežnou prítomnosťou v bivaku? Spanie, dýchanie, varenie – výpary, záchod, hlasná vrava, dupotanie v gumákoch, smiech či hvizd... zdá sa to málo pravdepodobné?

    Odstupom času si však uvedomujeme, že stropný cícerok vody, ktorý pršal v sieni niekedy v 2005-om ešte rozptýlene, akoby sa v posledných 2 rokoch skoncentroval. A tiež trochu premiestnil, až tak, že sme už nemuseli chodievať po vodu do cípu siene do umelo vytvorenej nádržky, ale stačilo pod skap položiť ešus a ten bol za minútku naplnený. To nás predsa len mohlo upozorniť na podozrivý vývoj... Na druhej strane, na stanoch sme za niekoľko rokov výskumov nenašli jediný drobný zhora spadnutý úlomok a plafón sa zdal byť v pohode aj tým najskúsenejším jaskyniarom, ktorí tu kedy zatáborili. Jednoducho sme ho tu raz vybudovali – a iní prieskumníci (cez miesta prešlo už možno 60 – 70 ľudí! a mnoho z nich tu prespalo) jednoducho dôverovali: že je to Ok. No a nebolo... Koľkokrát sme sa pritom, polihávajúc v pootvorených stanoch, dívali na strop a nasvecovali ho... všetko sa zdalo byť v poriadku.

    Poučenie: v sieňach s opadom horniny alebo dnom v podobe závalu stany ani podzemný tábor radšej NESTAVAJTE! Nám táto neblahá skúsenosť jasne naznačila, že zával, či plafón môže v jaskyni padnúť – kedykoľvek. Teda nielen raz za tisíc, alebo milión rokov... ...

    Čo je možno po incidente prekvapivé: v sieni so zrúteným stropom aj privalenými stanmi sa naďalej dosť zdržiavame, varievame si tu a dvaja- či traja otrnulejší prieskumníci celkom pokojne aj prespávame! už vo dvoch rekonštruovaných stanoch - na fotografii č. 4 a 5. (Nuž, námet pre psychológa. Avšak tiež na Islande pod sopkami alebo okolo zlomu San Andreas ľudia stále prebývajú, a ktovie prečo...) Iné nové stany boli položené pod okrajom veľkej siene pár desiatok metrov od týchto pozícií... Miesta je však škoda: nikde vysoko ani hlboko pod tým nie je toľko pľacu, a najmä dostatku vody, pre väčší tým.

    Nad zničeným bivakom dnes zíva poriadna čierna diera do pokračujúcej chodby... Na jej prieskum sa samozrejme nik nechystá. :-)

 

Doplnok: V roku 2012, po dolezení komínu Adri (+137 m rel.) s nástupom priamo v dutine 1. bivaku, bolo zistené, že bočná šachta (teda nie tá ktorou vyliezali hore Š. Šuster a spol.) vertikálneho systému Adri spadá - priamo do rozďavenej štrbiny, ktorá zas spadá až k nášmu "odložisku" (čiže WC) v jednotke bivaku. Táto tiahlo zalomená štrbina, ktorá bola vo výške asi tak 12 či 15 metrov nad táborom a bola široká pôvodne len 30, 50 či 70 cm, sa samozrejme po odtrhnutí skalnej masy plafónu nad bivakom riadne pootvorila a má dnes ráz až takmer meandru! Prieskumníci, ktorí v MT trávime v 1. bivaku naďalej prípravný čas na akciu (raňajky, večere) alebo tu v jednom (hrboľatom) stane nocou aj vcelku pokojne sníme, sme už trošku na pád plafónu aj pozabudli, hore sa príliš často nepozeráme, a myslíme si, že štatisticky, podobný 2. odtrh plafónu by zas už tak skoro prísť nemusel... :-)))

 

skazabiv7

Niektorí otrlejší prieskumníci Mesačného tieňa pokojne ďalej v zarútenej kaverne 1. bivaku prespávajú, varia si tu, odpočívajú aj všetko ostatné. Nebola pritom zistená žiadna súvislosť so závalom alebo potenciálnym nebezpečím miesta - a prípadným spánkovým pokojom či nepokojom alebo snami. Žiadne nočné mory sa na nás nelepia - sníva sa nám tu rovnako dobre, ako aj inde v bivakoch v MT a ráno sa budíme odpočinutí a čerství. ;-)

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

 

Mesačný tieň sa stal najdlhšou jaskyňou Tatier = 24,1 km

(a skaza 1. bivaku)

29. 01. 2010, Braňo Šmída a Igor Pap (zdroj: speleork.sk)

    Zima v Tatrách má svoje čaro a akcie do Mesačného tieňa na Širokej v tomto ročnom období tobôž. :-) Ľudia sa na ne zvyčajne masívne nehrnú, nečudo: do pekelne strmého kopca treba prešliapnuť s nákladom na pleciach stopu hlbokým snehom, môžu tu padať (aj padajú) lavíny a najmä, nikdy neviete, aká víchrica vás prekvapí po 4 dňoch v zemi. Vo výskume jaskyne však treba držať istú kontinuitu aj morál, a tak, len čo meteorológ Iľko naznačil pár dní stabilnejšieho počasia, v overenej dvojke B. Šmída a I. Pap sme v dňoch 22. - 25. januára 2010 vyrazili na akciu, ktorej cieľmi boli rekognoskácie sektoru tzv. Nového sveta (významný augustový objav 2009), vetvy smerujúcej na západ, plus prieskumy navôkol 1. bivaku v -260 m (labyrint Knossosu). Akcia bola úspešná, priniesla 900 m postupov a Mesačný tieň aktuálnou dĺžkou 24,1 km prekonal už inú známu, poľskú jaskyňu Wielka Snieźna, čím sa stal najdlhším v Tatrách!

    Popritom sme však zrejme prišli o blahobyt 1. bivaku. V medzičase zhruba 3 mesiacov, čo sme tu neboli – sa totiž zrútil plafón siene, kde sme mali situovaný základný tábor jaskyne! Tri zo štyroch stanov, privalené mnohotonovými blokmi, podľahli skaze... Čo len energie sme pritom vynaložili, do transportov materiálu, navláčiť sem všetko potrebné, aby sa v tejto surovej a studenej jaskyni dalo ako-tak existovať. No hrôza pomyslieť, čo by sa prihodilo, keby plafón siene spadol práve v čase, keď sme prebývali v bivaku v plnom obsadení, 8 či aj 12 jaskyniarov... Miesto tábora pritom používame už 5 rokov! a každý si ho pochvaľoval.

    Mesačný tieň však leží v zóne extrémnej neotektoniky. Vrchná polovica jaskyne je vlastne jeden rozmlátený kameňolom, plný blokovísk, závalov a rozďavených škár a veríme, že jaskyniar, ktorý sa tu ocitne po prvý raz, môže mať z toho i nedobré pocity. My sami sme sa však s charakterom priestorov už trošku zžili, voči ich nevrlosti otrnuli a hlavne pri prieskume nových chodieb si dávame dosť pozor, lebo hornina sa z bokov rozpukaných stien často odvaľuje, po veľkých plátoch. A vidíte, príroda je nevyspytateľná: nebezpečie vysokohorských jaskýň nám zasadilo úder, nad ktorým asi načim aj hlbšie pouvažovať. Hlavné poučenie: tábor v jaskyniach zrejme netreba stavať v dómoch, ani na pľacoch, kde je na dne akosi priveľa hrubej sute, a chaoticky naváľané bloky.

    Čo sa stalo? Dómy v jaskyniach vznikajú často práve tak, že v niektorom mieste masívu je vyššia koncentrácia kríženia už vodou dávno opustených chodieb, tie postupne kolabujú a nad nimi vzniká klenbovite voľný priestor. Tento proces môže trvať milióny, státisíce rokov, no vo vysokých horách možno rádovo aj len tisícky rokov. No a zhodou náhod, my sme sa v Mesačnom tieni štatisticky trafili v 1. bivaku práve do jedného z takýchto eventov! Z prizmy krátkosti ľudského bytia štatisticky samozrejme nami sotva očakávaného.

    Príhodu sme rekonštruovali asi takto: plafón siene (odhadom možno aj cez 100 m3 horniny!) sa neutrhol priamo nad stanmi, ale pár metrov povedľa nich. Aj to však stačilo, aby sa z rozpukaných blokov vytvoril strmý svah a kĺzajúce sa, praskajúce platne o váhe i 5 či 10 ton, takmer zmietli tábor! Náš prvý dvojmiestny stan, najbližšie ku centrálnemu pultu kuchyne, dopadol ešte najlepšie: jeden z takýchto balvanov ho len "skrátil", pricvikol, plus na stan padla popritom platňa o hmotnosti asi 150 kg, ktorú sme sotva dvaja dokázali pretočiť... Tzv. "prešovský stan" bol zasypaný spŕškou 10 až 30 kilogramových kameňov a dnes je z neho pľacka. Najhoršie si to odniesol stan našich plzeňských priateľov, ktorý veľký, najmenej 3-tonový balvan doslova preťal napoly! Dynamiku kolapsu si sotva možno dobre predstaviť a pre nás, čo jaskyňu bádame, je možno lepšie tak ani nerobiť. No hore v plafóne vznikla nad kopcom závalu regulárna stúpajúca chodba, ktorá tam predtým vôbec nebola. Tam kde bola ryha akéhosi prírodného chodníka ku vode, je dnes kopec a ryha ku vode je dnes popri stene, kde bol zas kedysi strmý svah blokoviska... Nad jamou s balvanom, kde si varieval Stankovič, Prešovčania, prípadne občasní hostia jaskyne, je dnes 2 až 3 metre rozbitej horniny! Kameň o veľkosti pneumatiky nákladného auta nám preletel kuchyňou, rozmetal hrnce a zastavila ho až protiľahlá stena siene, kde máme centrálny smetný kôš. V sieni sa popri stredovom zrútení odtrhlo aj zopár bočných kulís, takže zo záchoda je dnes výhľad dobrých 20 m až na vodu...

    Možno že v blízkej oblasti Tatier došlo k lokálnemu zemetraseniu. Možno sa však plafón odtrhol celkom spontánne, gravitáciou, podobný proces je predsa len pre horské jaskyne prirodzený. Žeby sme stabilitné pomery siene narušili našou niekoľkoročnou, priebežnou prítomnosťou a bivakovými aktivitami (spanie, dýchanie, varenie, chodenie, záchod) sa nám zdá málo pravdepodobné. Odstupom času si však uvedomujeme, že cícerok vody, ktorý tiekol zhora v sieni niekedy v 2005-om ešte rozptýlene, akoby sa v posledných 2 rokoch koncentroval, až tak, že sme už nemuseli niekedy chodiť do zadu siene po vodu, ale len pod neho nastavili ešus a ten bol za pár minút naplnený. To nás mohlo na dačo upozorniť... Na druhej strane, na stanoch sme za niekoľko rokov výskumov nenašli jediný drobný zhora spadnutý úlomok a plafón sa zdal byť v pohode aj tým najskúsenejším jaskyniarom, ktorí tu kedy zatáborili.

    Excelentný 1. bivak budeme musieť premiestniť. Zrejme do kompaktných chodieb tesne pred nástupom do šachty P30 Mesačná stvora, kde už nefúka vo veľkom profile tunelu tak silný prievan. Po vodu však bude treba asi chodiť naďalej do siene, kde sme mali tábor doteraz... a prezývame ju odteraz ako KREMATÓRIUM. Možno to vyriešime zásobnými bandaskami a službou (ktorá si vytiahne kartu...)

    Tentoraz sme v našom tábore ešte v poslednom zachovanom stane prespali, a každému, kto by si chcel uvedomiť deštrukčné sily podobných závalov a potenciálne nebezpečie jaskýň, odporúčame najbližšiu našu akciu, kedy budeme bivak už asi rekonštruovať. (Alebo, že by sme tu na kúsky rozbité a potrhané placky prešovského a plzeňského stanu, ponechali, ako akýsi didaktický skanzen?) ;-)

    No ale poďme radšej k pozitívnym záležitostiam. Prvým vytipovaným miestom akcie bolo "riečisko" v Novom svete, do ktorého sme naposledy len šachtou vhadzovali kamene. To bolo tentoraz temer vyschnuté, nečudo, na povrchu panovali mrazy iste i ku -20 °C! Hore i dolu prúdom sa podarilo rozobrať krátke závalíky a postúpiť tu 130 m, resp. 45 m. Zaujímavejší smer hore prúdom je predbežne ukončený balvanitým zaklinením v meandrujúcej chodbe, fúka tu prievan, avšak bolo by treba pár hodín práce. Menej zaujímavý smer dolu prúdom "končí" plazivkou vo vode. V tejto zóne sme ešte pretraverzovali tesne pred Handlovskou prierubou jednu stúpajúcu šachtu, zálomovitá chodbička však skončila po 30 m úžinou. Aj tu je však silný prievan, a predpokladáme, že niekde hore nad nami by mali byť mohutné šikmé galérie typu TatraOpen, už len sa do nich dostať... Treba sem prísť so silnejšou technikou; lán tu už máme k dispozícii i zo 200 m.

    Za stenou, teraz už bývalého 1. Bivaku, je Knossos, čo je labyrint rúrovitých alebo elipsovitých chodieb a paleosifonálnych kolien, s profilmi asi 2 x 3 m. Hoci bol nástup do tejto zóny len 5 minút od tábora (!), za tie roky sme tu skúmali len raz... Tentoraz sme tu nastúpali 100 m dlhou príkrou chodbou krížom ponad najspodnejší TatraOpen, je tu niekoľko šácht hlbokých 15 až 20 m. Sektor sme pomenovali ako GEJZOVA chodba, podľa Igorovho otca, ktorý nám už po niekoľko razy pomáhal hore do Širokej s vynáškami (aj tentoraz, plus fotograf M. Jandura, ktorý sa pridružil v Bielovodskej doline), ako darček k meninám. Pán Gejza má mimochodom 67 rokov a je to teda výzva, pre ďaleko mladších chlapov, ktorí si možno zimou radi "osvoja" niektorú z (publikovaných, ale aj nových) "príčin" Paľa Hríňa, len aby sa nemuseli trošku výstupom na Širokú zapotiť. (A vyčkávajú potom v nedele večer či pondelky ráno na mobile, zvedaví, ako sme dopadli.) :-)

Prihlásenie