Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

Ako boli v MT objavované Mikiho dóm a okolie

Ako sme objavovali Mikiho dóm a jeho okolie - 2. časť, HORE DO KOMÍNOV

Branislav Šmída

 

Mikiho dóm sme v Mesačnom tieni objavili pred ôsmimi rokmi, počas akcie v dňoch 5. – 9. júla 2006, vo štvorici: Branislav Šmída, Mikuláš Mikuš, Martin Miškov a Karel Jindra.

Mikiho dóm je jeden z najväčších a najvyšších jaskynných priestorov nielen v Mesačnom tieni, ale aj v jaskyniach Slovenska ako takých. Pri celkovej výške 80 m a dnovej báze 20 x 40 m má objem prepočítane asi 45 000 m3. (Na porovnanie: najväčší prírodný priestor vo vápencových útrobách Slovenska, Rozprávkový dóm v Stratenskej jaskyni v Slovenskom Raji, má 79 017 m3.) Komínovitú kavernu Mikiho dómu si možno predstaviť takmer ako známu Zvonivú jamu pod Plešivskou planinou... len odspodu. (druhý obr. nižšie, mapa)

111 miki

Pohľad z dna Mikiho dómu hore do obrovského komínu, vysokého celkovo 80 m. Foto: B. Šmída.

 

26 mikmapa mikidomu

Mapa záverečných priestorov jaskyne Mesačný tieň (vertikálny priemet v rovine SV - JZ). Vychádza z poctivého originálneho mapovania tohto sektoru v mierkach 1:200 až 1:500, ktoré sme tu zrealizovali v rokoch 2007 - 2011. Na mape sú doplnené objavný prekop, ktorý viedol k objavu Mikiho dómu, pozícia 3. bivaku a výsledok rádiomajákového pokusu, ktorému sa podrobnejšie venujeme na inej podstránke. Na zmapovaní sektoru sa podieľali: B. Šmída, M. Mikuš, J. Stankovič, R. Lipták, M. Megela, T. Megela, P. Imrich, M. Hudec a P. Masarovič. Mapu vykreslil B. Šmída.

 

PROLÓG


Keď som v roku 2007 pustil do vyhotovenia v poradí už tretej prieskumníckej mapy Mesačného tieňa (prvá bola uverejnená v Spravodaji SSS č. 3 / 2004 a druhá potom v Speleofóre 25 / 2006), jaskyňa mala vtedy rozsah asi 14 km, v móde bol Therion a obaja jeho tvorcovia zhodou okolností práve pôsobili v Bratislave rovnako ako ja. Martin Budaj bol veľmi ústretový a tak som mu mohol každý tretí či aj druhý deň volať, a konzultovať s ním, keď mi niečo nešlo alebo haprovalo pri nahadzovaní základných meračských údajov do prostredia programu, akonáhle som nerozumel ako spájať .th súbory z jednotlivých akcií alebo keď som bol zvedavý, ako bude vyzerať niektorý parciálny sektor v 3D modeli a program sa ani za ten svet nechcel "podvoliť". :-) Napokon sme sa v jeden deň stretli uňho v kancelárii v Národnej banke Slovenska a tam sme všetky dáta, čo som so sebou priniesol, spoločne „zošnurovali" – a pekná kolorovaná mapa Mesačného tieňa, ktorá potom vyšla v Spravodaji SSS č. 4 / 2007, bola na svete!

Martin tiež vypriadol odkiaľsi z tajomných internetových končín ortofotografický snímok príslušnej oblasti Tatier, kde Mesačný tieň leží a vyrobil z neho na počkanie plastickú prevýšenú štruktúru, do ktorej sme teleso mapy jaskyne vložili, po ukotvení jej vchodu príslušnou nm. výškou resp. jeho náležitými x, y súradnicami, a tak sme si mohli jaskyňou naloženou do masívu otáčať do pohľadov, z ktorých sa rysovalo čosi zaujímavejšie. Ktorýsi večer doma som si potom pri hraní sa s 3D modelom jaskyne povšimol, doslova to zo situácie kričalo, že – Mikiho dóm, ktorý sme poznali ako mohutnú sieňovitú kavernu 20 x 40 m s vtedy ešte nedosvietiteľným stropom, je situovaný – presne pod osou suchej spodnej časti Širokej doliny!

1 povrch miki naokolo

Táto schematická mapka vychádza z podrobnej pôdorysnej mapy Mesačného tieňa (tretia verzia), ktorú môžete nájsť napríklad tu (prípadne klikni). Je na nej dobre vidno, ako Mesačný tieň podchádza asi 1,2 km na SV od vchodu žľab suchej Širokej doliny, a to v miestach priamo nad Mikiho dómom! Malými svetlomodrými krúžkami sú vyznačené závrtovité depresie, tmavšiemodrým úseky aktívneho riečiska v jaskyni, Tiché pleso a ponory v závere Širokej doliny. Zostavil: B. Šmída.


V tom čase sa ešte žiadne komíny v Mesačnom tieni podrobnejšie nebádali. Jednoducho sme to nepotrebovali: jaskyňa viedla všade kam sme si len zmysleli úrovňami, priepasťami, meandrami... Línie pokračovaní sme teda hľadali zvyčajne smerom dolu, do šácht, vôkol aktívneho toku a v okolí fosdílnych úrovní. Dalo sa však tušiť, že na výšku nezmerná kaverna Mikiho dómu, ktorej výšku sme si trúfli odhadnúť na možno 50 m, by mohla hore pokračovať do komínov, možno do meandra... alebo aj... ...? :-) Vydedukovať sa to dalo podľa pomerne stabilnej rozptýlenej vodnej sprchy, ktorá je v Mesačnom tieni málokde permanentná. Ako geológ viem, že osi suchých dolín v krase sa vytvárajú zväčša na nejakých generálnych diskontinuitách alebo systémoch porúch, ktoré sú intenzívne krasovatejúce – materiál sa stále prepadá a kolabuje do spleti chaoticky rozmiestnených dutín – vlastne tak vzniká často suché údolie v krase. (Niečo málo o vývoji údolí v krase napr. tu.) Rovnako tak je istotne predisponovaná suchá Široká dolina, ktorú trakt Mesačného tieňa podchádza v smere na SSV až SV asi 1,2 km od vchodu.

V tomto období sme už mali v jaskyni dobre vybudovaný 2. bivak v hĺbke -390 m. K zaujímavým prieskumníckym bodom to bolo už ale aj z tohto bivaku aspoň na hodinu, či dve aj viac presunu. Práve vtedy niekedy sme sa začali potýkať teda s otázkou – a čo tak skúsiť nájsť, do Mesačného tieňa, spodný vchod?

7 transportiaci v miki dome

Ešte predtým, než bol objavený Mikiho dóm, sme museli v priľahlej, tak už od vchodu vzdialenej časti jaskyne vybudovať v poradí 2. bivak v hĺbke -390 m. Ako spoľahlivé východisko k akciám porôzne naokolo nám slúži podnes. Na snímke sú štyria (transportní) členovia Speleoklubu UK a piaty ich fotí: zľava Noro Lacko, Igor Pap, Mišo Tanáč, Vilo Guľa a foto Braňo Šmída. 


Zo strany Širokej doliny je v divokom a málo prehľadnom, priam pralesne smrekom zarastenom teréne, situovaná v relatívnej blízkosti ťahov Mesačného tieňa jaskyňa Kostolík, známa už od čias polyhistora Rotha (popisuje ju už na konci 19. storočia). Jej genézu tektonicky rozbitej, asi 20 m dlhej siene, sme sprvu nevedeli ešte odhadnúť: býva navyše zaľadňovaná a je v nej len veľmi ťažko prekonateľný, rozsiahly zával. Iné jaskyne v tejto časti doliny, pod ktorou podchádza Mesačný tieň, doposiaľ nepoznáme: sú tu len blokoviská, nepreniknuteľné porasty kosodreviny, alebo niekoľko depresií krasovo-sufózneho pôvodu, avšak bez výskytu pevnej skaly (o ktorú by sa dalo pri prípadnom sondovaní oprieť napr. výdrevou alebo lešením), vyplnené ťažkými kremencovými hranolmi. Dokonca ani prievany či v záľahách snehu výraznejšie vytopené miesta sme v zimnom období v tejto časti doliny zatiaľ nespozorovali.


Javila sa preto len možnosť, pustiť sa do prieskumu alternatívy potenciálneho spodného vchodu - odspodu. Teda z niektorého zo sľubných miest vo vnútri jaskyne a smerom nahor.


Dno Mikiho dómu sme mali v tom čase namapované 150 m relatívne zhruba pod osou Suchej doliny, ale nebolo samozrejme ešte isté, s akou presnosťou máme namapovaný hlavný ťah jaskyne, lebo na stovkách metrov zámer vždy treba počítať s istou chybou plus/mínus. No dalo sa k relatívnej hĺbke dna Mikiho dómu „pričítať" tých cca 50 m, čo sme zatiaľ videli do tmy do plusu. Zostávalo teda ďalších 100 výškových miest... no a už sa len po túto métu hore vyškriabať! :-)


V roku 2010 som sa na Speleomítingu vo Svite viac zoznámil s bratmi Šusterovcami. Staršieho Petra som už niekoľko rokov z videnia poznal: v bufete kultúrneho domu Mladosť sa zvyčajne zdržiaval v blízkosti Pištu Labudu, Košičanov a ich partie, ale nevedel som ešte, ako sa volá. Dali sme sa s ním a tiež s jeho bratom Pištom do reči, ktosi z okolia mi o nich avizoval, že ide o šikovných chalanov, ktorí sú dobrí lezci, ale realizujú sa keďže nemajú inú príležitosť, zatiaľ len v bezútešných trhlinách travertínového Dreveníka. Navrhli sme im teda s Igorom, nech sa s nami idú podívať do Mesačného tieňa – a potom sami uvidia, či ich to zaujme alebo či sa v ňom budú chcieť s nami porealizovať.


Už v tom čase som myslel na to, že Šusterovcov by bolo hneď na začiatku v Mesačnom tieni nanavigovať na niektorý komín, ktorý by mal z jaskyniarskeho hľadiska väčší, lepšie povedané - strategický zmysel. Bolo to v období, kedy sme v labyrinte jaskyne poznali od zóny cca -300 m a nižšie už možno 50 či aj 100? rôznych menších aj väčších komínov, takmer vertikálnych šikmín, či komínovitých meandrov, ktoré by predsa mali alebo mohli „niekam" viesť. A logicky nás zaujímalo, aký budú mať ráz, alebo či by sa nemohli vertikály niekde vyššie prepojiť na neznáme úrovne. Teraz už nám je genéza komínov v MT oveľa jasnejšia, tie hlbšie v masíve situované nevedú prípadne aj nikam (!), v tom období to bola úplná terra incognita. A tak som na prvej našej spoločnej akcii (2. – 5. júla 2010) s lezcami Šusterovcami (pozri obr. partie nižšie) bol rozhodnutý, že sa mi musí podariť chlapovich dotiahnuť jaskyňou až do Mikiho dómu – aby tu rozbehli sústo lezecky síce nie práve na začiatok najľahšie, ale čo by malo vyššiu prioritu. Nebolo to práve jednoduché, zaviesť ich jaskyňou až tak ďaleko. :-) Chlapi v podobne rozsiahlej jaskyni na Slovensku dovtedy nikdy neboli a samozrejme ich lákala po trase hlavného ťahu pomaly každá vertikálna čierňava, čo sa kde črtala... Dokonca ma niekde v Tatra Openoch trošku v zápale odbehli, do 1. bivaku (Krematórium) dorazili s istým predstihom ako prví – a keď som tam dostavil konečne i ja so zbytkom partie, už mali rozlezených pár prvých metrov v obrovskom komíne rovno nad stanmi! (dnešný komín Adri) Mojou úlohou bolo ich ale presvečiť, že hoci je aj ten komín krásny, ukážkovo vyvinutý, treba sa nám z bivaku ešte pomknúť ďalej, smer väčšie hĺbky, lebo tu sme 400 – 500 metrov pod povrchom, a takých komínov ešte bude po ceste habadeééj... Podarilo sa a zatáborili som s nimi dvomi napokon až v „studenej" 2-ke bivaku, zatiaľ čo naša ďalšia skupinka Stankovič, Gabi Jakab a Gabika Majerníčková ostali vtedy spať v 1.5-ke bivaku.

Šusterovci ešte vtedy nemali práve veľa skúseností s táborením v podzemí, ale na všetko sa zvedavo vypytovali. Mne bolo fajn, ísť na prieskum s takto odhodlanými a motivovanými chlapmi. Vychytávali sme teda niektoré detinské chybičky bivakovania: napríklad mladšieho Števa bolela hlava, a tak som mu poradil, že asi málo priebežne pije a pri tej námahe s vakmi môže extrémne veľa vypotiť a zostať dehydrovaný, a tiež mal hnačku, ktorá podľa mňa vyplývala z toho, že sme boli skupinka v bivakoch na seba ešte nezvyknutí, a ako sa miešali naše bakteriálne kultúry z rúk, na podávaných vakoch, príbore, kastróloch, tráviaci trakt si musel trošku vypožičať z cudzej kultúry a pomaličky sa adaptovať! :-)

Ďalšieho rána k nám potom od Gaby a Jara z 1,5-ky bivaku prišiel v ústrety Gabi Jakab a posunuli sme sa zas o kus ďalej, smer Mikiho dóm. V dómovitej kaverne Diplodocus poblíž stál vysunutý (provizórnejší) potápačský bivak, ktorý tu zostal po našom úspešnom pokuse s Mišom Megelom -451 m za sifón Medúzka v júni 2008. Boli v ňom však len dva potenšie, už dosť zavlhnuté spaciaky a pod tým jediná karimatka naprieč, takže napokon sme tento bivak ponechali osirelým a vystavali nový stan priamo na dne Mikiho dómu. Tu, popri obrovskom kameni (ako keby v psychologickom „závetrí"), nepršalo zhora zo siene až natoľko, ako v sieni Diplodocus, zdalo sa to tiež bezpečné miestečko a Šusterovci mali do steny len pár metrov od stanu! Stan však nebol ešte spaciakmi ani karimatkami dovybavený natoľko, aby sa Šusterovci vyspali "ako v perinkách" :-) a tak sme s mladučkým Jakabom urobili ešte jednu šichtu späť do "zadných" bivkov po (rel.) nadbytočný spací vercajk, potom otočka späť Mikiho dóm a zase naspäť, vyspať sa "domov" do 2ky, resp. 1,5ky. Jednoducho, chceli sme, aby sa Šusterovci cítili u „nás" ako doma a odpočatí podali dobrý výkon.

6 bivacik v mikne

Zábery z 3. bivaku v momentoch jeho prvozaloženia resp. preložky vysunutého potápačského bivaku v lete 2010. Foto: B. Šmída.

 

19 jedna z prvnich

Jedna z vôbec prvých lezeckých snímok v Mikiho dóme: Pišta Šuster rozlieza dĺžku.

 

12 krvava rana na miki

Kohosi načatý prst, z akcie počas výskumu Mikiho dómu. Jaskyňa Mesačný tieň vás vie veru dodrieť...

 

5 ucastnici spolecnej miki akcie

Prvá z akcií, na ktorú sme do Mesačného tieňa prizvali Šusterovcov, 2. - 5. júla 2010. Zľava stojaci Gabika Majerníčková, Jaro Stankovič, Braňo Šmída a Števo Šuster, dolu zľava v kukle čupiaci starší Peter Šuster a sediaci Gabino Jakab. autofoto.

 

Počas tejto vôbec prvej lezeckej akcie v Mikiho dóme sa chalanom podarilo vyliezť v jeho stenách prvých asi 30 m rel. vysoko a okúsili si na vlastnej koži už, že steny sú tu v komínoch lámavé, riskantné, odlupujú sa nečakane a treba dávať bacha. Ako napokon všade v celej jaskyni... Jednu už dohora rozbehnutú dĺžku sa museli dokonca vracať, pretože to viedlo do steny so zvetranou, vodou "zmáčanou" horninou, kde sa vylupovali nity. Od posledného štandu dosvietili silnými čelovkami ďalších asi 30 m, plafón sa nateraz nikde nečrtal, a tak bolo jasné, že už v jaskyni "zakotvili". :-) Že sa sem nabudúce vrátia, a my ako ich zázemie veľmi pravdepodobne s nimi.

Niekedy v priebehu ďalšej akcie päťčlenná partička P. Šuster, Š. Šuster, G. Jakab, R. Lipták a s nimi ešte ich jeden kolega tuším z košickej skupiny opäť v Mikiho dóme pokročilli a výsledkom bola aj prvá schematická mapa kaverny, ktorú som chalanov primäl vykresliť (obr. nižšie) Táto prvotina je dokonca publikovaná, v zborníku Speleofórum 30 / 2011.

23 so sapisnika

24 mikisustermapa

Prvotinové náčrtky vizáže Mesačného tieňa z produkcie Pištu Šustera. Na vrchnejší sme pre lepšie predstavenie si mohutnosti kavern Mikiho dómu prikreslili malého pandrláčika (ako mierku), druhá mapka bola dokonca publikovaná! v zborníku Speleofórum 30 / 2011 (pozri tu

 

Na ďalšej akcii sme sa potom vo štvorke Šmída, Šuster and Šuster a Rasťo Lipták pobrali do Mikiho dómu spolu. Cieľom bola najmä mapovačka a dokrútky k Barabášovmu filmu. Chalani z miest pri bivaku v Mikiho dóme vyliezli do ďalšej postrannej kaverny, ktorú som im sľúbil pomenovať na ich počesť ako Šustrov dóm (viď mapa vyššie). Mikiho dóm je teda dnes 80 m vysoký, so zvláštne vyvinutým plafónom – v podobe akéhosi niekoľko m dlhého meandrového zárezu. Tu sa charakter komínu náhle úplne a nečakane mení! akoby - zlomí! Prechádza do nízkych oválnych chodbičiek, zanesených štrkom a pieskom a sú tu dve možnosti. Na JZ smeruje asi 12 m dlhá, útla chodbička, miestami až plazivka, ktorá na konci spadá – do 15 až 20 metrov hlbokej oválnej studne, na dne so suťou. Zvrchu sa sem pripája pozoruhodný komín, ktorého vršok však tvorí zapečená suť, zmiešaná s ílom. Je to teda akási zátka (štupeľ), ponad ktorý by zrejme komín pokračoval ešte vyššie, neznámo kam hore, ale zátku nie je možné odstrániť inak než prípadným odstrelom na diaľku a v týchto pomeroch sa to dnes zdá zatiaľ ťažko realizovateľné. S komínom so zátkou súvisí periférne ešte vertikálna paralelná úžina, ktorou steká či skôr slzí po stene voda premiešaná tmavohnedým ílom kašovitej konzistencie, ale vyššie sa liezť nedá, úžina sa neprielezne dohora zužuje. (Voda s ílom však môžu byť hypoteticky ďalšími príznakmi či prejavmi relatívnej blízkosti povrchu v týchto končinách Mesačného tieňa.) Kavernu sme pomenovali príhodne ako šachta Slizu.


Na opačnú stranu a na SV až JV smeruje z plafónu Mikiho dómu druhá nízka oválna chodbička, ktorá sa po pár metroch rozvetvuje do troch výbežkov. Prvý, hneď sprava je len kratučký a vyplnený vodnou kalužou. Druhý (stredný) vedie do 25 m dlhej oválnej chodbičky „na kolená", ktorej stred blokuje mohutný zaklinený blok (užší ho oblezú) a na konci je zanesená pieskom (na konci sú iniciály Š. a R.). Napokon je tu tretia nízka chodbička resp. široká oválna plazivka (foto) vedúca na JV, ktorá sa ku koncu ešte rozvetvuje. Pármetrový výbežok viac vľavo sa znižuje a v postupe vpred bráni zaklinená, z plafónu odpadnutá pltaňa, ale bolo vidieť ešte niekoľko metrov dopredu a bol tu tiež cítiť (v čase našej mapovačky) poslabší, no predsa len prievan. No a ešte je tu výbežok z tretej chodbičky viac napravo, 8 m dlhý a vykliňujúci sa do neprielezna. 

4 stephen

Chodbičky v plafóne Mikiho dóme sú miestami plazivky, miestami sa treba posúvať kolenačky - ale voda nimi evidentne prúdila (nánosy štrku a piesku).

 

13 muchamikidoma

Zbytky akéhosi komára či muchy, ktorú sme našli prilepenú na stene jednej z chodbičiek v plafóne Mikiho dómu. A teraz, že ako ďaleko a hlboko dokáže od "vchodu" zaletieť podobný dvojkrídlovec... a ako vyzerá jeho presunová trasa! :-) Foto: B. Šmída.

 

1 z plafonu Mikiho domu

Prvý stupeň z plafónu Mikiho dómu - Pišta Šuster na fotke na zapiera o prah obrovskej studne pod ním, ktorá má cez 60 m. Foto: B. Šmída.

 

16 nepojdes ty z kola von

No nepomohli by ste, vlastnému bratovi? :-) Na obrázku Pišta "pomáha" svojmu bratovi Peťovi ŠUP RÝCHLO Z DIERY VON!

 

 

EPILÓG

Po zmapovaní Mikiho dómu, ako poslednej časti podsústavy Mesačného tieňa, situovanej najďalej nad aktívnym riečiskom, a to dňa 9. januára 2011 vo dvojici B. Šmída a R. Lipták, a po vynesení polygónového ťahu, sme zistili, že sa tu lezením opäť významnejšie pokročilo smer povrch, a opäť, berúc do úvahy aj istú možnú chybu v mapovaní tak dlhej a rozsiahlej jaskyne, výpočty ukazovali okolo 70, 80 m a niekde ešte menej metrov relatívneho prevýšenia, medzi „plafónmi" Mikiho dómu (komín so zátkou, konce chodbičko-plaziviek) a dnom žľabu Širokej doliny. Preto sme sa začali zaoberať možnosťou, pokúsiť sa uvedené miesta lokalizovať z povrchu – za pomoci rádiomajáku. Problematiku som začal konzultovať so Zdenkom Hochmuthom, ktorý s tým získal viacero skúseností na Skalistom potoku, a aj on nám odporučil osloviť jaskyniarku pani Ludmilu Ondrouchovú z Moravy, ktorá je v tomto obore overená a vlastní a vie skvele používať príslušnú rádiomajákovú aparatúru a spoľahlivo vyhodnotiť namerané údaje. S prívetivou Lídou aj jej manželom, rovnako jaskyniarom, sme sa osobne poznali ešte z roku 1998 z Velebitu, kam sme oboch prizvali ku spoločnej expedícii v Slovačke jame a priebežne som sa s nimi obomi stretávali tiež na českom Speleofóre. Líde som teda jedného dňa napísal email, začali sme rozvíjať tému a radiť sa, čo kde a ako, a napokon slovo dalo slovo, Lída docestovala do Tatier a miesta plafónov v Mikiho dóme sme voči povrchu úspešne lokalizovali! Ale to už je téma iného príspevku a viac informácií o hľadaní spodného vchodu MT nájdete tuná.


Lídin rádiomajákový pokus bol stopercentne úspešný, avšak po zistení, že plafóny Mikiho dómu sa nachádzajú ešte stále v rel. hĺbke 64 – 68 m rel. voči najbližšiemu povrchu, záujem bádať intenzívnejšie v strope Mikiho dómu potom mierne ochladol. Totiž, aj zospodu v Mesačnom tieni vidíme na rôznych miestach, aké sa sem z povrchu tlačia ohromné, mnohotonové závaly, ktorých sa len dotknúť a... Tiež z povrchu Širokej doliny: rádiomajákový signál bol zachytený vo svahu, v ktorom nieto drobnejšej indície – kde presne by bolo treba sa zahĺbiť sondou. Dno Širokej doliny je nepochybne vyplnené deluviálnymi sutinami, v hrúbke možno až niekoľko desiatok m. Niekoľko sond v živote sme už hĺbili, a bolo to zvyčajne len pár metrov, alebo v rastlej skale či kompaktnom komíne, a aj to vieme teda z vlastnej skúsenosti, koľko bolo treba vynaložiť námahy, techniky, vystužovania... Zospodu v plazivkách stropov Mikiho dómu sa doteraz tiež nikomu nechcelo príliš kopať, podobných miest (aj s prievanmi) sú v Mesačnom tieni na stovky a je to dosť ďaleko. V Mesačnom tieni sme sa pustili do lúskania iných orieškov a Mikiho dóm zostal načas osirelým. Avšak, lacné a na jeden raz niekoľkostometrové postupy, ako tomu bolo spočiatku v rokoch 2004 až 2008, sa aj v Mesačnom tieni postupne pomíňali: jednoducho, aj taká ozrutná jaskynisko ako Mesačný tieň má asi svoje limity, nadefinované prírodou v príslušnej veľkosti masívu a najmä objemom skrasovatenej „polohy" vápencov, v ktorých je situovaná. Tiež väčšinu vertikál a šácht smerom DOLU sme v Mesačnom tieni už preskúmali a zmapovali, mnohé len prepájajú úrovne či spadnú znovu na riečiská. Alebo skončili doteraz suťovými zátkami a neprielezne zúženými meandrami. Od obrysu jaskyne na severovýchode, teda od hĺbky -451 m, sme vôkol hlavnej 2. rieky (Eden) pôdorysne od roku 2008 vlastne už ďalej nepokročili. Vlastne preto sa v poslednej dobe poniektorí prieskumníci v Mesačnom tieni zameriavajú najmä na to, čo vystalo, najmenej dostupné a relatívne ťažšie – komíny. Ako sa ukazuje, väčšina z nich zatiaľ neviedla významne nikam, no aj v tomto prípade ide o zaujímavé jaskyniarstvo, ktoré navyše niektorí obľubujú pre ten zvláštny "drsný" adrenalín a špecifiká akcie zavesený v priepastiach. (Autor príspevku ich rovnako dobre pozná z čias mladejšej mladosti, z Velebitu.) Samozrejme ale, nedá sa úplne zovšeobecňovať: kras v podzemí je veľmi rôznorodý, chová sa často nevypočítateľne a zdolávanie stupňov či vertikál v podobných horských systémoch má svoju cenu a prináša množstvo nových poznaní. Ktovie, aké prekvapenia nás teda na tomto poli výskumu MT ešte môžu čakať...

Komín v Mikiho dóme končí trošku "čudesnejšie" a inak ako väčšina komínov v Mesačnom tieni. Napokon, načapoval hore úrovne – aj keď v pravom zmysle len maličké až iniciálne. Zdá sa, že by to mohli byť staré zvodne nejakých prapôvodných závrtov, intermitentných ponorov, alebo aspoň odvodňovacích kanálov, ktoré sa vyvíjali súbežne s vývojom dna Širokej doliny.

pozn. Táto 2. druhá časť z plánovaného rozpísaného príspevku o Mikiho dóme a objavovaní celej sústavy veľkých siení, komínov a riečiska navôkol neho - zatiaľ predbehla :-) jej 1. časť - o hypotéze kolenovitého paleosifónu, ktorá viedla Šmídu a Mikuša k prekopu ku Mikiho dómu, o tom ako sme objavovali čudesné Šaolínske siene, ako dvojka Šmída-Tomy Megela podľa "hluku neznámej rieky kdesi v diaľavách" našla niť postupu jaskyňou v nebezpečne "drtiacom" závale Mravcoleva, o Mišom Megelovom speleopotápaní aj ako sme akciu pripravovali... O tom všetkom nabudúce.

3 mikidom a rastik splahvy

Rasťo Lipták šplhajúci sa balvanitou strminou zdola do Mikiho dómu. Sklon šikminy je dosť veľký a aj veľké kamene sa tu kotúľajú počas zdolávania prichyteným lanom dolu obrovskou rýchlosťou! Nakoniec na spodnom prahu ešte nadskočia a rozletia sa o protiľahlú stenu. Je vhodné preto byť počas ktoréhokoľvek presunu týmto nebezpečným miestom dobre dolu ďaleko schovaný, alebo pod previsom, a kamene spúšťajúci musí zároveň poriadne kričať! :-) Foto: B. Šmída.

Prihlásenie