Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska (34 085 m / -451 m)

Speleoklub UK za rok 2018

 

Správa o činnosti Speleoklubu Univerzity Komenského v Bratislave za rok 2018

(fotografie sú na konci textovej časti)

 

Po 14 rokoch nášho kontinuálneho pôsobenia, prieskumu a výskumu vo vysokotatranskej jaskyni Mesačný tieň, má táto rozsah už 34 085 m prebádaného a precízne zmapovaného rozsahu. Jej hĺbka zostáva naďalej nemenná (-451 m), možno „vďaka" tomu, že sme sa naučili našu chovankyňu, či obľúbenkyňu lepšie chápať, precítiť, vychutnať si ju? Alebo sme azda viac obzretnejšími? (prevencia úrazu) Zrejme ale tiež preto, že sme sa v nej vrátili aj na „staré" miesta, o niečo vyššie v jej hĺbkových horizontoch, ktoré boli pri superrýchlych postupoch prvých rokov samozrejme prehliadané, alebo dokonca podceňované: veď čo tam po voľajakej odbočke, ktorá sa aj tak opäť napojí (naozaj?) na hlavný ťah, alebo výklenku pri konci logickej chodby, kde je potrebné sa ale učupiť a šarpať pomedzi už na prvý pohľad nie vľúdne sa tváriace pozakliňované bloky.

Ako teda ďalej? Myslíme si, že po dlhých rokoch, strávených bádaním v démonickom, pre dakoho až strašidelnom, no hlavne studenom a v každý moment nebezpečnom podzemí tohto nekončiaceho systému, vieme ako na to. V prvom rade sa konečne začíname venovať aj mravčiemu domapovávaniu pozostalých otáznikov a spojok. Pretože vysunúť sa zas zásadne stovkami metrov, úrovňou či poschodím, niekde mimo známej periférie pôdorysu jaskyne, bude znamenať kumšt. To prináša samozrejme regulárne a exaktne podchytené, vydokladovateľné metre. Z posledných 4 akcií vlaňajška v Mesačnom tieni (rýchlejšia dvojdňovka, dve troj-dňovky a najoptimálnejšia štvordňovka) sme hneď tri z nich venovali najmä dokumentácii, mapovaniu, a vede. Zamerali sme tu počas nich 1370 m, z čoho 496 m prináleží do zložky priestorov, ktoré už síce boli niekým zmapované, ale náležitú dokumentáciu nám dotyčný ako sa patrí neodovzdal. 874 m prináleží teda do momentu ich zmapovaniu do kolónky panenské = objavy. Tie sa udiali najmä v pozoruhodne sľubnom, novom sektore jaskyne prezvanom ako: Léthé .⃰(  ⃰z gréckej mytológie = rieka Zabudnutia, z ktorej pili mŕtvi v podsvetí) Útly nenápadný priechod doň sa nachádza ešte pred počiatkom výrazneho poschodia Žufaní a krkolomnejší nástup doň ovládajú zatiaľ traja z nás zúčastnených. Sektor má podobu v pomerne veľkých oblúkoch, kvázi subhorizontálne „spadajúcej", dosť mohutnej generálnej úrovne, s niekoľkými, čelovkami a karbidkami iba zbežne presvietenými odbočkami, priepasťovitými sieňami a meandrujúcimi tiesňavami. Namapovali sme tu zatiaľ len istý hlavný ťah, celkový postup odhadujeme na možno 700 – 800 m, avšak sústava priestorov sa akisto ešte 3D zahustí. Popisom ďalších menších postupov, v rozsahu celkovo 212 m (kompletne zmapované), v okolí hlavno-ťahových Pohoďákov a Bludochodbičiek, nechceme brať ďalším skupinám priestor pre riadky ich na činnosť bohatých výročných správ, tak už len pre predstavu pár názvov nových priestorov: Antarktická sieň (výška 28 m, 15 × 35 m), Mimón, Zubatá chodba, 47, Vykoupilova chodba, Nemesis, komín Pojedač. Viac povie chystaná mapa.

Popri základnom prieskume a kartografii sme v Mesačnom tieni pokročili aj na odbornom poli. V mapovaných či objavovaných priestoroch odoberáme vzorky horniny, študujeme frakcie náplavov, odmeriame generálne praskliny, neotektonické posuny či vrstvovitosť, zistíme kde-tu teplotu (priemer 2,4 – 3,2 °C). Zaoberáme sa tu novšie tiež vysokohorskými tafocenózami, paleontologický výskum. (Nájdené zvyšky kostier kamzíka, plcha, kún, piskorov, azda dvoch druhov pleistocénnych medveďov, lebka svišťa a plno drobučkých lebiek a kostičiek netopierov viacerých druhov.) Priebežné vystrojenie jaskyne i bivaky sú stále ešte v relatívne dobrom stave; asi najmä vďaka tomu, že jaskyňa je fyzicky i pocitovo náročná, je vysoko a ďaleko. Odhadujeme, že z jaskyne sme toho (použitého materiálu a odpadkov, často po iných, výskumnícky nezainteresovaných) už viac vyniesli, ako do nej zniesli. V nasledujúcom období však už bude životne nevyhnutné, vymeniť špagáty z niekoľkých vyšších komínov a šácht: dostávajú zimou i vlhkosťou poriadne na frak. V jaskyni sme tiež vypozorovali rokmi zrýchlené oxidačné účinky na akýkoľvek kovový alebo príbuzný (napr. zliatinový) materiál. Preto neradno si tu nechávať počas sezóny odloženú (hoci aj zabalenú) vŕtačku, zlanovaciu brzdu, karabíny, ani zabahnenú sedačku radšej nie. Všetko kovové, dokonca aj zipsovanie na nezabalenom spacom vaku, sa tu obalí akýmsi belavým práškom, neskôr až hustou kryštalickou kašovitou masou oxidov (alebo možno aj sulfidov?). Nedôkladne zabalený varič, ktorý ktosi zabudol na kuchynskom kameni, po mesiaci rovno môžete vyhodiť, už ho nerozchodíte.

Vlani sme v geneticky a hydrologicky priľahlom a súvisiacom okolí jaskyne Mesačný tieň (Spišmichalova dolina, Horvátov vrch, Rozpadliny a ľavé stráne Širokej doliny) nezaháľali ale ani na povrchu. 3 vyhľadávacie akcie (z toho jedna dvoj-dňovka) priniesli okrem iného zdokumentovanie 3 neznámych menších jaskýň a objav úplne novej priepastky (o hĺbke -18 m), hneď in situ zmapovaných, v celkovej dĺžke 42 m. Ariadnina niť sa zdá byť viac ako perspektívnou: tvoria ju dva na seba nadväzujúce stupne (P4 a P11), končí blokmi zatiaľ zataraseným meandrom, do a z ktorého cítiť (najmä navečer) v letnej fáze silno oscilujúce a smer náhle v poryvoch meniace fučiaky prievany... Pravdaže, keby mala podobná lokalita tektonický charakter, prisúdime tieto pozoruhodné prúdenia hlbokým gravitačným jazvám, ktoré sú v okolitom teréne inak vcelku bežné a sotva ich možno do hĺbky jaskyniarsky premôcť. Spodnejšia časť priepastky má však krásny eliptický profil a skoro dokonale oválne steny, a aj meandrovanie na jej konci je freatického pôvodu. Uhádnite, na čo sa tak veľmi podobá? :-) Jej otvor sme našli v exponovanom reliéfe, ktorý sme už raz (v minulosti) prešli, avšak vtedy sme ešte javom a súvislostiam naokolo Mesačného tieňa nerozumeli. Stačilo sa tu však vyskytnúť, v tom samom teréne, zimou – v decembri 2017 – a pôvodná dierka sotva na tri prsty sa nachádzala na dne dva metre širokého, teplom ako zrkadlo vylešteného firnového hrnca! To by, tuho a sladko spiaci, prezimujúci svišť asi nevydýchal... Doposiaľ jediná, nasledujúca akcia počiatkom poslednej jesene (za pomoci agregátu a vŕtačky) na prekonanie blokmi čiastočne prisypaného meandra ešte nestačila, postúpili sme ale 3 metre. Vidieť znovu za zákrutu, drobnejšie kamenie spadá o pár metrov hlbšie, akoby so šumom potôčika, či čo... Tragickými „Hrdinami dňa" vo večerných správach byť netúžime, December či Január už návšteve lokality neveľmi prajú: raz si to na dohod kameňom tadiaľto zimou štrikovali ku vchodu Mesačného tieňa, naši kamaráti, no rovnako ako oni, aj im priamo v ústrety, navidomoči zlé lavínky! Síce krátke, no s doskami firnu ako stoly... Vtedy s istotou zvíťazili lavínky, a chlapci sa stiahli po hodinách úmorného výstupu tesne pred cieľom, radšej späť dolu do krčmy. Veď toto predsa neutečie. Otvor, či skôr dierku na sotva-prepchatie, zdolanú za pomoci malej záhradníckej lopatky (používanej inak na zakopanie stacionárnych biospeleo-pascí), sme ale pre istotu dôkladne zamaskovali. Tak precízne, že sami dúfame, že sľubnú lokalitu ešte dakedy nájdeme! :-) Priepasťovitá jaskyňa sa nachádza od najbližšej známej vetvy v Mesačnom tieni asi 3/4 km vzdušnou čiarou. Na ktorý jej koridor by potenciálne mohla nadviazať? Alebo, vedie do doposiaľ nenačapovanej zvodne, iného odvodňovacieho bazénu masívu Javorinskej Širokej? Toto je prvá oficiálna správa o objave novej jaskyne.

Z formálneho pohľadu: nová celoplošná výnimka pre SSS zredukovala (zrejme viacerým skupinám) priestor na jaskyniarske skúmanie v najvyššom 5. stupni OP (v národných parkoch) na obdobie od 16. júna do 31. októbra (mimo tzv. sezónnu uzáveru chodníkov.) S tým časovo sa prelínajúca tzv. kamzíčia ruja (15.10 – 31.11) tým pádom skracuje bádanie napr. v TANAP-e – na púhe 4 mesiace leta. Nie je to dobre. Veď predsa v zime sa dajú lokalizovať inak neviditeľné výduchy (prievany), v jaskyniach je relatívne teplejšie (pozri známy príspevok Z. Hochmutha v Spravodaji 4/1983: Jaskyniar v zime, str. 23–26) a bežní jaskyniari majú najviac voľného času k dispozícii práve zimou. (V lete sú samoživitelia zavesení pracovne na stožiaroch, chodí sa na výpravy, alebo s rodinou na dovolenku.) Hoci sme sa pokúsili apelovať v tomto smere aj na najvyšších jaskyniarskych pozíciách, a tiež vedenie SSS prisľúbilo (ešte pred akceptovaním výnimky), že v tom podnikne kroky – nič sa doteraz neudialo. Predtým (od roku 2005 až doposiaľ) sme si však ako klub vcelku poľahky vybavovali a predlžovali vlastné povolenia (z rúk OÚ či KÚ ŽP), ktoré nás vyšli síce raz za čas 100,- eurový kolok, avšak radi sme túto čiastku oželeli, ak nám to umožňovalo (mimo striktného 1,5 mesiaca kamzíčej ruje) bádať v krasových Tatrách takmer neobmedzene – po celý rok. Mesačný tieň napríklad v letnom období nie je až tak úplne najpriaznivejším na bádanie (ako by sa na prvý pohľad zdalo): v lete bijú hore v kopci už od doobedia blesky a búrky, na povrchu donekonečna otravujú muchy či ovady a v podzemí okolo hlavného toku výrazne kolíše jeho stav, čo raz môže spôsobiť aj zapeklitý problém. Rébus časového obmedzenia sme preto vyriešili získaním aj inej, profesionálnej (vedeckej) výnimky. Poradili nám ju dokonca kolegovia a priatelia ochranári, priamo z TANAPu. Uvedomujeme si však, že máloktorá jaskyniarska skupina na Slovensku má v partii profesionálneho prírodovedca (napr. geológa, zoológa alebo paleontológa), ako my, teda sensu stricto (aj pre speleológiu) – odborne spôsobilú osobu – plus k tomu univerzitné zázemie. Nová výnimka má samozrejme, aj množstvo pozitív: nevieme ako vy, ale my nepociťujeme prakticky už žiadnu administratívnu záťaž, nemusíme takmer nič naviac vypisovať a prosiť sa večným obtelefonovávaním kadekoho. V praxi: za doterajšie obdobie jej platnosti sme ju nemuseli ani len raz vytiahnuť a preukazovať sa ňou. V prírode sme ale potichu, vyznáme sa v nej, a tak 3- či 4-člennú skúsenú partiu otrlých dobrodruhov v divokom teréne prakticky nespoznať. Z iného súdka: Najideálnejšie je vojsť ak už ozaj treba (priveľa materiálu), do lesa väčším autom alebo 4×4, poľovníci ho lepšie akceptujú. Za predným oknom auta (ak) však radšej nechávame jaskyniarske preukazy (s fotografiou), ktoré na nich pôsobia dôveryhodne a konkrétne. Lajstrá s pečiatkami ich skôr zneisťujú, ako by sa s nami mali následne spriateliť. No najčastejšie, ak o ich výskyt a zámery proaktívne prejavíme záujem, radi nám v lese ešte aj poukazujú sami miesta, ktoré nepoznáme. Niektorí sa celkom vyznajú. Prípadne nasleduje družba, ako má byť. :-)

 

V Plaveckom krase (Malé Karpaty) sme od srdca prajúceho Miloša Hača s Ivanom Demovičom konečne presvedčili, aby opäť a bezpečnejšie uzamkol patentový disk do Hačovej jaskyne. Neblahými svojvoľnými návštevami bola čo-chvíľu otváraná, teda nech si začas ako keby pospinká. Odpočinie, zrelaxuje. Dokonca aj od jaskyniarov-exkurzantov, ktorí ju tiež zbytočne overalmi a rukavicami umazávali, bez toho aby v nej aj dačo užitočné (napr. prieskumne) vykonali. Len sa nafotiť, pochváliť sa na Facebooku, aj ja, aj ja som jaskyniar!-ka!, mať pominuteľný pocit výlučnosti... to všetko je pre priestorovo menšie a háklivejšie podzemné formy, často nivočiacim. Z opačnej strany hrebeňa Čela sme sa pod vrcholovými stienkami 3 metre hlbokou zisťovacou sondou spoločne zahĺbili (Hačo, Demovič a Šmída) do tzv. „okuláru", ktorý tvorí „podozrivo" oválne modelovaný náznak previsu. Môže ísť o cestu a iný pôvodný otvor do Hačovej jaskyne, rovnako ako ale to môže viesť do zatiaľ neznámej sústavy. Gps pozične sme spresnili pozície niektorých menších jaskýň v hrebeni západne od Hačovej j. a v južnom svahu Čela-Veterlína (j. Diviačej lebky, Medvedia j., Masné fleky atď.).

Na podnet Ivana Demoviča sme sa s ním sme sa vrátili bádať do Dobrovodského krasu (M. Karpaty). Tu sme pod jeho krídlami kedysi dávno (od r. 1986) začínali, ako čakatelia a členovia pôvodnej OS Chtelnica. Spoločne sme si tu teda obišli detailnejšie niektoré podnetné krasové javy (Slnečnú jaskyňu, Perforodieru, Kuniu jaskynku) a našli popritom a gps zamerali ďalšie (napr. aj doposiaľ neznáme závrty). Zrekognoskovali sme vybrané vychytenejšie lokality, ako priepasť Slopy a D-46, či ponorné jaskyne Široká-Dlhé Rovne a V chráščí, ktorých mapy, genézu a históriu prieskumov pripravujeme k čoskorému opublikovaniu. V priestore plošín Cínovec sme sa spoločne konečne odhodlali otvoriť možno najperspektívnejšiu z krasových jám, tiahly ponorný závrt CN-11. V širšom profile zahĺbenej sonde, hlbokej zatiaľ 3 metre, sa nám hneď odokryla hornina a kamienky prepadávajú už pomedzi otvorenejšie štrbiny hlbšie. Nevieme zatiaľ, či ide o pevný masív, alebo len skorodované bloky. Do hĺbky potrebujeme odstrániť ešte jednu obrovskú platňu a vystužiť okraje sondy. Oboje si kladieme k srdcu toho roku. (Lokalita indikuje, že malokarpatské závrty ani zďaleka nemusia viesť len do vadóznych kaskádovitých meandrov, vytváraných recentnou zrážkovou koróziou. Ich analogický tvar, či dokonca ani veľkosť, nenapovedajú takmer nič o charaktere dutín pod nimi. Rovnako smerovania línií závrtov, nie sú až tak smerodajnými v súvise s ťahmi starých fosílnych freatických systémov.) V jaskyniach D-46, Široká-Dlhé Rovne a Slopy sme realizovali tiež stacionárny biospeleologický výskum (pasce), z ktorého vzorky už triedime a vyhodnocujeme v labáku pod binokulárnym mikroskopom.

V kvalitných nedzovských vápencoch Čachtického krasu sme sa vrátili do okolia sondy Trúba (v mohutnom závrte Megero). Vyprecizovali sme tu najprv topografické obrysy jej primárnej materskej úvaliny, pozície okolitých závrtov, prepadlísk, (neurčitých) jám a depresií a tiež lokalizovali ďaleko menej nápadné (tzv. mimikrické), no predsa len krasové javy, v ťahu dlhom viac ako 2 km, od pôvodného čerešňového sadu až po I. Demovičom v roku 2004 objavenú, výduchovú jaskyňu SS-1 na hrebeni Salašiek. Nadväzujeme tým na rozsiahlejšie výkopy a dokumentačné práce, ktoré sme v sonde Trúba a jej blízkosti uskutočnili ešte v rokoch 2000 a 2001 a na ktorých sa podieľalo okrem členov nášho klubu (najmä Šmída a Holovič, ďalej Uhlík, Rusnák, Kapucian, Ágh, bratia Černí a ďalší) aj niekoľko budúcich členov dnes už zaniknutej, no spoločensky viac ako čipernej partie speleoskupiny Leopoldov (Uherčík, Náhlik, Guľa). Mienime tým získať novú motiváciu a tiež podklady ku vyhodnoteniu genetických predispozícií, ktoré napokon povedú k „znovu-oživeniu" perspektívnej, nie celkom dotiahnutej sondy s prakticky voľným pokračovaním a zreteľným prievanom. Radi o sonde Trúba širšie napíšeme, napríklad do Spravodaja: čo viedlo k jej otvoreniu a čo nás neustále k nej tak mocne priťahuje. Tesne pred Vianocami sme sa zúčastnili u Čachtičanov na základni v lome príjemného veselého posedenia, pri príležitosti ktorého bola navštívená jaskyňa Hladový prameň a jej najnižšie (obvyklejšie jazerom zatopené) priestory. Tu sme vykonali biospeleologický výskum a namerali zopár mikroklimatických a poľných výškopisných údajov. Azda napomôžu našim kamarátom, pri reálnom zvažovaní, či vôbec alebo ako s lokalitou ďalej.

 

Dva tradične niekoľkodňové terénne výjazdy sme uskutočnili do rozvinutého krasu v Bosne a Hercegovine, kde sa systematicky (už niekoľko rokov) venujeme najmä rozsiahlej planine Grmeč. Novú tiahlu sieň sme prebádali po zdolaní bočnej priepasti v jaskyni Ledenica pri Smoljane, avšak tá už nepokračuje. Ohromnú priepasť, zatiaľ nezdolanú, no hlbokú prinajmenej -120 m (?) sme lokalizovali v pralesne zalesnenom hrebeni Vitorog. Za účelom získania potrebných vzoriek ku analýze sekvencií DNA u vybratých druhov subteránnej fauny sme zacestovali až do okolia Sarajeva, kde sme posedeli pri kávičke s významným miestnym jaskyniarom: Jasminko Mulaomerović, šéf Centar za krš i speleologiju. Biospeleologickému výskumu sme ďalej podrobili dve väčšie jaskyne (Megara a Govještica) v rámci planín Bjelašnica a Treskavica. Zbery podzemnej fauny sme ďalej uskutočnili v bezmennej ledenici pri sedle Mliništa, v jaskyniach Donji Kamičak, Ciganska pećina a Listvača neďaleko mestečka Livno. Tu sme konečne nazreli aj do mohutnej horizontálnej jaskyne, ktorá je zväčša zaplavená, v podobe významnej vyvieračky Izvor Ričine. Kras v Bosne a Hercegovine skýta stále nevídané, panenské možnosti, s dobrou infraštruktúrou a pohostinnými ľuďmi. Aj preto sem plánujeme v roku 2019 najmenej dve expedície, prvú okolo aprílovej Veľkej Noci a druhú azda vrcholiacim letom. Ste vítaní, ak sa k nám pridáte!

Dvojica našich „vysunutých rožňavských" členov, manželia Lackovci, aktívne vypomáhala Zdenkovi Hochmuthovi a kol. (Speleoklub UPJŠ) v zmáhaní lokality Izolátor a v prácach na podzemnom systéme Čertova diera-Domica.

Zakladateľ klubu a náš najzaslúžilejší člen pán doktor Šmída rovnako ako vlani prednášal študentom vyšších ročníkov Zoológie na Prírodovedeckej fakulte UK v rámci predmetu Ekológia subteránnych živočíchov (témy: jaskynné chrobáky a kôrovce, slepé ryby, vtáky a hady v podzemí, špecifiká a prevenciu nebezpečnej choroby postihujúcej netopiere tzv. WNS – syndróm bieleho nosa). Spoločne so študentami napokon uskutočnili terénnu biospeleologickú exkurziu v Plaveckej jaskyni (pod záštitou M. Grúza).

Klubovú webstránku www.mesacnytien.sk sme počas roka 2018 doplnili o novú fúru údajov z našich starších bádaní jaskýň v Malých Karpatoch (najmä v Dobrovodskom krase).

 

V krasovom teréne a v jaskyniach, pri ich vyhľadávaní, kopaní, mapovaní a vedeckom výskume sme strávili z roku (zhodou okoností presne rovnako ako vlani) celkovo 50 dní, avšak počas už 19 domácich akcií a 2 zahraničných výjazdov.
Teší nás že opäť aktívne ožívajú niektorí naši starší členovia a je tu aj prílev schopnej, ambicióznej mladej generácie, ktorú plánujeme zaučiť do tajov speleológie v nadchádzajúcom roku.

 

 

na základe dát a údajov dodaných členskou základňou, správu o činnosti zostavila a napísala

v Bratislave, dňa 30. 1. 2019

 

Ing. Martina Dršková, MBA
 tajomník Speleoklubu UK

 

 

 

Zhrnutie (za rok 2018):

 

Na Slovensku objavených: 1004 m
Na Slovensku zmapovaných: 1412 m
Objavy v zahraničí: 140 m
Zmapované v zahraničí: 50 m

 

Adresa:
Speleoklub Univerzity Komenského v Bratislave
Katedra geológie a paleontológie
Prírodovedecká fakulta UK
Mlynská dolina (pav. G)
842 15 Bratislava

 

Kontakty

vedúci Speleoklubu UK:

Mgr. Branislav Šmída, PhD.
tel: 0915 668 914
email: brano.smida@gmail.com

tajomník:

Ing. Martina Dršková, MBA
email: mata.drskova@gmail.com

 

webstránka Speleoklubu UK:
www.mesacnytien.sk

 

 

pár fotografií:

 

siroka dolina

Tu niekde je ukrytá novoobjavená jaskyňa Ariadnina niť. Foto terénu (r. 2011): B. Šmída

 

 

so študentami v Plaveckej jaskyni

Vedúci Speleoklubu UK B. Šmída so svojimi študentami zoológie po terénnej biospeleologickej exkurzii v Plaveckej jaskyni. Foto: M. Grúz

 

 

prvá ukážka mapovania v MT

Prvá ukážka z meracích zápisníkov z MT:
Relatívne jednoduchá, subhorizontálna, pôvodne freatická etáž (vyššie pôdorys, nižšie rozvinutý rez), založená na – smeroch sklonu vrstvovitosti vápenca. Často býva popretínaná pôvodne vadóznymi meandrami (až tiesňavami), ktoré sa pri spáde zrážkovej vody re-modelujú – hore do sploštených komínov – a nižšie pod etážou do oválnych šácht. Mierka 1:500 (1 štvorček = 2,5 m) Topografia: B. Šmída

 

 

druhá ukážka topografie z MT

Druhá ukážka z meracích zápisníkov z MT: (v rozvinutom pozdĺžnom profile)
Príkre oválne šikminy, nadväzujúce na (doteraz neprebádanú) tzv. Hrôzostrašnú šachtu. Týchto šikmín, prepájajúcich v Mesačnom tieni hlavné úrovne, môže byť v ojedinelom prípade nad sebou výškovo rozmiestnených až niekoľko! Tvoria podstatnú časť metráže systému, no jaskyniari sa im obvykle nechcú príliš venovať. (Z dôvodov že sú príliš príkre, neraz šmykľavé, bez lana neraz nezdolateľné, a aj s lanom obtiažne leziteľné. Prepájajú najčastejšie hlavné koridory, čiže „vedú" v istom jaskyniarskom zmysle: odnikiaľ-nikam.) Vznikli ako dôsledok poklesávajucej freatickej zóny a vypľna ich (ak vôbec) len minimum pôvodne sifonálneho múľu, najčastejšie v podobe klzkého blatistého pokrovu. Mierka 1:500 (1 štvorček = 2,5 m). Topografia: B. Šmída

 

 

tretia ukážka kartografie z MT

Tretia ukážka z meracích zápisníkov z MT:
V podobe paleosifonálnych kolien strmo stúpajúce / spadajúce O-chodby, často s výraznými „vírovými jamkami" (scallops), ktoré poukazujú na značnú dynamiku pôvodných prietokov krasovými potrubiami. Napriek neraz značnej strmosti ich jaskyniari v Mesačnom tieni vcelku obľubujú, lebo sú dobre leziteľné, relatívne čisté, ak tak max. miestami vyplnené pri dne nánosom piesku. Vytvárajú tým dojem peknej športovej jaskyne. (Hore rozvinutý pozdĺžny rez, dolu samotné údaje, získané za pomoci francúzskeho topofilu Vulcain.) Mierka 1:500 (1 štvorček = 2,5 m). Topografia: B. Šmída

 

 

štvrtá ukážka mapovania v MT

Štvrtá ukážka z meracích zápisníkov z MT:
Nakombinovaná zmäť meandrov, komínov a niektorého z horizontálnych úsekov vytvorí v Mesačnom tieni v uzli menšie, ale i veľké rozlámané siene. Takto formovaný sektor jaskyne výskumníci v Mesačnom tieni zväčša vôbec neobľubujú (vonkoncom nie pri mapovaní), pretože sa tu podchvíľou vynorí nejaká prekážka. Napr. stupeň s nutnosťou použiť krátke lano, alebo voľne leziteľný, no nebezpečne neotektonikou podrvený stupeň, treba obísť šachtu, alebo sa pri niektorom z komínov dookola opäť vracať, hrozí tu pád kamenia alebo i zavalenie... Napriek tomu (či práve preto?) podobné priestory tu skúmame neraz sólo! Podobných sektorov je v systéme Mesačného tieňa však neúrekom; pre niektorých bohužiaľ, pre iných zas chválabohu. :-) Hore rozvinutý pozdĺžny rez, dolu pôdorys. Topografia: B. Šmída

 

 

nadšení slovenskí objavitelia jaskýň

Pätica nadšených slovenských jaskyniarov a objaviteľov: zľava Braňo Šmída, Ivan Demovič, Peter Holúbek, Zdenko Hochmuth a Gabi Lešinský, tesne po poslednom Valnom zhromaždení SSS v Liptovskom Jáne. Foto: M. Sova

 

 

spust do bočnej siene ledenice

Spust do šachtičky (P12) postranného pokračovania v jaskyni Ledenica pri Smoljane (Bosna a Hercegovina). Foto: R. Lohaj

 

 

Chionea sp

Tento pitoreskný, v skutočnej veľkosti asi 1 cm dlhý, nohatý bezkrídly tvor s podivnými klieštikmi na zadočku je vlastne – komárovitá mucha! (Diptera) Rozoznať to rozozná len zoológ, podľa príveskov tzv. halterov (na akési vyvažovanie) v mieste, kde mal byť pôvodne evolučne umiestnený zadný pár krídel. Túto potvorku (rod Chionea), taký nie ešte celkom, ale predsa „troglobiont", je možné nájsť zriedkavo práve v teplotne skoro mínusových priepastiach zvaných v Dinaridách ako: ledenice, a jednu takúto (možno aj doposiaľ neznámy druh) sme ulovili počas poslednej biospeleo-mini-výpravy do jaskýň Bosny-Hercegoviny. Foto: B. Šmída

 

 

okulár

Na mieste pôvodného tzv. „okuláru" (Plavecký kras) je dnes už vykopaná poriadna jamisko. Povedie napokon jeho sonda do podobného systému, akým je neďaleká Hačova jaskyňa? Alebo bude jej novým vchodom? Foto: B. Šmída

 

 

Miloš Hačo a jeho špeciálne kliešte

Originálne jaskyniarske sondovacie náradie, tzv. „kliešte-pôrodníčky", vyvinuté Milošom Hačom (na obrázku), použiteľné pri vyťahovaní väčších blokov v prekérnejšom profile: zo šikminy v stiesnenejších priestoroch, k obsluhe a transportu si sám vystačí 1 človek. Overené pri sondáži v jaskyni Diviačej lebky (masív Čelo, Plavecký kras). Foto: B. Šmída

 

 

partička v čachtickom krase

Priateľské stretnutie jaskyniarov zo 4 skupín v závrte OMVJ (Čachtický kras): zľava T. Lánczos (Spk Trnava), I. Demovič (OS Inovec), P. Pospíšil (OS Čachtice) a B. Šmída (SUK).

 

 

partia pri Slopoch

Skupina malokarpatských jaskyniarov, pri rekognoskácii dobrovodskej jaskyne Slopy. Zľava: B. Šmída, I. Demovič, V. Guľa, M. Tanáč a M. Hačo.

 

 

I Demovič na dne Slopy

Fixovanie meračského bodu pri dne jaskyne Slopy (Dobrovodský kras). Foto: B. Šmída

 

 

Slnečná jaskyňa

Vchod do Slnečnej jaskyne (Dobrovodský kras), v bazálnych karbonátových klastikách (terciér – koňak). Foto: B. Šmída

 

 

mapa Slnečnej jaskyne

Slnečná jaskyňa (M-10) v Dobrovodskom krase. Autor mapy: B. Šmída

 

 

rodiaci sa závrtík

Rodiaci sa závrt na plošine Cínovec (Dobrovodský kras). Foto: B. Šmída

 

 

závrtová ryha CN 11

Prívodová ponorná ryha a samotný závrt CN-11 (v Dobrovodskom krase), ešte pred započatím sondovania. Foto: B. Šmída

 

 

úvodné zakopnutie v CN 11

Úvodné zakopnutia v závrte CN-11, zdola: krompáčikom kope a naberá I. Demovič, diriguje a všetko komentuje V. Guľa jr. a nad ním tohto (pred pádom do jamy) kontroluje a občas posekíruje vedrá na haldu vysýpajúci V. Guľa sr. Foto: B. Šmída (ktorého najväčšou záľubou, obvykle posledného v reťazi, je vysýpanie I. Demovičom kopcovito hlinou naplnených vedier)

 

 

jama CN 11 a jej dynamika

I. Demovičom spočiatku hĺbená sonda v akomkoľvek závrte, zväčša MUSÍ byť kopaná v čo najširšom profile. Ono to ale má svoj význam (hoci ostatní to zvyčajne potichu ofrflú). Len tak sa dá lepšie interpretovať, kadiaľ sa vlastne, vo väčšom závrte, pustiť do väčšej hĺbky. Na obrázku (v jame dobrovodského závrtu CN-11, počas tretej akcie) ako obyčajne – I. Demovič neúnavne kope. Otec a syn Guľovci odoberajú vedrá (hoci papá skoro 100 % a mladý ho viac-menej v jame, zavadzajúc, len občas rozčuľuje). Hore zdvíha naplnené vedrá M. Hačo a B. Šmída (fotiaci) ich poodnáša pár metrov a vysýpa na haldu.

 

 

jama už je hotová, CN 11

Zaslúžený obed po namáhavom výkope v jame závrtu CN-11 (Dobrovodský kras). Zľava M. Hačo, I. Demovič, V. Guľa sr. a V. Guľa jr., hore B. Šmída a J. Šmídová. Foto: A. Šmídová

 

 

jama ako hrom

Páči sa? jama v CN-11ke, už ako hrom! :-) (Zľava nebezpečne sa nad jamou hompáľajúci V. Guľa jr., nad ním bedlivo ho jedným očkom strážiaci a od kýbľovačky uťahaný V. Guľa sr. a I. Demovič, po dobre vykonanej práci, ako vždy spokojný, šťastný a ešte len oddýchnutý. Foto: B. Šmída

Prihlásenie