Mesačný tieň

v hlbinách 2. najdlhšej jaskyne Slovenska

História DLHŠIA verzia

 Speleoklub Univerzity Komenského (SUK)

ťahúň slovenskej exploračnej speleológie?

Branislav Šmída a kol.

 

    Speleoklub Univerzity Komenského v Bratislave (SUK, iná zaužívaná skratka je UK) by mohol byť zaraditeľný k mladejším skupinám SSS, tzn. od jeho formálneho prijatia našou konfederáciou jaskyniarskych klubov neuplynuli ešte ani dve dekády: k výročiu Spoločnosti slávime 16. rok v jej radoch (a „služobne najstarší" člen SUK-u je členom SSS 22 rokov). Naše zoskupenie je trvalo neveľké, až drobné: priebežne 6 – 9 členov (najviac nás bolo 12) a členovia sú porôzne dislokovaní (v Trnave, Bratislava, L. Mikuláš, ale napr. aj Galanta či Dobšiná). V týždni nerobíme žiadne pravidelné schôdzky (obvyklé pre iné, najmä počtom členov väčšie skupiny SSS) a nemáme ani tzv. kamenný klub (či centrálny sklad materiálu). Naša komunikácia, či plánovanie výskumov spočívali po dlhé roky len v telefonátoch (teraz aj mejloch) a nasledujúcu akciu si napr. často dohadujeme už pri návrate domov z práve realizovanej. Špecifikom klubu, v čase začleňovania do štruktúr Spoločnosti bolo, že nemal priznané vlastné pracovné teritórium. Naše aktivity (či výsledky) patria napriek tomu (alebo: možno aj práve preto?) v mnohom k tomu najprenikavejšiemu, čo vlastne SSS ako takú charakterizuje. Nielen čo sa týka kvantity, objavnej či dokumentačnej produkcie: mnohé z nami objavených, či bádaných lokalít, ale napokon aj samotné akcie v nich realizované, majú v jaskyniarskej komunite bezpochyby nemalý cveng, u nás, a niektoré dokonca aj na medzinárodnej scéne. Poďme ale najprv ku štatistike:

    Členovia SUK-u ku dnešnému dňu objavili okolo 70 km jaskynných priestorov a (vo vlastnej réžii) zmapovali 80 km. To je, pre predstavu, viac ako objavila en bloc celá SSS za obdobie pomerne silných rokov 1979 – 1990! (príspevok v zborníku ku 50. výročiu SSS, s. 64: bolo to cca 60 km), alebo povedzme viacej než je všetkých doteraz známych jaskýň a priepastí v planinách slov. časti Slovenského krasu (ku 30. 6. 2007, pozri Zoznam jaskýň, to bolo 47 850 m, plus/mínus).
    Za posledných 6 rokov objavuje SUK priemerne 6,39 km/1 rok a jeho členovia zmapujú 6,76 km/1 rok. Pokúsme sa to opäť k niečomu prirovnať: je to toľko ako priemerne ročne objaví, či zadokumentuje 6 tradičných bášt slovenskej speleológie (Východ-Speleopotápači, Demän. dolina, B. Bystrica, Nicolaus, Slovenský raj a Spišská Belá) spoločne:

    Rok 2005 bol pre SUK z hľadiska kvantity zatiaľ najproduktívnejším = 14 349 m objavov / 12 772 m zmapovaného. (Istým spôsobom ďalší primát v histórii SSS. 2. pozíciu má rokom 2006 skupina Východ-SPK = 10 417 m/12 524 m, 3. miesto patrí zrejme Nicolausu z r. 1996 = 7390 m/6374 m – toto je najväčší objem objavených/zameraných m na Slovensku jednou skupinou za rok. SUK je v tomto parametri na druhej priečke, za r. 2005 = 7219 m/5842 m.)

V slovenských jaskyniach sme doteraz objavili cca 28 km priestorov (27 909 m, z toho v Mesačnom tieni 21 km, a 7 km v iných lokalitách) a zmapovali prinajmenej 31 km (31 107 m, číslo je však zrejme ešte vyššie).

his5

   Jedna z vôbec prvých máp autora príspevku - známa ultraplazivkovitá jaskyňa Malá skala pod Veterlínom (Malé Karpaty).

 

    V ďalšom texte uvedieme, ktoré momenty, či udalosti a objavy v jaskyniarstve, si v rámci toku rokov najviac ceníme. Spomenieme tiež tie, ktoré sa (do r. 1990) zreteľnejšie podpísali na genéze našej partie, prerodenej do neskoršieho Speleoklubu UK:

    Rozsah všetkých speleologických aktivít, objavov či členmi SUK otváraných jask. lokalít je dosť rozsiahly. Na tomto mieste ich všetky ani len nevymenujeme. Záujemcov o problematiku odporúčame ku štúdiu v Spravodaji opublikovaných výročných správ klubu. Príslušnú literatúru o našich výsledkoch, citácie článkov, tu tiež pre lepšiu prehľadnosť textu uvádzame len vo forme skratiek: S znamená Spravodaj SSS, Sp je Speleofórum, SK je Slovenský kras, A je Aragonit a Bu je bulletin SSS ku svetovému speleokongresu. (Napr. S1/97,29-33 znamená, že k nižšie uvedenej problematike, v tomto prípade o objavoch klubu v Čachtickom krase, je možné nájsť nosný príspevok v Spravodaji SSS č. 1/1997 na str. 29–33; napr. Sp02,49-50 znamená, že ide o príspevok v zborníku Speleofórum roč. 2002 na str. 49–50, konkrétne v ňom píšeme o priepasti Siréna vo Velebite.) Napokon: tie najvýznamnejšie objavy SUK-u sú spomenuté v zozname aktivít podľa rokov len zjednodušene-heslovite: viac informácií o nich sa nachádza v časti príspevku o 8 nosných prac. regiónoch speleoklubu.

1985 ■ vyhľadanie vchodu a prvé zdolanie plazivkovitej jaskyne Malá skala (140 m/–27 m) v M. Karpatoch (B. Šmída, M. Bežuch, P. Maška, M. Olah, P. Procházka, Remenár a ďalší, ako 14- až 16-roční), pozn.: väčšina jaskýň bola u nás v tom čase ešte neuzavretých; jaskyňu sme neskôr zmapovali v r. 1993, už topofilom (S3/95,11-13)
1986 ■ vstup Šmídu a Mašku do radov OS Chtelnica (bratia Pospíchalovci nám venovali knihu Praktická speleológia, fasujeme známy prac. oblek "Kanalizátor" plus bielu banícku prilbu), čakateľmi sme boli 2 roky, poznávame tu Ing. Ivana Demoviča ■ Šmída sa stretáva s E. Kapucianom (obaja zhodou okolností študujú na tej istej strednej škole), spolu potom uskutočnia zimnú akciu do Mníchových dier (sondáž) za Smolenicami a do jaskyne Driny: prvý z nich sa tam letom prihlásil na 1 mesiac ako sprievodca, a správca p. Sládek (súčasník Blahu, Silnického a ďalších) ho tam vybavil kompletnou sériou zborníkov Slovenský kras, štúdium ■ prvá letná „výprava" do Slovenského raja (Šmída, Olah, Bežuch, Procházka?), popri inom pozrieme Ružovú j. pod Kláštoriskom (za účelom akcie sme si vyrobili prvý 6-metrový rebrík – zo šnúr na bielizeň...)
1986/87 ■ s I. Demovičom a J. Slovákom sondáže na K-2 v Plaveckom krase (Šmída, Maška, Kapucian, neskôr už aj Z. Ágh, P. Minárik a ďalší, učíme sa tu správne kopať, ako funguje karbidka :-) aj čo je to ťahať kopcom naložené kýble), spoznávame plaveckých jaskyniarov (J. Butaša, V. Tencera, S. Leskovského) ■ Ágh, Kapucian a M. Griflík kopú samostatne v jaskynke nad vyvieračkou Husí stok (Orešanský kras) ■ druhá letná „výprava" do Slovenského raja, navštevujeme Zlatú dieru, kopeme! (v bezperspektívnej diere) v rokline Suchá Belá
1987/88 ■ s Demovičom prienik do Majkom už objavených priestorov v závrte D46 (Dobrovodský kras), neskôr objav pokračovania (72 m/–32 m), náročné, zatiaľ nikde nepublikované ručné čerpačky sifónu (Ágh, Šmída, Kapucian, Griflík, Minárik, S. Gajdošík, M. Vrábel, R. Katrlík, D. Procházka a ďalší) ■ Šmída nakreslil svoje prvé mapky (Slnečná j., Perforodiera atď. okolo Dobrej Vody), venuje sa tiež biospeleológii ■ 5-dňové sondovanie v jaskynkách na Krahulčích vrchoch v P. Inovci (Ágh, Minárik, Šmída, Katrlík, S. Kovár a ďalší) ■ Demovič berie Šmídu na moravské Speleofórum: nezabudnuteľná je najmä „tropická" prednáška R. Táslera o Tasmánii a jaskyni Vypoulené oči...(zaprisahávame sa, že dačo podobné raz podnikneme :-)); neskôr na Morave urobíme niekoľko razy (vcelku aj náročný!) zostup cez ponor do Rudického propadání (Ágh, Šmída, Gajdošík, P. Bada, T. Šembera, J. Švasta a ďalší); na Speleofóre predávame po 50,- korún Griflíkom vyrobené spitovačky: idú na dračku! – a niektoré nám fungujú dodnes; v Brne sme tiež nakúpili v tom čase ťažko dostupné žlté a červené popruhy, na sedačky typu "Kombi", ktoré nám potom ušili podľa Matýskovho návodu v českom Stalagmite naši priatelia-horolezci bratia Bánikovci – použili sme ich ešte aj pri prvej expedícii vo Velebite... ■ prvý raz na jaskyniarskom týždni, v Drienčanskom krase pri Slizkom (Podbanište atď.) ako aj Lezecké dni (V. Fatra), kde sa spoznávame s partiou nadšených mladých jaskyniarov okolo G. Stibrányiho (L. Feczu, I. Tar, A. Petrík)
1989 ■ 2-týždňová letná „expedícia" Slovenský kras (Ágh, Kapucian, Šmída a Vrábel): na požičanej dvojkladkovej brzde od I. Demoviča zdolávame samostatne prvé priepasti, najprv Zombor (–54 m) a potom Zvonivú jamu, navštevujeme tiež Miladu, Jaskyňu na Kečovských lúkach či Silickú ľadnicu (až v Archeologickom dóme), opäť – jaskyne ešte nie sú zavreté; neskôr ako študenti VŠ sme zliezli tiež do Veľkej Bikfy, Malej Žomboje, Bezodnej ľadnice... ■ Kapucian a Ágh sa zúčastňujú speleologickej školy v Gbeľanoch, poznávajú tam dr. Zdenka Hochmutha ■ väčšia partia prenikáme cez extrémnu úžinu do „vraj"? už známych priestorov v ponore V chráščí (za Chtelnicou) ■ kúpa prvého klubového vozidla: bakelitová tmavozelená Octavia (neskôr známa Volga, tá s nami šla ešte aj do Kosova!) ■ v JMN zatrénujeme bivakovanie (v spacích sieťach, Ágh, Kapucian, Šmída, Gajdošík, Vrábel)
1990 ■ prvá expedícia do Velebitu (na požičanom vojenskom ARO) ■ začíname objavovať v Čachtickej j. ■ na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave za pomoci mineralóga dr. Pavla Ženiša (prvý vedúci, do r. 1995) začíname formovať budúci Speleoklub UK (ako kvázi pobočku TJ Slávia Prírodovedec...), prvými štatutárnymi zástupcami sú: Ženiš, Šmída a Šembera ■ prvý raz v Beliankach: počas medziklubovej akcie s miestnymi jaskyniarmi zlezieme do Tristarskej priepasti, a Šmída s bratislavským jaskyniarm Valterom Filom aplikujú fluoresceín do priepasti pod Havranom ■ Kapucian začína ako študent VŠP rekognoskovať krasové terény naokolo Nitry
1991 ■ neslávne-slávna akcia, kedy je 11 jaskyniarov po náhlom prívale vôd uzavretých v jaskyni Javorinka (medzi nimi Kapucian, Griflík, Šmída, D. Moravanský a M'timet Mourad z Tuniska, Šmídov spolužiak z univerzity...), záchranná akcia (S3/96,36-38) končí dobre: osobitne dôležití pre akciu sú speleopotápači (Ďurček, Šimkovič a Hochmuth) ■ Ing. Tulis ako predseda SSS a jej tajomník dr. Mitter nás usmerňujú v možnostiach vstupu speleoklubu do štruktúr Spoločnosti ■ Šmída so Šemberom sa pokúšajú preniknúť v periodicky pretekanej Jaskyni pri ceste (Cajlanský kras za Pezinkom), neúspešne ■ Ágh, Kapucian, Griflík a Gajdošík zostúpia v lete na dno jednej z najhlbších vertikál sveta, gréckej Provatiny (–407 m). Ich vek: 20, 20, 19 a 17 r. (Sp92,56) ■ prípravy nikdy nerealizovanej výpravy do Maroka... ■ vôbec po prvý raz publikujeme o jaskyniach, v zborníku Speleofórum: článok o Velebite. (V Speleofóre sme doteraz zverejnili 19 príspevkov, hlavne najzávažnejšie objavy doma, plus expedície.) ■ Šmída s Kapucianom objavia po krátkom ručnom rozoberaní závalu na dne legendárnej, po dlhé roky otváranej sondy Štepnica (v Čachtickom krase) zaujímavé pokračovanie (do –81 m) ■ na JT v Tisovci vidíme po prvý raz naživo Š. Labudu, P. Holúbka, J. Šmolla či J. Vykoupila, v tom čase už výkonné speleologické stars
1992 ■ vo Velebite objavujeme priepasť Manuál (budúcu Lukinu jamu...) ■ na Predsedníctve SSS je SUK prijatý do Spoločnosti (hlasovania sa nik nezdržal, proti 2 bratislavskí zástupcovia, inak všetci za)
1993 ■ SUK je už zaradený v prehľadnej tabuľke činnosti OS a klubov SSS v Spravodaji za r. 1992 ■ prvý článok v Spravodaji (Naším aktívnym príspevkom na časopise je doteraz nemalá produkcia 74 článkov! a v rámci toho 166 obrázkov, resp. 155 máp jednotl. jaskýň a tiež značné množstvo lokalizačných schém, plus 91 črnb. fotografií/zatiaľ okolo 30 farb., z toho 8 na obálke; režijne či ako nasvetľovači sme sa však podieľali napr. aj na početných Audyho či Stankovičových snímkach. To predstavuje v úhrne cca 745 strán! formátu Spravodaja: 378 str. norm. + 367 str. monogr., tzn. odkedy tu publikujeme – podieľali sme sa asi na 1/6 hmoty časopisu, a pokiaľ by sa odčítali dve monografie-Venezuely, podieľame sa na 10 % celkovej tvorby príspevkov.) ■ prvá prednáška na Speleomítingu (Odvtedy sme na ňom urobili 23 prednášok.) ■ Šmída sa zúčastňuje mapovacieho kurzu v Demän. doline, pod dohľadom dr. Hochmutha ■ Šmída s Kapucianom + D. Mihálik, L. Ludhová a mikulášťania P. Lisý a Mich. Hurtaj nachádzame rozsiahlejšie pokračovanie (323 m) vo vyššom horizonte Jaskyne zlomísk, ktoré hneď aj zmapujeme (S1/94,23-25)
1994 ■ vo Velebite objavujeme Manuál II a Xantipu a zostúpime na dno Lukinej jamy ■ sme zrejme jeden z vôbec prvých speleoklubov SSS s vlastnou právnou subjektivitou ■ expedície na Krétu (S4/93,28-30) a na Island (lávové jaskyne, S2/94,39-47, Sp94,69-79) ■ s M. Sovom bádame jaskyne na Vršatci
1995 ■ vo Velebite objavujeme Slovakiu ■ neúspešná príprava na expedíciu na stolovú horu Auyán-tepui/Venezuela (o pár rokov sme sa do oblasti predsa len dostali...) ■ takmer tragická nehoda Šmídu, pád do šachty asi 13 m v Čachtickej jaskyni (S4/99,57-59) ■ Šmída a Kapucian s J. Kleskeňom vypomáhajú pri jednej akcii Ľ. Holíkovi v sondáži v Štefanovej j. ■ v rámci geol. exkurzie z VŠ lokalizujeme vulkanickú jaskyňu na Putikovom vŕšku
1996 ■ v Slovakii postupujeme do –1000 m! lokalita je premenovaná na Slovačku jamu ■ J. Šmoll nás prizýva k výskumu novoobjavenej jaskyne Velika klisura v Kosove, mapujeme ju ■ neúspešné otváranie ponoru Hnilca pod Kráľovou hoľou (Kapucian, Šmída a D. Kotlarčík) ■ s Leopoldovčanmi (M. Uherčík, V. Guľa, M. Náhlik a ďalší) rekognoskujeme Erdösom v minulosti bádané terény naokolo Hlohovca, zmapovanie j. Lomica ■ Šmída sa stáva členom Výboru SSS ■ dvaja z členov klubu začínajú inklinovať k speleopotápaniu (autor príspevku pod dojmom poznania nádherne čírych a perspektívnych sifónov rieky vo V. Klisure). Pod patronátom doc. Hochmutha sprvu cvičné akcie na Skalistom potoku (autorovi príspevku sa tu podarilo zaplávať k 10. sifónu) a v Hlbokom, Jánska dolina. Neskôr prvé rekognoskácie: Nová Brzotínska j. a Zúgó (K. Kýška, s T. Fussgängerom). Potom už aj vlastné zapotápania: napr. Jazerná j. pri Tisovci (2001, Gliviak a Šmída), Šingliarova pr. a jazero v Plaveckej pr. PP-2 (2002). Drobnejšie výsledky sme dosiali napr. v Bobačke, mapa záverových sifónov (S2/01,35-36) či v Riečnej j. na Borinke: prvá seriózna mapa, nájdenie pokračovania, dokonca kopanie sute pod vodou! (S2/04,35-40). Podnetné výsledky dosiahol s nami úzko spolupracujúci Jozef Gliviak, napr. vo vaucluzskej vyvieračke Izvor Glavaš (Cetina) v Chorvátsku zaplával do –115 m (S3/01,44-46, slovenský speleopotápačský hĺbkový rekord), v Mokrej diere v Tatrách (spoločne s M. Megelom, P. Kubičkom a kol.) sa v sifóne dostali cez 200 m ďaleko (ďalej než W. Bolek a kol. aj Kucharovič), zrejme vôbec najdlhší sifonálny zánor v slovenských jaskyniach
1997 ■ Šmída nakreslil prvú poriadnu mapu dôležitej Jaskyne v ponore Jašteričieho jazierka (1189 m/–74 m), S1/98,21-26 ■ Ágh prekonáva vôbec ako prvý (testovací) lezec známy lanový traverz natiahnutý G. Stibrányim a kol. naprieč Zádielskou dolinou v dĺžke cez 800 m, spolu s Griflíkom tu realizovali z traverzu tiež modelovú záchranku so spustom
1998 ■ Ágh s Kapucianom sa zúčastňujú s Labudom, Šmollom a Š. Semanom výpravy do Brazílie, popri inom tu bádajú v najdlhšej jaskyni južnej pologule Toca da Boa Vista (S1/98,43-49) ■ prestížny francúzsky speleomagazín Spelunca nám zverejňuje príspevok o Slovačke jame (editor pokryje našimi fotografiami aj obálku časopisu) ■ Šmída s D. Hutňanom prenikajú do pokračovania j. Poschodový potok (prvý raz sme tu kopali v r. 1994) ■ spoznávame Mareka Audyho, pozývame ho do Velebitu
1999 ■ Šmída s J. Stankovičom zmapujú v Krásnohorskej j. bočný prítok s Heliktitovým dómom (S4/99,12-17), neskôr jaskyňu celú (plus T. Máté, V. Kóňa a ďalší) ■ v čerstvo novoobjavenej Jaskyni studeného vetra v N. Tatrách sme pri jednej z mapovacích akcií, objavujeme tu sieň Trnavské melafýre (Ágh, Šmída, S4/99,4-7) ■ vydávame prvú monografiu: Velebit ■ začíname sa zaoberať problematikou speleozáchrany: cvičná akcia v Čachtickej j. (S2/00,48-53), neskôr v Bobačke (S1/01,51-53); v r. 2001 prijal autor tohto príspevku funkciu náčelníka DJZS, od r. 2004 je vedúcim okrsku Záp. Slovensko a špec. záchr. týmu MT
2000 ■ je nájdené veľké pokračovanie v Bobačke (Mamutia chodba) ■ neúspešné otváranie sondy Trúba v závrte Megero (Čachtický kras), bezpočet akcií, najmä Šmída s A. Holovičom, plus Uherčík, Guľa, Kapucian, Rusnák a ďalší
2001 ■ vo Velebite objavujeme Medúzu, s obrovskou studňou Bojim,bojim ■ spoznávame Miloša Hača, rozsiahlejšie postupy v ním a kol. objavenej Hačovej jaskyni na Čele ■ vážnejšie uvažovanie nad výpravou na Papuu (napokon sa neuskutočnila, no dvaja z prípravníkov, Ágh s Audym, odišli na počiatku r. 2002 do Venezuely, kde objavili na Roraime prvé metre budúcej významnej jaskyne...)
2002 ■ 9 členov UK sa podieľa na úspešnej záchrane strateného speleopotápača v sifónoch Rákoczi barlang v Maďarsku (S1/02,65-69) ■ Šmída, s J. Kankulom a Hačom zmapujú dôležité pokračovanie Ardovskej j. (S4/07,40-46) ■ náš budúci člen Igor Pap, s ktorým sa po prvý raz spoznávame na výprave v Kosove, sa významne podieľa na prienikoch do novej jaskyne Šoldovo (244 m/–65 m) vo Važeckom krase (S3/03,29) ■ Kapucian je pri objavoch v Novej Kresanici do –180 m
2003 ■ Pap s olympionikom R. Židekom prepoja v Tatrách Medvediu dieru s Tesnou j. (S2/04,22), v N. Tatrách objavuje jaskyňu Ovčí potok (S2/04,55) ■ prvá regulárna výprava na stolové hory Venezuely, prieskum Ojos de Cristal; vydávame monografiu o Roraime ■ autor príspevku sa podujíma postu tajomníka SSS ■ Pap s R. Macháňom (plus J. Szunyog) prenikajú do j. Stratený potok
2004 ■ ! Šmída s Papom objavujú Mesačný tieň ■ Šmída sa závažnou mierou podieľa na objavoch v gigantickej Cueva Charles Brewer, a mapuje ju ■ prvé rozsiahlejšie správy o výskumoch na http://www.speleork.sk, neskôr na http://www.sss.sk ■ Kapucian začína chodiť na výpravy do Macedónie
2005 ■ mimoriadne intenzívne výskumy v Mesačnom tieni (sprevádzané istými trampotami :-) ■ Šmída s Kapucianom na 14. svetovom speleologickom kongrese UIS v Aténach; prvý z nich ako národný delegát za SK, tu odprednáša 3 príspevky (S4/05,45-47); Hochmuth so Šmídom vydávajú ku príležitosti kongresu plnofarebný Bulletin of SSS v angličtine
2006 ■ 3-týždňová výprava do Venezuely, niekoľko km objavov v Ojos de Cristal ■ Šmída sa stáva členom redakčnej rady Spravodaja
2007 ■ Šmída (s P. Medzihradským a českými speleológmi O. Štosom a Z. Dvořákom) sa podieľa spolu s ruskými a ukrajinskými speleológmi na náročnej zimnej mesačnej výprave do najhlbšej jaskyne sveta Voronja-Krubera (–2190 m): v jaskyni realizuje 3 transportné zostupy (z nich najhlbší do –1440 m, po 4. krát v hĺbke –1000 m a viac), v podzemí trávi celkovo 7 dní. Akcia v dnových sifónoch tu na istý čas prináša opätovné posunutie svetového hĺbkového rekordu (S2/07,45-53, Sp08,67-76). Už o päť dní po návrate z Kaukazu let na ďalšiu výpravu do Venezuely... ■ v Spravodaji č. 4/2007 nám vychádza 19-stranový, v histórii časopisu vôbec najdlhší spravodajovský článok vôbec! o Mesačnom tieni ■ v kinách beží Barabášov film Tepuy, ocenený na viacerých festivaloch (aj Prezidentom SR)
2008 ■ 4. Európsky speleologický kongres vo Vercorse: prednášame tu o Venezuele; poznávame najznámejšie krasové lokality Francúzska a Švajčiarska, napr. jednu z najdlhších jaskýň sveta Hölloch (S3/08,49-58) ■ začíname sa serióznejšie venovať vede: prvý príspevok v zborníku Slovenský kras, práca o závrtoch Západných Karpát, geomorfolog. konferencia v Bešeňovej... ■ prvé exploračné krôčky v rakúskych vápencových Alpách (Dachstein) ■ Pap uskutočňuje rozsiahly zimný prieskum prievanov vo vápencových Tatrách, zo vzduchu (motorový padák)
2009 ■ Mesačný tieň sa stáva 2. najdlhšou jaskyňou Slovenska! (23 km), otvárame potenciálne vrchné aj bočné vchody ■ na výpravách do Venezuely objavujeme nové obrie jaskyne Colibri a Muchimuk (Autorova 29. a 30. prieskumná expedícia v poradí. V spojitosti s výpravami alebo inými návštevami krasu vonku strávil v cudzine približne 1 rok + 4 mesiace života. Celkový počet speleo-výprav, na ktorých sa podieľal doteraz niektorý z členov SUK-u, je asi 45.)

his11

Obria studňa Cez celú zem (P194 m). Je súčasťou 2. najhlbšej priepasti Chorvátska, Slovačky jamy (-1320 m), ktorá patrí súčasne k najhlbším jaskyniam sveta a ktorú sme vo Velebite objavili v roku 1995 a skúmali ju potom počas rokov 1996, 1998 a 1999. Foto: M. Audy.

 

his6

Chodby vedúce do tzv. Nového sveta. Jaskyňa Mesačný tieň, najvýznamnejší objav členov Speleoklubu UK na domácej pôde. Systém Mesačného tieňa má aktuálnu (k 31.12.2014) dĺžku už 32 182 m a je po Demänovských jaskyniach 2. najväčšou jaskyňou na Slovensku. Foto: B. Šmída.

 

  Napokon, rozoberieme tzv. doménové oblasti SUK (územia či lokality), kde sme sa rokmi etablovali, dosiahli tam závažnejších výsledkov, či kde sme systematicky pracovali (alebo pracujeme doteraz). Je ich 8:

 

Čachtická jaskyňa

    Na tejto lokalite sme podnikali výskumy intenzívne asi 6 rokov, sporadicky ju navštevujeme podnes (odborný výskum, dokumentácia). Prvé samostatné objavy sme tu realizovali v r. 1990 (na konci Plynovej chodby), krátko po tom, čo nás na lokalitu uviedli Jozef Blaško a Jaro Drobný z miestnej jaskyniarskej partie, a umožnili nám tu časom pôsobiť samostatne. Uskutočňovali sme tu 1-dňové akcie, zvyčajne v sobotu. Nepochybne dôležitý fakt bol že Čachtická planina a v nej relatívne veľká jaskyňa, navyše s možnosťami prieskumu, leží v dochádzkovej vzdialenosti (cca 60 km) od Trnavy, kde prebývala v tom čase značná časť členov klubu. (Cestovali sme do nej ranným osobákom, návraty domov z akcie však boli neraz pred polnocou.) Jaskyňa má vcelku komplikovaný priebeh (stupne, rebríky, úžiny, aj blato). Práve tu sme sa naučili transportovať plné vaky a získali jemnocit pre efektívny pohyb podzemím. Lokalita sa nám stala po niekoľko rokov univerzálnym cvičiskom, z ktorého ťažíme istým spôsobom podnes. Pozitívnou spätnou väzbou bolo aj, že akonáhle sme jaskyňu preliezli, a naučili sa chápať jej opakovanú priestorovú logiku, skoro na každej jednej akcii sa zadaril postup, či objav. Zvedavosť následne motivovala k uskutočneniu ďalšej akcie. Prieskum v Čachtickej j. sa nám postupne začal prelínať s Velebitom, aj Tatrami, v tom období sme boli vo veľmi dobrej forme (aj kondícii). Zrejme, pokiaľ by sme v tom období pracovali na ešte perspektívnejšej lokalite (a nie korozívnej jaskyni, ktorá viac ako tých niekoľko desiatok m naraz zvyčajne nepustí), napr. niekde vo vysokohorskom krase, alebo pod platformami, boli by sme už v tom čase dosiahli ešte zreteľnejšie výsledky. Naše pôsobenie na tejto lokalite, najmä v silnom období 1990 – 1995 sumarizujú príspevky a mapy v: S1/97,29-33 a Sp93,10. V jaskyni sme objavmi cez 1 km presiahli dĺžku 4 km a po našich výskumoch na jej JZ „konci" tiež po prvý raz v M. Karpatoch prekonali 100-metrovú deniveláciu.
    Partiu, v ktorej sme bádali Čachtickú, tvorili najmä: Ágh, Kapucian, Šmída, Griflík, Bada, Gajdošík, Kýška, Holovič, Minárik, Rusnák, Šembera, Guľa, Uherčík, Náhlik, s domácich jaskyniarov potom Blaško, Drobný, Š. Moravec a Ľ. Vince.

 

Plavecký kras

    Sféru záujmov v tomto peknom a speleologicky pestrom území máme dlhodobo rozloženú najmä v jeho východnej polovici, od Smoleníc až po Plavecký Mikuláš. Už v r. 1988 sme tuná napr. v Mokrej doline zaregistrovali viacero neznámych menších jaskýň (Neviditeľná, j. Hrabáčov a ďalšie). V r. 1992 sa po prvý raz pokúšame otvárať jaskyňu Tmavá skala (Ágh, Šmída, Gajdošík, Kapucian, J. Meluš, V. Svoboda a ďalší, aj plaveckí jaskyniari). Autor príspevku z územia v r. 1996 spracováva svoju diplomovú prácu (68 nových map. plánov jaskýň). Od r. 2001 začína intenzívna spolupráca s M. Hačom: zmapovanie Hačovej jaskyne, potom v nej nové prieniky (S2/01,7-12, S4/01,6-12, najmä Šmída, Ágh, Holovič, Kapucian, Karol a Barbora Kýškovci, Rusnák, Marián Majerčák a ďalší, po prvý raz s nami na akcii napr. aj A. Lačný, synovec Šmídu), posledný objav v r. 2004 (asi 100 m), jaskyňa má momentálne 660 m/–73 m. O druhú epochu sondážnych prác v Tmavej skale sme sa pokúsili v r. 2001/2002 (SUK + jaskyniari z OS. Pl. Podhradie, najmä Hačo, Butaš, V. Tencer, Leskovský, aj J. Kovárik a ďalší). 2002/2003: stužená prievanová sonda Masné fleky vo Veterlíne (do –10 m), najmä Hačo, Šmída a Majerčák. 2007: po tretí raz sa pokúšame oživiť Tmavú skalu (Hačo, Šmída, Majerčák, M. Mikuš, I. Fillo). Šikmá sonda v riečnom nánose na konci jaskyne má už 17 m dĺžku, k prieniku však stále nedošlo. Zatiaľ poslednou nami v kooperácii Hačo-Šmída-Demovič a kol. otváranou lokalitou v území je závrt Prepadlé zvony (2009). V území sme sa krátkodobo pokúšali zakopať aj na iných lokalitách, venujeme sa tu odbornej karsologickej problematike, plus zamapovali sme tu prevažnú časť jaskýň, Hubekova j. (S3/08,9-13), Pri kríži (3/97,32), Havranická, Ľubošova j., Peterská pr. a množstvo ďalších.

 

Velebit, Chorvátsko

    Celkovo 12 úspešných expedícií v krase Rožanski a Hajdučki kukovi (16 km2), čo sú dve divoko rozoklané čiastkové planiny s obrovskými skalnými závrtmi a stupňovinami. Objavili a preskúmali sme tu 143 nových jaskýň a priepastí (Asi tak polovicu v severnom Velebite známych lokalít). Dva z nami objavených jaskynných systémov (Lukina jama-Manuál II a Slovačka jama) patria k najhlbším na svete, v rámci podzemia sme tu explorovali viacero extrémne hlbokých šácht a našli množstvo priepastí hlbších ako –100 m (Obor, Hnedá, Uhu atď.) Pôsobenie vo Velebite malo značný impakt aj na kvalitatívny rozvoj chorvátskej speleológie. Ide o prvý dlhodobý a systematický projekt slovenských jaskyniarov v zahraničí: sem uskutočňované akcie mali temer až národný charakter (zo Slovenska sa na expedíciách vo Velebite podieľalo 42 speleológov, zo 16 skupín SSS).
    Kým sme v roku 1990 prišli po prvý raz do Velebitu a preskúmali tu v ľade prievanmi intenzívne sa meniacu priepasť Punoleda, hlbokú –157 m (S1/93,30-34, Sp91,47-48), v Chorvátsku boli známe iba dve priepasti hlbšie ako –500 m, a to v Biokove: Stara škola (–576 m) a Vilimova jama A-2 (–572 m), objavená mimochodom tiež slovenskými jaskyniarmi... V samotnom severnom Velebite bola dovtedy najhlbšia známa priepasť na Crikvene (–120 m) a výskum tu bol až do nášho príchodu uskutočnený možno jednou či dvomi malými akciami, hoci predpoklady pre objavy jaskýň hlbokých až okolo –1600 m tu boli evidentné. (Pre zaujímavosť, prvú výpravu sem sme zorganizovali, v zložení Šmída, Ágh, Kapucian, Griflík, Vrábel a I. Poláček v pomerne útlom veku, ako 21-, 19-, 19-, 18-, 18- a 23-roční.) Už však naša druhá velebitská akcia v r. 1992 (keďže sme správne predpokladali, že prvou sa dokážeme v takomto krase ak-tak skôr len porozhliadnuť...) priniesla 28. septembra 1992 objav, ktorý mal mať nikým netušené ohromné pokračovanie... Toho dňa sme v pätici S. Gajdošík, B. Šmída, E. Kapucian, Z. Ágh a S. Straňák našli na úpätí Hajdučki kukovi mohutnú šachtu priepasti, ktorú sme nazvali Manuál. Pre extrémne dažde na povrchu a vodopády v podzemí sme lokalitu preskúmali len do hĺbky –240 m, odkiaľ však pokračovala nezmerná studňa...
    Po informovaní našich kolegov v Zagrebe o hlbokých šachtách na Velebite sa v lete nato zmobilizovala pomaly celá chorvátska prieskumnícka elita a preskúmala (s obrovským nasadením, finančnými subvenciami a podporou štátnych štruktúr; bralo sa to ako národná prestíž) pokračovanie Manuálu... do neuveriteľnej hĺbky –1355 m! Ako mladučkí a zanietení sme v tom čase boli, tak tu bola aj nedostatočná pripravenosť, absorbovať takýto prípadný naozaj veľký objav. Chorvátski jaskyniari nás k výskumom vtedy neprizvali, hoci tak pôvodne prisľúbili a kontakt na nás mali. Manuál bol premenovaný na Lukinu jamu (S4/93,30-32) a ťažko sme to mohli zmeniť...
O hĺbke priepasti a prieskumoch sme sa dozvedeli až po opätovnom príchode na Velebit na jeseň 1993. Na tejto výprave nám bol satisfakciou aspoň prieskum pokračovania dávnejšie známej priepasti Ledena jama v Lomskej dulibe (my sme ju nazývali, na počesť klubu ako S.U.K.), v ktorej sme v r. 1992 evidovali, prievanmi v ľadovej zátke pretopený nástup do obrovskej studne, P200 m hlbokej. Tá sa dolu napojila na mohutný dóm 75 x 40 x min.50? m výška, dno jaskyne sme dosiahli v –432 m (Ágh, Griflík, Šmída, E. Kreutz, na bádaní jaskyne sa ale významne podieľali napr. aj J. Šmoll, Ľ. Plučinský, M. Meško, D. Kotlarčík, S1/94,35-39). Dnes má jaskyňa –514 m (neskorší prienik úžinou).
    V roku 1994 prichádzame do Velebitu zhruba týždeň pred oficiálnym začiatkom výskumných prác v Lukinej jame a bádame priepasť Manuál II, ktorej pažerák do obrovskej studne P140 m sme objavili už pred 2 rokmi. (Chorváti ho prezývajú tiež ako Trojama.) Pomerne rýchlo tu dosahujeme hĺbku –582 m, kde sa 27. júla Z. Ágh, M. Griflík a D. Kotlarčík (vôbec nie prekvapujúco) napoja na Lukinu jamu (S3/94,4-17, foto na titulke). Vzniká tým systém Lukina jama-Manuál II, ktorý je prehĺbený ako naším vyšším vchodom (o 37 m), tak po zapotápaní sa Chorvátov v sifónoch, na –1392 m. (V tom čase šlo o 8. najhlbšiu jaskyňu na svete! ktorá predbehla aj také esá, ako Gouffre Berger, či Snežnú-Mežonovo. Dnes je systém na 19. priečke.) Počas tejto akcie v pätici Šmída, Griflík, Ágh, Kapucian a J. Vykoupil zrealizujeme tiež náš prvý tisícovkový zostup, na dno Lukinej jamy, hlboký –1355 m (transport bivakov a potáp. fliaš, S1/95,27-31) a 23. júla Vykoupil so Šmídom objavia monštruóznu priepasť Xantipa (–323 m), ktorej vonkajší skalný lievik má cez 300 m (!) priemer a 150 m hĺbku, a dole je nebezpečne vyľadnená studňa hlboká P200 m.
    Mimoriadne významný objav sa nám vo Velebite opäť podaril 28. júla 1995, kedy B. Šmída a M. Griflík objavili vchod do jaskyne Slovakia, ktorú sme na prvej akcii prebádali do –516 m. K veľkému úspechu v nej prichádzame potom s rokom 1996: Ágh s Vykoupilom tu zakyvadlujú do okna v –350 m, odkiaľ pokračujú horizonty a veľké kaskádovité siene (tzv. Koridor) so šachtoviskami. V jednom z nich prenikáme postupne studňami, tiahlym (tzv. Šalenym) meandrom, a napokon obrovskou šachtou P170 m Patkov skok do hĺbky –1000 m! Dňa 3. augusta 1996 v zložení D. Kotlarčík, J. Vykoupil, B. Šmída a M. Sova dosahujeme dno obrovského dómu Pompeje a pripisujeme si tým na konto historicky vôbec prvú Slovákmi preskúmanú tisícovku! (S3/96,11-12, S1/97,42-44, Sp97,45-47). V susednej (tzv. Kankulovskej) vetve je v cca –600 m zistené rovnako voľné pokračovanie. Na tejto akcii nachádzame tiež, vďaka rozširovacím prácam bratov Kankulovcov, pokračovanie priepasti Marianna (–250 m), s ohromnou priamou studňou P210 m.
    Po expedícii nám chorvátski jaskyniari oznamujú, že by sme mali Slovakiu premenovať: navrhujú názov Slovačka jama. Bez väčších problémov to akceptujeme. V roku 1988 tu bádame vo vetve Črevo (–1022 m) a tri nové vetvy končia predbežne v –425, –437 a –504 m. Chorváti napokon dosahujú v r. 1999 v Kankulovskej vetve hĺbku –1320 m. (Slovačka jama bola svojho času 17. najhlbšou na svete, v súčasnosti je 23.) My v nej zexplorujeme ešte vetvu Žumpa (–866 m) s obrovskou studňou P156 m Adriána, Hermanova studňa končí v –530 m (S4/99,40-55). (Pre lepšiu predstavu: Slovačka jama má 5677 m polyg. ťahov, ide teda o rozsiahly a rozvetvený systém šachtovísk. Aby mohla byť objavená, na začiatku sme tu dokonca kopali a rozširovali úžiny...! viac v našej monografii. Nachádza sa v nej niekoľko hlbočizných šácht: napr. P213 m Poseidon či P194 m Cez celú zem.)
    Dňa 28. júla 1999 B. Šmída a J. Ondruška objavujú v Rožanski kukovi vchod do ďalšej novej dôležitej jaskyne, s veľmi silným prievanom, ktorú nazveme Medúza. Na krátkej zimnej pred-výprave 2001 overíme, že lokalita pokračuje do hĺbky, a v lete tu realizujeme už veľkú expedíciu s dosiahnutím hĺbky –707 m (S1/02,21-29, fotka na titulke, Sp02,49-50). Medúza sa tak stáva načas 3. najhlbšou v Chorvátsku (dnes je piata). V rámci priepasti je nami explorovaná gigantická studňa Bojim, bojim P450 m, s priemerom 15 – 25 m, na dne 15 x 50 m, o objeme 160 000 m3. (V tom čase 5. najhlbšia šachta sveta, a najhlbšia vnútrojaskynná vertikála sveta vôbec! dnes ju už hlbšia šachta Divka Gromovnica P513 m v neďalekej tisícovkovej priepasti Jama Velebita.). Ako prví dosiahli dno Bojim, bojim Šmída s K. Kýškom, jej podstatnú časť explorovali tiež J. Ondruška s P. Masarovičom, a aj M. Sova, na jej dne spravili bivak a kopali tu Griflík, Ondruška a M. Uhlík. Zatiaľ poslednú výpravu do oblasti Velebitu sme zrealizovali v januári 2004, s objavom priepasti Siréna (–281 m), s mohutnou šachtou James Bond P120 m (S1/04,95-98, foto na obálke).
    Koľko energie sme zainvestovali do výskumu priepastí Velebitu? B. Šmída sa podieľal na všetkých 12 výpravách, ktoré trvali celkovo 137 dní (čo je čistého 4,5 mesiaca), Griflík (11 výprav/112 dní), Ágh (11/102), Kapucian (9/112), K. Kýška (8/98), z jaskyniarov mimo SUK potom najviac Kotlarčík (7/78), Sova (6/95) a Vykoupil (5/80). Tisícovkové zostupy do Lukinej, resp. Slovačky jamy sme zrealizovali vo veku: Šmída (3 x, ako 25-, 27- a 28-ročný), Ágh a Kapucian po 1 zostupe (ako 23 r.), Griflík 2 x (22, 24 r.), Kotlarčík (24), Vykoupil (46, 48), Sova (34), Stankovič (43), J. Kankula (43, 45), M. Kankula (38).
    Objaviteľský podiel slovenských jaskyniarov v severnom Velebite sa dá vyjadriť kvantitatívne asi 13 km objavených priestorov.

 

Velika klisura (Gryka e Madhe)

    Pôsobenie v Kosove považujeme za krásnu výskumnícku kapitolu, bolo to intenzívne aj užitočné. Dostali sme sa tam na počiatku r. 1996, kedy nás J. Šmoll s J. Vykoupilom prizvali, aby sme jaskyňu zmapovali a pomohli ďalej prebádať jej pokračovania. Po prvej akcii z 29. októbra 1995 (P. Herich st., J. Poliak, Vykoupil a Šmoll) mal síce jej už prejdený trakt v reále o niečo menší rozsah, ako bolo sprvu odhadované (S4/95,19-21), bolo to niečo cez 1,5 km priestorov, avšak črtali sa tu početné voľné možnosti. Už počas druhej akcie v jaskyni (bivakovalo sa vtedy ešte vo vstupe, pri poriadnych mrazoch) sme za 5 dní, vo dvoch mapérskych tímoch (vedených Šmídom a nejaskyniarom E. Kreutzom) dokázali zdokumentovať lokalitu v rozsahu 3424 m, pri denivelácii 156 m. Demänovci Herich, Šmoll, I. Matocha, M. Staroň a s Vykoupilom po prekopaní nepeknej bahnitej jamy tzv. Polosifónu milicionárov objavili na tejto akcii za Traverzom akúsi druhú 1/2 jaskyne (Dúhový dóm, Koralová a Biela chodba, Pečovské kúpele), s ukážkovými rúrami paleosifónov vo dvoch majoritných etážach, s peknou výzdobou a jazerami (S3/96,4-11, foto na titulke, Sp97,47-49). Tretia výprava (3 dni v jaskyni) sa uskutočnila ešte na jeseň toho samého roku, P. Staník vyliezol komínom Vinobranie do vyššej etáže tzv. Nových zlomísk, bolo dosiahnuté mohutné horné poschodie Svalnatej, rozbádali sme subhorizontálne poschodie od Rázcestia pod Mačí komín a nástupy do bludiska Štrkáčích chodieb. Zmapovaný rozsah bol navýšený na 4472 m, resp. 216 m denivelácie (S1/97,45-47, Bu2/97,23-24, foto na 3. strane obálky, Sp97,47-49). Štvrtou akciou v r. 1997 (6 dní v jaskyni) sa lezením dosiahla ešte vyššia úroveň nad Svalnatou (Poschodie horolezcov), prebádali sme rozsiahly subhorizontálny okruh od Rázcestia temer až po skalné steny kaňonu (dóm Krokodíla, Brekciový a Medvedí dóm, Kráľova chodba), našli tzv. Absolútnu žumpu (prítok? hlavného riečiska) a zmapovaná bola celá Biela chodba. Objavený rozsah jaskyne bol v tom momente 8,5 km, zmapovaný 7 km a denivelácia dosiahla 310 m = +296 m/–14 m. Jaskyňa sa stala jednou z najdlhších na Balkáne. Mnohí si z tohto obdobia istotne pamätajú nami na Speleomítingoch po stenách rozvité obrovské mapové plány(-plachty) jaskyne, mapovali sme ju vo veľmi podrobnej mierke 1:200. Priebežné postupy jednotlivých expedícií sme potom vyjadrili v publikáciách prehľadovým odlíšením novoobjavených partí (napr. S1/98,50-55, Sp98,44-46).
    Vojna na Balkáne toto úspešné výskumné obdobie načas uzavrela a po jej doznení si do problematického Kosova nik ešte chvíľu netrúfal... Opätovne sme tam vyrazili až v októbri 2002 (teda po 5 ročnej prestávke) a zhodou okolostí, nadviazali už aj prvé priame vzťahy na pohostiných kosovských jaskyniarov z Pejä (Peč), najmä Afrim Kelmendi. M. Audy jaskyňu excelentne nafotil, venovali sme sa už aj povrchovému prieskumu kaňonu, málo je známe, že v komínoch jaskyne vážne liezol napr. aj I. Pap (postupy hore Pečovskou pascou). Značný význam potom mala aj 6. (zatiaľ najdlhšia, dvojtýždňová) výprava do Kosova, počas ktorej sme našli významnú nadchádzku tzv. Roraimskej chodby nad Traverzom, zo Svalnatej klesajúcu Chodbu tvojich krásnych hnedých očí, doliezla sa Pečovská pasca (cca do +250 m) a mikulášťania rozpracovali tiež inú stúpajúcu vetvu Medzibrodie (vtedy do +220 m). Mišo Megela s Gliviakom a Šmídom rozpracovali sifóny na hlavnom toku (S1/94,04-100). Rozsah vtedy známej jaskyne vystihuje najlepšie jej rez v S1/04,88-94, sú tam tiež dobré mapy posledných postupov. S Kosovčanmi sme spracovali preklad názvoslovia chodieb jaskyne do albánčiny. Ďalšiu akciu do Klisury sme potom uskutočnili cestou z kongresu v Grécku v r. 2005, kedy Gliviak s Megelom, ktorým sme robili support, zapotápali v 2. sifóne hlavnej rieky jaskyne do 150m/–45 m, potápaný bol aj sifón v Pečovských kúpeľoch, mapovali sme okolo Svalnatej, v kaňone Rugovskej klisury našiel L. Vlček 200 m dlhú jaskyňu a na protiľahlých planinách sme prebádali novú Učiteľovu jaskyňu. Drobnú akciu, za účelom domapovania posledných chýbajúcich menších odbočiek hl. ťahu, pred finálnym zostavením mapy, uskutočnil autor tohto príspevku na jeseň 2006. V tom čase sme mali precízne nadokumentovanú dĺžku jaskyne už temer 10 km.
    Za SUK sa na výskumoch V. klisury podieľali títo členovia: Šmída, Kapucian (po 7 výprav), Ágh (4), Gliviak (2), Kreutz a Majerčák (1). Pri prieskumoch, mapovaní, lezení, fotodokumentácii, transportoch materiálu pre speleopotápanie i pri ňom samotnom strávil autor v samotnej jaskyni Klisura asi 33 dní, v Kosove celkovo 62 dní.

 

Muránska planina

    Čarovné územie navôkol Muráňa a Telgártu si nás podmanilo najmä akýmsi tajuplným fluidom, a tiež značnou panenskosťou, čo sa týka možností prieskumu. S menšími prestávkami si tu udržujeme stredne intenzívny stupeň komplexnej aktivity vlastne podnes. Po prvý raz sme sa sem dostali na základe nášho priateľského vzťahu s jaskyniarmi z Revúcej, ktorí s nami bádali vo Velebite (Marián Meško a Dušan Kotlarčík), Miki Mikuš sa zase aktuálne a významnou mierou podieľa na našich výskumoch v Mesačnom tieni. Z našej strany vôbec prvou spoločnou akciou, v r. 1995, bola tá kedy L. Ludhová a A. Németh (Castlepool) vypomáhali domácim jaskyniarom v sondáži v j. Homoľa. Došlo tu potom k rozsiahlejším postupom a Šmída bol prizvaný k meraniam, ktoré spracoval do máp (S2/00,14-19). Iným dôležitým medzníkom je podiel členov SUK-u na objavoch a zmapovaní rozsiahlej Mamutej chodby v jaskyni Bobačka v r. 2000, tieto vyššie úrovne majú cez 1 km (S2/00,9-13, Šmída, Kapucian, Griflík, K. Kýška, B. Lešická, F. Černý, tiež P. a M. Mikušovci, Kotlarčík, M. Budaj, S. Mudrák a ďalší), čím jaskyňa dosiahla rozsah 3036 m/–142 m. Rozsiahlejšie povrchové prieskumy sme na Muráni uskutočnili napr. v severných svahoch Kľaku (Pochopova j., S2/01,28-34), v masíve Župkovej Magury (Koreňovica, S4/02,3-11), tiež doliny Sviniarka, Hrdzavá atď., pomohli sme pri zmapovaní iných jaskýň (napr. Kostolík). V r. 2001 a 2002 sme otvárali povodňový ponor Stračaníka (Šmída, Kotlarčík, Kapucian, A. Breznaník, Ľ. Siman, G. Lešinský a parciálne aj mladí jaskyniari z Drienky). K významnému objavu potom došlo 16. decembra 2003, kedy sa (neskorší členovia UK) I. Pap a R. Macháň po niekoľkých dňoch intenzívnych prác prestrieľali cez úžiny v povodňovom vývere Stračaníka pod žel. viaduktom (ku koncu im pomáhal tiež J. Szunyog) do novej jaskyne Stratený potok (S1/04,31-44, foto na titulke). Na lokalite sú najzaujímavejšími dve aktívne riečiská a kompaktnosť chodieb v periodickej silno záplavovej zóne (dobrý príklad pre podz. kras celej horehronskej kotliny). Objav spôsobil nebývalý mediálny rozruch a vyskytli sa aj isté komplikácie vo vzťahovej sfére komunity jaskyniarov ku prof. ochrane prírody. Jaskyňa bola napriek tomu pomerne rýchlo preskúmaná, zmapovaná a tiež (jaskyniarmi) uzavretá. Jej aktuálna dĺžka je 1642 m. Šmída, Gliviak, P. Skovajsa, plus Megela tiež v r. 2000, resp. 2003 uskutočnili v oblasti niekoľko zapotápaní v zachytenej vyvieračke Pod hradom (Muráň), ktorá je pri maximách považovaná za vôbec najsilnejšiu na Slovensku (8082 l/sec.) Aj keď do očakávanej riečnej jaskyne sa tu preniknúť nepodarilo, cenné sú vedomosti o charaktere zatopených dutín za úžinami pod vodou, zákresy (S1/04,49-52). Našimi zatiaľ poslednými aktivitami v rámci Mur. planiny sú otvárky ponorného závrtu pod Tatričkami (Pap, Macháň, Šmída a ďalší) a povodňového výveru Havraníka, objav tekton.-gravitačnej jaskyne dlhej asi 100 m v Červenej skale (Šmída a Pap) či zamapovanie j. Oči (Šmída a M. Mikuš, S2/08,20-25).

 

Slovenský raj

    Tu sme zatiaľ ešte veľkú jaskyňu neobjavili. Srdcový vzťah ku Raju sme získali z čias ranej mladosti (čítaj vyššie), sprvu sme sa tu skôr len túlali očarujúcou prírodou, neskôr však už aj výskumne. V r. 1999 nachádzame a dokumentujeme v speleologicky pomerne panenskom Prielome Hornádu 23 nových jaskyniek a abri, cca 150 m (S4/99,19-25, Šmída, Kapucian a Gajdošík), na niekoľkých miestach sme tiež zasondovali (napr. v Kláštornej j., so Stankovičom). V r. 2000 tu počas JT na Podlesku podobnú povrchovku zopakujeme (Šmída, plus Máté, Kóňa, manželia Miháľovci a ďalší), nájdeme 25 nových menších jaskýň a dier, v dĺžke asi 100 m. V máji 2003 nachádzajú I. Pap s R. Macháňom na planine Pelc pozoruhodné, doteraz nepovšimnuté prepadlisko, kde sa poľahky prekopú do zaujímavej klesajúcej jaskyne Diera v streche (S2/04,54), v ktorej v r. 2004 a 2006 uskutočníme niekoľko intenzívnych sondáží (za SUK Pap, Šmída, Kapucian, Majerčák, potom sestry Majerníčkové, J. Bakičová, J. Ducár, I. Fillo a ďalší). Ďalšou nosnou lokalitou v pohorí sa pre nás stala výverová j. Zlatá diera: prvé rekognoskačné prepotápanie za 1. sifón sme tu realizovali vo dvojici Hochmuth + Šmída, potom nasledovalo 6 ďalších akcií (r. 2000 a 2001), počas ktorých sme podrobne zamapovali celú medzisifonálnu časť (Šmída, Gliviak, Griflík, Majerčák, K. Kýška, J. Karpiš, asistencie Skovajsu, Lešickej, Kapuciana, J. Tuhej, M. Mikuša), S1/02,54-59. V r. 2006 sme pomáhali pokusu Z. Motyčku v 2. sifóne jaskyne. V okolí výveru sme zmapovali niekoľko menších jaskýň, skúmali tiež svahy Glacu a roklinu Sokolia dolina, s Miháľovcami sa pokúšali otvárať Kešelovu dieru atď.

 

Venezuela, tepuy

    Našich 8 výprav (v krátkom slede za sebou) resp. 44 km tu nami v spolupráci s niekoľkými Venezuelčanmi, Čechmi a Chorvátmi objavených a zdokumentovaných, neraz obrích kvarcitových jaskýň, v masívoch Churí (Chimantá), Roraima a Kukenan, patrí k najpozoruhodnejším rezultom posledných rokov aj vo svetovej speleológii. Stolové hory tiež predstavujú prvý zaoceánsky systematický výskumný projekt slovenských speleológov.
    V roku 2002 navštevuje člen klubu Z. Ágh so svojou manželkou a M. Audym plus partiou turistov popri inom vo Venezuele tiež najznámejšiu stolovú horu krajiny, Roraimu, kde nájdu prekvapujúco nedotknutý jaskynný vchod a ním vojdú asi 300 m ďaleko do regulárnej jaskyne, ktorá voľne pokračuje... Už v nasledujúci rok sem organizujeme serióznu prieskumnícku výpravu a v novej lokalite, ktorú pomenujeme ako Cueva Ojos de Cristal (Kryštálové oči), prebádame v nej 2,4 km chodieb (Šmída, Audy, Griflík, Kapucian, L. Vlček, Majerčák, Ágh). Caracaská skupina SVE, ktorú sme vyzvali k partnerstvu, s nami ale bohužiaľ spolupracovať nechce, a navyše sa snaží históriu objavu dezinterpretovať a originálne meno jaskyne potlačiť. Zhodou okolností nám však spoluprácu ponúka iný, veľmi významný venezuelský prieskumník, Ch. Brewer-Carías, aby sme mu pomohli prebádať a zdokumentovať obrovskú jaskyňu, ktorú lokalizoval v roku 2002 na hore Churí a v januári 2004 ňou prešiel aj s priateľmi kus až k hlbokým jazerám. V Cueva Charles Brewer potom na prelome mája/júna (od nás Šmída s Audym) objavíme a zdokumentujeme za jazerom obrovské pokračovanie jaskyne: zmapovali sme ju v rozsahu 4482 m/+110 m, a je najmohutnejšou v kvarcitoch na Zemi. Tu objavená dómovitá chodba Gran Galería Karen y Fanny, má objem cca 400 000 m3, ide o najväčšiu podzemnú kavernu v kvarcitoch vôbec (S2/04,3-14, S3/05,1-178, Sp05,58-62, naše výskumy publikujú dôležité popredné speleomagazíny ako americký NSS News, Spelunca/FRA, Descent, Journal of SSS/Sydney).
    V roku 2005 organizujeme do Venezuely ďalšiu, mesačnú, opätovne úspešnú výpravu: na Churí nachádzame mohutné jaskyne Cueva del Diablo (2,4 km, Šmída, Griflík a Barabáš) a Cueva Cañon Verde (Zelený kaňon, dnes 1,2 km dlhá, Kapucian, Majerčák a J. Mesa) a do hĺbky –120 m explorujeme tiež priepasť Sima Noroeste (s vchodom 400 x 80 m, Griflík a Šmída); chýrny P. Barabáš zachytí príbeh akcie na filmový pás. Na Roraime potom v trojici Majerčák, Kapucian a Šmída nachádzame v Ojos de Cristal rozsiahlu tzv. Slovenskú vetvu a pokračujeme v mapovaní systému.
    Nemenej úspešný projekt sme v počte 6 účastníkov zo Slovenska zrealizovali aj na prelome februára a marca 2006 (za SUK B. Šmída, ako vedúci, ďalej L. Vlček, P. Medzihradský, J. Ondruška, P. Masarovič a P. Barabáš). Popri hore Kukenan bádame aj na Roraime: v Ojos de Cristal nové významné pokračovania v dĺžke okolo 4 km, iné vchody, a tiež najväčší priestor jaskyne, Sieň Matky SSS (40 x 50 m), jaskyňa dosiahla dĺžku 15 280 m (A07,89-93).
    V roku 2007 na Churí B. Šmída s L. Vlčekom objavujú jaskyňu Cueva Juliana (dnes má 3 km) a Kryštálové oči na Roraime prepájame s inými blízkymi jaskyňami, systém dosahuje dĺžku 16 140 m: potvrdzuje sa primát najdlhšej kvarcitovej jaskyne sveta, Ojos sú tiež 2. najdlhšou jaskyňou Venezuely (S1/07,78-80, S1/08,73-85, Sp08,44-57, A2/08,34-45). Rozbiehame tiež multidisciplinárny výskum jaskýň (analýzy biospeleotém, hydrogeochémia, speleozoológia), v spolupráci s vedcami z Prípodovedeckej fakulty UK v Bratislave: R. Aubrecht, T. Lánczos, J. Schlögl, T. Derka a ďalší.
    Excelentné výsledky prinášajú napokon dve posledné expedície, rozsiahlejšia (40-dňová) v januári/februári 2009, a už o pár mesiacov nato akčnejšia májová, ktoré priniesli v sumáre 13,5 km (!) nových priestorov. (Táto dvoj-expedícia je považovaná za vôbec najúspešnejší projekt v histórii skúmania kvarcitového krasu stolových hôr.) Diablova a Brewerova jaskyňa boli spojené do systému s dĺžkou 7,5 km, našli sme úplne novú obriu jaskyňu Cueva Colibri (4,6 km, S1/09,73-74), na ktorú bola v máji napojená ešte rozľahlejšia Cueva Muchimuk (3,2 km), ktorej vchod sme lokalizovali dňa 29. mája vo dvojici Šmída a Griflík (S2/09,52-58), je v nej obrovská sieň Gran Galería de Gregor (150 x 70 m) a desiatky rozsiahlych jazier (napr. Lago Bibiana, L. Virginia atď.). Spoločný systém týchto dvoch unikátnych lokalít má dĺžku 8 km a ide momentálne o 2. najdlhšiu aj 2. najpriestrannejšiu kvarcitovú jaskyňu na Zemi.
    Za SUK sa na výpravách do Venezuely podieľali: ako líder prieskumov a map. dokumentácie B. Šmída/7 výprav (22 týždňov čiže asi 5,5 mesiaca času stráveného v Lat. Amerike), ďalej Kapucian (4 akcie), Ágh (3), Griflík (3), Majerčák (2), V. Guľa (1). O našich expedíciách do tepujských jaskýň vyšiel bezpočet objaviteľských, odborných (aj karentovaných) i populárnych článkov, vydali sme zatiaľ dve monografie, Barabáš (s nami vo Ven. 3x) pripravuje ďalší film, vyšla Audyho kniha atď.

 

Mesačný tieň

    V Tatrách sme sa začali etablovať počiatkom deväťdesiatych rokov, kedy sme tu s bratislavskými a plaveckými jaskyniarmi dokumentovali Čiernohorský systém, objavený Poliakom W. Wiśniewskim. V r. 1993 sme napr. naväčšili deniveláciu j. Kamenné oči (129 m rel., s P. Magdolenom, Šmída, Ágh a P. Čarný, S3/93,13-14), či boli sme priamo účastní pri výraznom postupe (cca 600 m) v jaskyni Čiernohorská nižná (od nás Šmída a Ágh, S4/94,4-9, Sp94,68-69). Málo sa vie napr. o tom, že v r. 1994 sme s I. Oravcom od miestnych jaskyniarov intenzívne kopali v Jaskyni pod Úplazom (Šmída, Kapucian, Gajdošík, Bada,) a práve v našej sonde došlo neskôr v r. 2005 k prieniku (do –97 m). V roku 1998 nás M. Audy prizval k výskumu nových lokalít v masíve Havrana, kde sme zmapovali dôležitú jaskyňu Ľadová piecka (125 m), S4/99,35-38, neskôr sme v nej rozširovali úžiny (Stankovič, Kóňa, Kapucian, Šmída). Zopár razy sme priebežne navštívili aj masív Javorinskej Širokej. A práve tu napokon došlo k zrejme vôbec najdôležitejšiemu nálezu nášho speleoklubu. Dňa 26. júna 2004 sme vo dvojici B. Šmída (35)  a I. Pap (37) objavili v záverovom kare Spismichalovej dolinky nenápadný otvor do 25 m hlbokej priepasti. Na jej dne vanul z úžiny prievan, a tak už na ďalšej akcii zhruba o mesiac sme tu spolu s E. Kapucianom (33) po 3 dni intenzívne zasondovali, rozšírili priechody v meandri a jaskyňa mala 100 m/–52 m. Na tretej akcii v poradí sme potom strieľaním prekonali nenápadný stúpajúci komínik (Pap, Šmída a G. Majerníčková), a vnikli, sami prekvapení, do mohutných chodieb jaskyne, nazvanej nami ako Mesačný tieň. Aktuálne je táto lokalita už 2. najväčšou jaskyňou na Slovensku.
    Výskumy tu prebiehali celkom progresívne: do konca sezóny 2004 sme v jaskyni objavili 2,5 km (prevýšenie 142 m) a zmapovali 1820 m (S3/04,3-17, foto na titulke) a výsledky tiež samozrejme hneď vypublikovali. V r. 2005 prekonávame zával v –122 m, nájdeme veľké priestory (Tatra Open), nekončiace úrovne, množstvo šácht a tiež podzemné toky. Ku koncu roka má lokalita 9,5 km dĺžky/hĺbku –433 m, zameraných je 7482 m, zriaďujeme tu podz. tábory a P. Barabáš natočí o prvoobjavovaní jaskyne krátky film (Sp06,52-56). Celé je to sprevádzané všakovakým nepokojom :-) a nemalým mediálnym ohlasom. MT sa však stáva 2. najhlbšou jaskyňou republiky a tiež najdlhšou v slovenských Tatrách. V r. 2006 tu pokročíme na 13,6 km dĺžky, zväčšuje sa tiež hĺbka (–441 m), objavujeme prítoky do plusu a akcie sa vystabilizujú na 3- až 5-dňové bivakovanie. Do konca r. 2007 má MT už 17 km, resp. 14 122 namapovaného polygónu. Je objavená významná subvetva Žufane, mapu jaskyne zapracujeme do 3D modelu (S4/07,4-22, foto na titulke, tiež na zad. str. obálky, Sp08,104-108 + fareb. príloha), rozbiehame vedecký výskum (SK1/08,53-74). V r. 2008: 19,2 km, namapované 17 541 m, M. Megela sa potopil v –441 m a dosiahol ďalší sifón v –451 m (najhlbšie situovaný speleopotáp. pokus na Slovensku). Do momentu zostavenia tohto príspevku už je v jaskyni objavených cez 23 km chodieb a našli sme tu tiež nový rozsiahly sektor subhorizontál, priepastí a meandrov, tzv. Nový svet.

 

Čo na záver

    Bilanciu SUK-u na poli speleológie zrejme ešte lepšie zhodnotí čas a história. Začínali sme vo veku -násťročných a náš záujem sa zrodil kdesi vo vnútri: na úplnom prvopočiatku vyplýval určite najmä zo zvedavosti a možnosti zažiť dobrodružstvo. Pomerne zavčasu sme však vykročili na púť funkčnou speleológiou, nie raz potom, ako sme sa poznali s osobnosťami slovenského jaskyniarstva: I. Demovič (sondáže), Z. Hochmuth (mapovanie), G. Stibrányi (speleoalpinizmus, expedície). Dosť skoro sme začali (aj samostatne!) kopať, kresliť plány väčších jaskýň, absolvovali prvé zostupy do hlbších priepastí (Slovenský kras), prvé expedície. Dôležitým momentom, ktorý nás stále sub-motivoval k tomu v jaskyniarstve zrejme najrýdzejšiemu napredovaniu = prieskum, boli určite objavy (spočiatku drobné, ale predsa, napr. v Dobrovodskom krase). Pri veľkých objavoch neskôr, sme sa potom naučili tiež, že sú ohromnou satisfakciou, za všetku tú vynaloženú energiu, čas, prostriedky či aj osobné obety, ale že je tu tiež zodpovednosť, ich z našej strany plnohodnotne zdokumentovať; ale že tiež si ich je potrebné v primeranej miere vedieť udržať, čo akiste malo niekedy aj komplikovaný priebeh. Výhodou nášho zoskupenia bolo vždy, že sme prakticky od počiatku fungovali na princípoch týmu a do značnej miery sa do speleológie zapájajú ešte aj poniektorí zakladajúci členovia SUK-u (minimálne si vždy vedia nájsť čas, aj prostriedky na niektorú z expedícií). Na našich projektoch sme vždy umožnili etablovať sa aj iným záujemcom, mimo sfér klubu – bola tu teda značná otvorenosť, ku kooperácii, čo tiež prinášalo nové myšlienky, a podučili sme sa tým pádom vo vedení, či organizovaní akcií. Nepochybným bonusom úspešného prieskumu bolo, že autor príspevku disponuje pre speleológiu odborným vzdelaním. Veľa sme však tiež čítavali, prakticky všetko, čo sa v jaskyniarstve naskytlo k dispozícii, a vždy, pokiaľ je tá možnosť, sa rokmi radi podučíme, napr. aj účasťou na kurze, (pracovným) za-hosťovaním na partnerskej lokalite či dobrou exkurziou, alebo aj kuloárnymi rozhovormi. Autopsia, či praktické skúsenosti sa naberali prirodzene, počtom preskúmaných, zadokumentovaných či otváraných lokalít (napr. aj neúspešne), čo môže viesť napokon akoby až ku ekvilibristike, či majstrovstvu v obore. Synergický efekt tiež prinášalo, ak určitý fenomén či speleologický problém zaujal prirodzene dve silnejšie, no už zrelé osobnosti, ktoré sa vedia vzájomne vo výskume dopĺňať a motivovať sa; takéto väzby je veľmi zaujímavé aj vytvárať. Všetky tieto nuansy si bude vedieť vnímavý čitateľ, či prípadný mladý záujemca o speleológiu, v našich jaskyniarskych aktivitách nájsť jednotlivo aj sám.
    Niektoré veci sa aj nám samozrejme nepodarili. Možno trochu banujeme, že v niektorých zaujímavých sondách, do ktorých sme zainvestovali hromadu času (desiatky akcií) sme to nedotiahli až do koncovky, tj. nedošlo tam k prieniku. Takými prípadmi sú Tmavá skala či sonda Trúba.
    V našich pomeroch sa ako účelné rokmi ukázalo, že trvalé, či systematické pôsobenie v krase na Slovensku je vhodné prelínať s expedíciami, ktoré vždy po objavoch prinášali akýsi vnemový kapitál, ktorý potom poslúžil ako rezerva aj na lokalitách, ktoré u nás neprinášali zreteľnejší efekt ani po mnohých akciách (napr. monotónne kopacie práce). Aktívny kontakt s jaskyniarskou komunitou v cudzine je tiež potrebný pre získanie nadhľadu, porovnanie, že kvalitná speleológia sa nerobí len u nás a tiež že za hranicami sú neraz ohromné nepreskúmané krasové masívy (a niekedy prekvapujúco vôbec nie tak ďaleko). A naopak, domáci kras a v ňom precízne, niekedy až mravenčie aktivity nás permanentne udržiavali v tom správnom jaskyniarskom napätí, a pravidelnosť akcií v ňom aj v kondícii. Napokon, čo je doma, to sa ráta. Aj preto zrejme za „životný objav" pokladáme Mesačný tieň, je akoby vyvrcholením dlhoročného úsilia, aj odmenou, a tisícovka Slovačka jama vo Velebite je potom asi na druhom mieste, vnútorne ju považujeme za náš najcennejší objav vonku.
    V rámci expedičnej činnosti sa nám možno v deväťdesiatych rokoch nepodarilo zorganizovať túžený športový zostup (toho času) najhlbšou jaskyňou sveta Gouffre Jean-Bernard vo Francúzsku, a rovnako doteraz už po mnoho rokov máme víziu o Papui/Novej Guinei. No mimoriadne hlboké jaskyne sa nám napokon podarilo do sýta – „vlastnoručne" objavovať! (vo Velebite) a tropické jaskyniarstvo, s nálezmi obrích jaskýň, sme naplno rozvinuli zas Venezuele, dokonca po viacej razy.
Škoda, že sme nikdy nemali lepšiu príležitosť, dôverne a hlbšie porozprávať sa o tajoch jaskyniarstva a jeho filozofii s P. Hipmanom. Avšak, o to viac si ceníme túto možnosť, ak sa nám vyskytne pri styku so žijúcimi legendami slovenskej exploračnej speleológie. Vtedy dobre načúvame.
    Zhrnúc to všetko, roky strávené pri bádaní jaskýň:

„Boli to pestré časy! Sny sa nám naplnili! a načim sa nám pustiť do ďalších." 

Na výsledkoch Speleoklubu UK sa podieľali (ako jeho členovia v rámci SSS, interní členovia klubu mimo nej, či sympatizanti a spriaznení) najmä tieto osoby:
Branislav Šmída, Erik Kapucian, Marcel Griflík, Igor Pap, Zoltán Ágh, Marián Majerčák, Karol a Maroš Kýškovci, Viliam Guľa, Michal Tanáč, Michal Uherčík, Milan Náhlik, Stanislav Gajdošík, Peter Bada, Peter Minárik, Andrej Holovič, Miloš Uhlík, Radek Macháň, Barbora Lešická/Kýšková, Iveta Ferencová/Ághová, bratia František a Andrej Černí, Norbert Lacko, Jozef Gliviak, Pavol Skovajsa, Janka Tuhá, Pavol Barabáš, Rado Židek, Lívia Ludhová, Tomáš Šembera, Matej Gedeon, Daniel Moravanský, Pavel Ženiš, M'timet Mourad z Tuniska a mnohí ďalší.